Vojak Leonid G. sa vrátil do Kyjeva po poldruha roku bojov, bez nohy a ako traumatizovaná ľudská troska, ktorú nikto nielenže neoslavoval, ale nikoho z mocných ani len nenapadlo splniť voči nemu nejaké sľuby. Trpko rozpráva, že nikto, ani oni vojaci, ani ľudia doma, nečakali, že vojna bude trvať tak dlho a že bude taká brutálna a krvavá. Leonid hovorí, že táto vojna je ako rakovinový nádor, ktorý sa ďalej rozrastá a hrozí zahubiť celú Ukrajinu.
V Kyjeve sa o neho nikto nepostaral. Všade kde bol na úradoch a niečo žiadal, odvolávajúc sa na sľuby Porošenka a generálov, buď len krčili ramenami, alebo ho len cynicky vysmiali a poslali preč. Cítil, že za ten rok sa ľudia v Kyjeve veľmi zmenili – nepoznával ich. Na vojne mu bolo jasné – aspoň spočiatku – čo má robiť. Strielať jedným smerom a zneškodniť čo najviac banditov.
Ale po niekoľkých mesiacoch si začal čoraz viac uvedomovať, že v tom smere, kam musel strielať, to predsa boli jeho ukrajinskí bratia a žiadni banditi a že ich vraždí na príkaz vlády a Porošenka a hrdinom sa preto už dávno necítil. Skôr ale len oklamaným a najatým vrahom.
Na vojnu sa prihlásil dobrovoľne, ako veľa jeho spolubojovníkov. Vládna propaganda pracovala na plné obrátky: Nesmiete byť zbabelcami, musíte bojovať proti separatistom, ktorí spolu s Putinom nám chcú vziať celú Ukrajinu a vás, vaše ženy i deti vyvraždiť.
„Keď sa to stále opakuje a hučí z rádia a televízie, tak sa tomu skôr alebo neskôr podľahne a uverí“, hovorí Leonid. Obrazy zabitých kamarátov, i tých z druhej strany, mu každý deň bežia v hlave ako zlý film. Psychologickí experti v Kyjeve tvrdia, že až 70 percent vojenských veteránov, ktorí sa vrátili z bojov, potrebujú psychologickú pomoc. Len nepatrný zlomok ju aj dostane. Štát neprobí vôbec nič pre to, aby pomohol začleneniu vojenských veteránov do spoločnosti. Mnohí z nich sa stanú alkoholici a kriminálnici.
Ako bojujúci vojak dostával Leonid za zabíjanie svojich bratov na východe 150 eur. Odkedy sa vrátil, je nezamestnaný. V noci ho prenasledujú sny, v ktorých striela, striela a striela a všade sa brodí cez krv a mrtvoly. Z toho, čo mu nahovorila propagada, že je hrdinom, keď ide strielať ľudí z Donecka, už dávno vytrezvel.
Medzičasom Leonid pochopil aj to, prečo Porošenko a jeho vláda neplnia sľuby voči vojakom, ktorí sa vracajú z vojny späť. Je to zámer nechať ich bezmocných a bez podpory, a tak stupňovať beznádejnosť ich situácie, v ktorej nemajú ako uživiť svoju rodinu. Netrvá dlho a mnohí z tých, ktorí nestratili žiadne končatiny, sa vrátia na bojiská. Tam je predsa všetko jednoduché, len sa musí strielať jedným smerom a zabíjať banditov. Majú zase svojich 150 eur mesačne a rodinu vyživia – vyživia na krvi a smrti svojich bratov, vraj banditov, ktorí si nezaslúžia žiť na ukrajinskej zemi.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
