Slovensko sa problému s terorizmom, ktorému čelí Rusko aj Západ, zatiaľ vyhlo. Máme však vlastné problémy, hovorí sa o radikalizácii spoločnosti. Videli sme náznaky toho, že štát stráca monopol na násilie. Kotlebovci napríklad zaviedli hliadky vo vlakoch, ktoré vláda ani bezpečnostné zložky nevedeli zrušiť. Čo predpovedáte pre bezpečnostný vývoj u nás?
Áno, vyhlo, to je pravda. Podmienky života pre potenciálnych teroristov sú na Slovensku nevýhodné. Nemajú podporné prostredie pre metastázovanie radikalizovania sa. Ak by však došlo k nejakej novej vlne migrantov, ktorí by prerazili akúsi bariéru ochrany nášho obyvateľstva, nesmieme sa dopustiť takých chýb, akých sa dopustili napríklad v Nemecku, lebo bude zle. Veľmi zle. Teraz je potrebné sústrediť sa na osobnosti a výber odborníkov do spravodajských služieb. Tí, čo v nich porušujú zákon, musia byť braní k zodpovednosti.
Nevyriešenie káuz v spravodajských službách frustruje všetkých čestných pracovníkov týchto zložiek a to sa rapídne odráža na práci týchto ľudí. Neverili by ste, ako to dokáže ovplyvniť sústredenosť pri odhaľovaní potenciálnych rizík pre našu krajinu. Za posledné roky došlo a stále dochádza k zmenám v riadiacej komunite spravodajských zložiek. Úlohou spravodajských zložiek je chrániť ekonomické záujmy a aktíva našej krajiny, no kauzy, ktoré spoločnosť mohla sledovať a týkali sa priamo tunelovania spravodajských zložiek, skôr nasvedčovali opaku. Tí, čo na to upozornili, skončili veľmi zle a tým, na ktorých upozornili, sa nič nestalo. Opakujem, práca agentov v spravodajských službách si vyžaduje dokonalý výber, analýzu osobnosti. Tam by známosti nemali byť, respektíve zdôrazňujem, že nesmú byť. Musia prechádzať psychotestmi a u vedúcich pracovníkov sa musí na psychotesty klásť najväčší dôraz. Ak by sa niečo stalo, kontrolné orgány štátu pôjdu po tejto veci ako po prvej a odborníci sa budú pýtať, kto riadi tieto zodpovedné kľúčové významné subjekty chrániace záujmy občanov. Politici nesmú vyberať do tohto prostredia ľudí, ako sa im zachce, nerozumejú tomu dostatočne. Bol by to politický diletantizmus. Ak by sa niečo vážne stalo a potvrdí sa neodbornosť, zlá orientácia v problematike a z toho vychádzajúce zlé rozhodnutia neschopných riadiacich ľudí v týchto zložkách, môže to zničiť politikov.
Sme teda dostatočne chránení našimi spravodajskými zložkami?
Za veľmi dôležitú považujem otázku prostredia a pracoviska týchto zložiek. Pokiaľ sa dobre pamätám, v minulosti boli nemalé finančné prostriedky vynaložené na takzvané Situačné centrum. Išlo takmer o 280 miliónov korún. Z tohto Situačného centra musia ísť informácie na stôl prezidentovi SR ako najvyššiemu veliteľovi ozbrojených síl. Je to niečo ako National security agency (Národná bezpečnostná agentúra) v USA, ktorá formou nástrojov zberu, porovnávania a vyhodnocovania posúva tie najdôležitejšie informácie do Kongresu a na stôl prezidenta USA. Do tohto Situačného centra daňoví poplatníci v rokoch 2007 – 08 prispeli v nemalej sume, aby bolo akýmsi záložným pracoviskom pre vládu, no v roku 2012 bolo zrušené. Bolo to pracovisko, ktoré bolo prepojené online s NATO. Zhromažďovalo informácie z otvorených zdrojov, to sú napríklad média, z oficiálnych zdrojov, ako sú naši pridelenci vo svete, a potom sú to samotné spravodajské informácie, ktoré v tejto trajektórii procesov tvoria podstatné jadro významu. Jedným slovom povedané, ak chceme odpovedať jasne na to, že či je naša krajina pred terorizmom chránená, tak je to niečo podobné ako organizmus so silnou imunitou pred vírusmi.
