Donald J. Trump ťažko naložil európskym lídrom v interview pre Times. EÚ vraj nie je dôležitá, NATO je zastarané, Putinovi bude veriť rovnako ako Merkelovej a Merkelová vyrobila zlú imigračnú politiku. Nemecká kancelárka sa ozvala, končiaci francúzsky prezident tiež… Čo si myslíte o slovách Trumpa, o dôvode ich vyrieknutia či o tom ako vážne ich máme brať v kontexte toho, ako hovorí napríklad Tillerson alebo Mattis pri “grilovaní” v americkom Kongrese? Tí tak naklonení Putinovi nie sú a NATO velebia. Tak čo platí, a ako konkrétne Trump svoje slová presadí v prvých krokoch svojej administratívy? Skutočne hrozí zrušenie sankcií proti Rusku, keď bude spolupracovať v rámci “boja s terorom”, pričom sám budúci výklad tohto slova v mysli Trumpa je dôležitý, najmä v otázke Sýrie…
Úprimne, Trumpove slová na adresu EÚ a NATO neboli nijako prekvapivé, lebo viac-menej to isté hovorí už dlhšie. Pobavila ma ale reakcia Európy, ktorá sa cíti urazená, že sa jej niekto mieša do jej vecí, alebo pohoršenie Johna Kerryho, že vraj nie je vhodné takto otvorene komentovať politiku iných krajín. Od ľudí, ktorí stáli priamo pri “zmene režimov”, vojenských agresiách, zvrhnutí legitímne zvolených vlád, zničení celých štátov alebo pri uvalení sankcií preto, že sa im nepáči politika niektorých iných štátov – je to naozaj prehliadka vrcholného pokrytectva. Každý si môže zvoliť, či sa bude smiať, alebo plakať.
Neviem, akú politiku bude Trump raziť na medzinárodnej scéne, a tak netuším ani to, či naozaj “hrozí” zrušenie sankcií proti Rusku, ale už len fakt, že si za ministra zahraničia vybral Rexa Tillersona, ktorý v čele ropného konglomerátu ExxonMobil v dôsledku sankcií prišiel v Rusku o hotové imanie, nasvedčuje, že prinajmenšom niečo sa zmení. Možno by sa ale dalo všeobecne povedať, že s Trumpom prichádzajú tie koncerny a tí oligarchovia, pre ktorých nebola konfrontačná a agresívna politika obamovsko-clintonovského establishmentu až taká výhodná, a tak si teraz budú chcieť “namastiť vrecká”. Tillerson a ďalší petrolejári v dôsledku sankcií prichádzali o peniaze, a teda je logické očakávať, že sa zmení aj ich politika voči Rusku a že si nejakú zámienku na zrušenie sankcií už nájdu, aby sa mohli vrátiť na bohaté náleziská na Sibíri alebo (nedajbože) i v tej panenskej oblasti za polárnym kruhom. Dokonca mám pocit, že im teraz tie sankcie prekážajú viac než Rusku, ktoré si na ne svojím spôsobom zvyklo, postupne sa dostáva do čiernych čísel a bude si môcť vyberať kauzy, na ktorých bude s USA spolupracovať. Teda nejaká zmena v zahraničnej politike USA nastane, ale aká – alebo dokonca aká radikálna – bude, si netrúfam odhadnúť. Už si ale stačí počkať pár dní a “budeme vidieť”.
Možno si Trump teraz tým rozhovorom len chcel pekne verejne vyskúšať reakciu Európy, trochu nám to tu “rozhodiť” a prípadne nájsť nových spojencov; koniec koncov, drvivá väčšina únijných elít stála na strane Hillary, a tak nikdy neuškodí ich trocha poštekliť. Neviem.
