„Vo Washingtone a vo Švédsku sa demonštrantky aj demonštranti ostentatívne zahaľovali do hidžábov vo farbách americkej vlajky. V Berlíne, ktorý bol v duchu nemeckých historických tradícií priamočiarejší a dogmatickejší než zvyšok sveta, aktivistka z pódia dlho pospevovala Allah Akbar!, aby tak odsúdila mužský šovinizmus,” všimol si totiž Bašta.
Podľa neho je tak jasná odpoveď na otázku, prečo radikálne feministky nikdy neprotestovali proti zverstvám páchanými bojovníkmi Islamského štátu na ženách.
„Ako výraz svojho odporu proti diskriminácii zvolili hidžáb, symbol podriadenosti žien mužom. A demonštratívne sa hlásia k náboženstvu, ktoré požiadavku rovnosti oboch pohlaví považuje za rúhanie, ktoré z ženských hláv spoľahlivo vyženú telesné tresty,” konštatuje Bašta.
A nevie si to vysvetliť.
Pôvodný text TU
„Možno špekulovať o túžbe po návrate k tradičnej spoločnosti a odmietnutie modernity, s ktorej prílišnou mierou slobody si nevedia rady. Nasvedčovalo by tomu sexuálne správanie najmladšej generácie, ktorá sa vrátila k normám cudnosti obvyklej pred sto rokmi. Možno ide len o nový módny trend, rovnako iracionálny a bizarný, ako boli už tie zabudnuté. Najpravdepodobnejšie však je, že sme došli na koniec jednej historickej epochy,” dodal.
Je teraz vraj len otázkou, či sa svet nevráti niekam späť a či dokážeme uchovať tieto hodnoty – rovnosť občanov pred zákonom a slobodu myslenia, vyznania, prejavu a slova.
„Náš svet sa naozaj nečakanou rýchlosťou myšlienkovo i politicky delí, lebo unipolarita sa mení na mnohopolaritu, v ktorej sa budú vytvárať nové nečakaná spojenectvá, ale aj nové nepriateľstvá. V tom najhoršom mysliteľnom scenári sa môže v inej podobe zopakovať rok 1917. Namiesto vtedajších boľševikov a ich revolúcie zaujme zdanlivo rovnako iracionálne islamské revolučné hnutie so svojou avantgardou islamistických teroristov podporovaných státisícmi či miliónmi spoluveriacich v západnej Európe rozvrátenej migráciou,” uzavrel Bašta.
- Reklama -