Ak je rozviedka chorá, sú v nej zlé vzťahy, ľudia sú nahnevaní a nespokojní, porovnávajú dobré a zlé, žijú v strachu a v neistote, dokonca hrozí, že si niektorí robia osobné kšefty, potom takéto teleso je nefunkčné a je to obrovský hazard. Pokiaľ ma pamäť neklame, tak aj funkcia slovenského riaditeľa vojenskej rozviedky bola a je súčasťou telesa s názvom NIB, ktoré je v štruktúrach NATO. Ide o akési konkláve, predstavenstvo odborníkov z členských krajín, a dokonca bývalý riaditeľ Vojenského spravodajstva, ktorý je v súčasnosti stíhaný za niečo, čo si neviem dobre predstaviť, aby človek takéhoto formátu takto pochybil, že bude primitívnym spôsobom prenášať informácie kdesi v aute vo vrecku sedačky na nejakom nosiči, čo nedáva proste logiku, bol údajne podporovaný spravodajskými lídrami členských krajín do pozície akéhosi riaditeľa spravodajskej divízie vojenského štábu EÚ. Samozrejme, ide o rotujúcu pozíciu, no mať tam zástupcu našej krajiny na 4 roky je určitá prestíž.
Musel som sa k tomuto vyjadriť, pretože sa ma takmer všetci zástupcovia médií pýtajú, či sme dostatočne chránení a keďže som riadil v minulosti veľkú zložku, ktorá chránila najvyšších predstaviteľov sveta, a spolupracovali sme s tajnými službami v súčinnosti, pretože sme boli na ich poznatky a informácie odkázaní, viem, aké je dôležité, aby v takejto službe boli dobré vzťahy a pokojné podmienky na zodpovedný výkon činnosti. Tu mi nedá nespomenúť, že postoj bývalej premiérky Radičovej v otázke presiaknutých problémov vo vojenskom spravodajstve mal byť profesionálnejší. Jeden premiér tejto krajiny musí zaujať kvalifikované stanovisko hlavne k takým závažným informáciám, ako je roztápanie aktív národa nezákonným spôsobom. Mala réžiu v rukách, no nezvládla to a urobila chyby.
Prečo to Radičová nezvládla?
Nezvládla to preto, lebo si myslím, že tomu nerozumela. Možno sa to niekomu bude páčiť a niekomu nie, ale musím byť objektívny. Ako sa chránia ľudia v takýchto pozíciách, sa môže učiť od súčasného premiéra. No šancu, aby si to znovu vyskúšala, už pravdepodobne nedostane. Rozdiel je čitateľný. Preto je niekto premiérom už tretíkrát a niekto sa ani neohrial. V takejto vysokej pozícii to nie je o emóciách, ale o rozume. Ak najvyšší predstaviteľ výkonnej moci tohto štátu dostane citlivé informácie v nejakej správe, tak ich rieši pomocou nástrojov, ktorými disponuje. Robí sa to korektne, diskrétne, a hlavne profesionálne. Politik pri moci vytýkajúci niečo druhému politikovi na nejakej recepcii v otázke citlivých tém koná amatérsky a do politiky nepatrí. To sa rieši úplne ináč.
Ako vnímate hrozbu radikalizácie spoločnosti?