Svoje ovocie už to v každom prípade prinieslo. Ozval sa napríklad francúzsky generál letectva a veliteľ najvyššej transformačnej aliančnej rady Denis Mercier, ktorý už nadšene súhlasí s Trumpom, že NATO je “absolútne zastarané”, príliš sa sústreďuje na expanziu do rôznych krajín, pričom konkrétne menoval Afganistan. O tejto už viac ako 16 rokov trvajúcej “nevíťaznej demokratizácii” mudruje v posledných týždňoch aj sám Trump, pričom jeho otázky na tému naznačujú, že nechápe, o čo sa v tom Afganistane stále ešte snažíme. Nakoniec, ak si odmyslíme skvelý žold pre všetkých zúčastnených okupačných vojakov, tak tiež netuším… Tipnite si teda, či sa politika USA v Afganistane zmení. A to isté platí pre Afriku a Blízky východ. Obamova administratíva nebola pozvaná do Astany na mierové rozhovory o Sýrii, ale “trumpovci” áno, hoci napríklad Irán tvrdí, že tam USA vôbec nemajú čo robiť, a Rusko zase necháva na Sýriu, aby rozhodla, či tam USA chce, alebo nie. Fakticky tým otvára dvere na začatie oficiálnych kontaktov Trumpovej administratívy s Damaskom, čo je už samo o sebe malou revolúciou – od obamovského “Asad musí ísť” k rokovaniam. Uvidíme, ako sa to skončí. V Astane sa začína v pondelok, aj keď nie je vylúčené, že sa všetko z “organizačných” dôvodov ešte možno aj odloží. Nie je sa ale kam ponáhľať.
Jeden americký magazín uverejnil humoristický stĺpik v zmysle “George W. Bush sa raduje, že od piatku už nebude najhorším exprezidentom USA v dejinách”. Aj keď v to už vraj za svojho života ani nedúfal. Keď by sme to zobrali vážne, hoci je to vtip… Tešil by sa právom?
Meranie nemerateľného je vždy zradné, a o týchto kategóriách rozhodujú médiá. Je fakt, že z Trumpa sa stal taký mediálny diabol, že aj Obama s Bushom zrazu vyzerajú ako anjeli a géniovia. Existujú ale čísla, ktoré sa predsa len porovnať dajú. Trumpovi sa pripisuje avizovaný radikálny boj proti nelegálnej migrácii, ale za Obamu deportovali 2,4 milióna migrantov, zatiaľ čo za Busha “len” dva milióny. Bush bombardoval len štyri krajiny, zatiaľ čo Obama hneď sedem, pričom desaťnásobne navýšil počty náletov bezpilotníkov po celom svete. Za Obamu USA predali do zahraničia zbrane za skoro 280 miliárd dolárov, za Busha “len” za 140 miliárd… Trump musí svoje čísla ešte len dodať, ale ak vydrží ten tlak proti nemu, je jasné, že sa stane “najhorším prezidentom USA všetkých čias” , aj keby bol tento oligarcha – náhodou – prezidentom dobrým.
Poďme k jednej konkrétnej veci: Čím ďalej väčšiu časť rozporcovanej a “občiansky bojujúcej” Líbye skonzumováva generál Chalífa Haftar. Podporujú ho Rusi a – čo je šokujúce – má vraj 20 rokov americké občianstvo a pôvodne vystupoval v súlade s vládnymi kruhmi, ktoré boli medzinárodne uznávané. Popíšte, prosím, plastickejšie súčasnú situáciu a povedzte: Ako je, preboha, možné, že americký občan sa s ruskou podporou obráti proti USA? Na akého koňa to Obama stavil, že sa to takto skončilo? A pokiaľ ide o Líbyu, premiér Malty, predsedajúci členskej krajiny EÚ, varuje, že vďaka bujnejúcemu občianskemu konfliktu na jar môže dôjsť k úplne rekordnej miere migrácie. Je to tak? A aké riešenie by vlastne v krajine predtým riadenej plukovníkom Kaddáfím malo byť?
Je pravda, že Chalífa Haftar býval kedysi významnou postavou Kaddáfího režimu, potom sa nechal kúpiť od CIA, prebehol, viedol proti Kaddáfímu neúspešnú vzburu a potom utiekol do USA, kde si spokojne žil ako zaslúžilý vyslúžilý agent. A “exhumovali” ho až potom, ako sa prekvapivo zistilo, že zabitím Muammara Kaddáfího demokracia v Líbyi nenastala, naopak, že zničením štátu celá krajina upadla do chaosu a pod kontrolu rôznych islamistických alebo priamo teroristických skupín. Potom zo už však začína byť veľmi komplikované, a tak to vezmem len v kocke: Generálovi Haftarovi sa po niekoľkých rokoch podarilo skonsolidovať svoju vlastnú armádu, ktorá dnes pôsobí ako najväčšia a najposlušnejšia vojenská sila v Líbyi, vytlačil z rozsiahlych území džihád, ovládol väčšinu líbyjských ropných terminálov… Skrátka, stal sa určujúcou silou tamojšieho konfliktu. A zvláštne je, že takmer súčasne s tým, zrejme pod dojmom vývoja situácie v Sýrii, začal vysielať svojho emisára do Moskvy, neskôr začal na rokovania o dodávkach zbraní chodiť aj sám a pred pár týždňami si vrtuľníkom dokonca zaletel aj na ruskú lietadlovú loď, ktorá “zhodou náhod” zakotvila neďaleko líbyjských brehov. Je dôležité si uvedomiť, že s veľkou pravdepodobnosťou má ďalej väzby na CIA, pre ktorú je taká spolupráca s Ruskom v Líbyi zrejme výhodná – je potrebné mať na pamäti, že proti zničeniu Líbye bola svojho času aj americká generalita, ktorá s Kaddáfim vyjednávala o odovzdaní moci, ale Hillary C. nakoniec rozhodla, že je Líbyu potrebné namiesto toho zničiť. Haftar má aj podporu susedného Egypta, ktorý s Ruskom spolupracuje tiež, a navyše žoldnierski piloti neslávne známeho Blackwateru pred pár dňami Haftarovi pomáhali s bombardovaním džihádu v Benghází.
Netvrdím, že chápem všetky súvislosti súčasného vývoja v Líbyi, ale zdá sa byť čím ďalej očividnejšie, že v tejto oblasti dochádza k spolupráci medzi USA a Ruskom a že najbližšie mesiace po Trumpovom nástupe nám napovedia omnoho viac. Dnes už je však jasné, že generál Haftar bude patriť do vedenia budúcej Líbye a spoločnosť mu tam bude s veľkou pravdepodobnosťou robiť Kaddáfího syn Saif Islam, ktorý je “dobrovoľným väzňom” vplyvných milícií z juholíbyjského Zintánu. Nevydali ho do Tripolisu ani do Haagu a teraz je v mnohých analýzach označovaný za azda jediného muža schopného vrátiť Líbyi jednotu. Saif Islam dodá symboliku, tradíciu aj medzinárodné kontakty, ktoré získal počas štúdií v Londýne, Haftar to podporí silou a hádam sa dielo podarí.
Čo sa týka migračnej vlny, možno naozaj predpokladať, že v situácii, keď Haftarove oddiely s ruskou či americkou, alebo egyptskou pomocou začnú pochodovať naprieč Líbyou, nezostane množstvu džihádistov nič iné, ako zaveliť na ústup, čo v tomto konkrétnom prípade naozaj znamená plavbu do Európy… Jupí! Ak k niečomu takému dôjde, tak to bude migračná vlna skôr jednorazová, s ktorou by sa predsa len “dalo niečo robiť”. Akýsi výhľadový líbyjský štát by ale do budúcna mohol začať pôsobiť z hľadiska migrácie do Európy ako zátka. Alebo plniť funkciu ako za Kaddáfího, ak chcete. Takže nádej by tu predsa len bola.
Veľká Británia oznámila, že skutočne odíde z EÚ úplne natvrdo. Analytici spomínajú tri možnosti: Buď sa Británia rozpadne, alebo sa dohodne s EÚ, alebo sa EÚ vzhľadom na plánované voľby v mnohých členských krajinách ponorí do takého chaosu, že všetko nakoniec bude inak. Ktorú možnosť tipujete vy? A nakoniec, ako sa vám páči nový predseda Európskeho parlamentu?