Vo verejnosti je strach a odpoveď na to, aký je dôvod, je jednoduchá. Sú to vonkajšie a vnútorné vplyvy. Jeden z vonkajších vplyvov je celosvetové dianie, ktoré môžeme ovplyvniť len čiastočne, nie však úplne. Pri pohľade na mapu sveta to musíme pochopiť. Svetový chaos v migrácii, ktorý vyvoláva mnohé otázniky, zvládame. Prečo je však nezáujem zo strany migrantov o naše prostredie, na to je odpovedí viac. Atraktívnejšie sú pre nich iné krajiny. Ale aj tak sa naši občania boja a boja sa oprávnene. V rámci vnútorných vplyvov, z ktorých mnohé negatívne pôsobia na našich ľudí, sú to politické súboje, nevyriešené prípady rozkrádania daní občanov, bohatnutie politikov, kde je pre ľudí úplne jasné, že to nie je z ich mesačného oficiálneho príjmu, ťažké kauzy, kde v rámci vyšetrovania nie je žiadny posun a ľuďmi očakávaný výsledok ich uzavretia. Menia sa policajní funkcionári, vedúci vyšetrovacích tímov ťažkých káuz odchádzajú, ľudia si kladú otázku, prečo sa obvinenia v týchto závažných veciach nevznášajú? Ako môže štát niekomu vyplácať veľké objemy vratiek z DPH, ktoré idú nie do státisícov, ale miliónov? Kto chodí po tie peniaze do bánk? Akí sú to ľudia? Aké sú to firmy? Prečo orgány nekonajú a ak konajú, prečo len v niektorých prípadoch a v týchto nie? Potom sa natíska otázka, či sú zastrašovaní tí, ktorí na to prišli. Vyhráža sa im niekto? Ak aj na niečo prídu, je v prevažnej väčšine takmer všetko zastavené? Na tieto otázky raz bude musieť dostať tento národ odpoveď a poviem to otvorene, čím neskôr to bude, tým ten stupeň radikalizácie bude vyšší.
Na vyhrotenejšiu situáciu v spoločnosti zatiaľ vláda reagovala takými opatreniami, ako napríklad novelou o extrémizme, zriadením parlamentnej komisie pre boj proti fašizmu. Na druhej strane vidíme, ako vplyvní politici ako Robert Fico, Richard Sulík či Boris Kollár stále častejšie kritizujú mantru politickej korektnosti, za čo sú čoraz častejšie aj oni sami označovaní za fašistov. Kam vlastne ako krajina spejeme z politického hľadiska?
Každé opatrenie, ktoré má v prvom rade chrániť občanov pred extrémizmom, je, samozrejme, vítané, pokiaľ je zmysluplné a niečo v skutočnosti aj prinesie. Je šokujúce, ako niekto s ľahkosťou dokáže v našej krajine niekoho označiť za fašistu. V prvom rade by si mal pred takýmto vážnym vyjadrením naštudovať, čo je to fašizmus. Čo je to skutočný fašistický režim. Kto sa stal nositeľom fašizmu v povojnovej Európe, prečo sa Mussolinimu podarilo strhnúť na seba moc, aké sú typické rysy fašistických ideí, čo je to za typ politickej ideológie.
Mal by vedieť, z akých koreňov sa fašizmus vyvíjal v Nemecku, prečo bol v Nemecku oproti Taliansku omnoho viac rasistický, čo viedlo až ku genocíde niektorých skupín obyvateľstva. Prečo agresívna nacistická politika niesla hlavnú vinu za rozpútanie druhej svetovej vojny a v roku 1945 po porážke Talianska a Nemecka došlo k zániku obidvoch režimov a zničeniu fašizmu ako významnej politickej sily. Preto nazvať niekoho, či už priamo otvorene v médiách, alebo na sociálnych sieťach fašistom, ak ním nie je, považujem za veľkú chybu a doslova drzosť, neznalosť veci, predvádzanie sa a koledovanie si o žalobu, ktorá ak je zo strany dotknutej osoby podaná, mali by ju orgány činné v trestnom konaní brať vážne a urýchlene konať v zmysle príslušnej legislatívy tohto štátu. Je niečo iné vysloviť to verejne alebo v krčmových rečiach pri stole, ak je človek pod vplyvom alkoholu alebo, ako sa hovorí, „naťahaný“. To však nevylučuje, že môže byť naťahaný aj mimo tohto prostredia a potom v trpiacom záchvate akejsi akútnej dôležitosti to z neho vyletí. Bohužiaľ, aj to sa stáva. Hovorí sa, že zo starého duba aspoň sova vyletí, ale z hlupáka len hlúposť. Čiže zhrnuté a podčiarknuté, ak sa budú v našej spoločnosti často vyskytovať takéto termíny a budú dostávať priestor, ako krajina si koledujeme o vážne problémy v spoločnosti.