Netuším, aký scenár nastane, lebo mi reálne pripadajú všetky, aj keď ten tretí – teda scenár chaosu – zdá sa, žiaľ, byť predsa len najpravdepodobnejší.
A nový predseda Európskeho parlamentu? Kto to je? A čo je to ten Európsky parlament? Nie, vážne, sledujem to len kútikom oka – do čela rozhádaného a rozdeleného europarlamentu zvolili nenápadného Antonia Tajaniho, ktorý už predtým vraj nikoho nepresvedčil v dvoch eurokomisarských funkciách. Čo na to povedať? Mám silný pocit, že na Titanicu zrovna orchester rozbaľuje svoje husličky…
Srbsko vyslalo do Kosova zvláštny vlak, ktorý vďaka kosovsko-albánskym úradom neprešiel. To vyvolalo búrku slov, v ktorej kosovský prezident Thaci obvinil Srbsko zo snahy vojensky okupovať Kosovo a srbský prezident oznámil, že ak budú Srbi hnevať, tak sa naozaj všetci zoberú a pôjdu si vziať Kosovo späť. Čo hovoríte na tento incident a do akého kontextu problém vlastne zasadiť, keď o Kosovo sme sa v posledných rokoch veľmi nezaujímali? A ako veriť správe srbských médií, podľa ktorých majú vládcovia Kosova strach, že sa na ne Trump vykašle a nechá ich Srbsku napospas?
Myslím, že to plne spadá do nervózneho obdobia okolo odovzdávania moci v Bielom dome, keď sa niektorí boja pretrhnutia pupočnej šnúry k svojim bábkovodičom, zatiaľ čo iným narastá hrebienok. Pritom obe strany len špekulujú, čo bude a nebude, a v rámci týchto svojich úvah skúšajú “prieskum bojom”, teda skúšajú, čo všetko im prejde. Počkajme si pár týždňov alebo mesiacov, budeme rozhodne múdrejší. Aj keď chápem, že horúce hlavy na Balkáne trebárs na čakanie, čo Trump zamýšľa s Kosovom, nebudú mať nervy a rozhodnú sa pre akciu…
Na Svetovom obchodnom fóre v Davose je hlavnou hviezdou, svet, div sa, Si Ťin-pching. A čuduj sa svete, srdnato tam obhajuje globalizáciu a to, čo z nej vyplýva – voľný obchod a voľný pohyb tovaru po svete! Kým Trump plánuje ochranárske opatrenia a pomerne brutálne tlačí na americké firmy, aby pracovné miesta vo výrobe sťahovali späť do USA. On, kapitalista a nastupujúci prezident veľmoci, ktorá globalizáciu tak nejako zaviedla. Kam sme to dospeli?
Dospeli sme do sveta, ktorý sa nám, ako som už povedala, mení pred očami, doslova v priamom prenose. Čína, ktorá sa postupne premenila na ekonomickú a predovšetkým exportnú megaveľmoc, skúša diktovať chod svetového kapitalizmu a Amerika sa len bráni a zatvára hranice! Neuveriteľné, ale pritom úplne pravdivé. Ako veľmi “mimo misu” sú všetci tí bojovníci proti “obracaniu sa k Východu”!
Vojna azda teda nebude, ale: Čo čakať od nasledujúcich siedmich dní?
V nasledujúcom týždni nás mainstreamové médiá zavalia pozorným opisom protestných akcií voči Trumpovej inaugurácii, takže si znovu zaslzíme nad krutým osudom, že tam nie je Hillary, a v pondelok sa začne v kazašskej Astane mierová konferencia o Sýrii. Mohla by položiť základy pre budúce riešenie vojny a súčasne to bude aj prvá akcia, ktorá by mohla reálne napovedať aj niečo o Trumpovej skutočnej politike, takže to bude pre svet oveľa zaujímavejšie, než nekonečný zoznam umelcov, ktorí Trumpovi v piatok nezaspievajú a nezatancujú…
