Posúva sa nejako rétorika a konanie Donalda Trumpa vzhľadom na Ruskú federáciu? Máme očakávať skôr „otepľovanie“ vzťahov než ich „ochladzovanie“?
Začal by som obrátene: vzťahom Ruska k Trumpovi. Stačilo niekoľko pochvalných Trumpových slov o Putinovi a poslanci ruskej Dumy potleskom privítali správu o Trumpovom zvolení, kozáci ho chcú prijať do svojich radov a v Riazani dokonca uvažovali, že jednu z ulíc pomenujú po ňom. Veľmi pochvalne sa o možnej spolupráci s USA počas Trumpovho prezidentovania oproti Obamovej ére vyjadril ruský minister zahraničia Lavrov. Dokonca vyhlásil, že Trump chce vzťahy s Ruskou federáciou budovať na princípe rovnoprávnosti. V skutočnosti však Trump vyhlásil už na začiatku svojej kampane 27. apríla: „Myslím si, že oslabenie napätia a zlepšenie vzťahov s Ruskom je možné len z pozície sily. Niektorí hovoria, že Rusi nebudú rozumní. Chcem to preveriť.“
Problém je v tom, že tí, ktorí hovoria o možnom zblíženie USA s Ruskom, to vyvodzujú z politických deklarácií. A neprihliadajú na iné faktory, ktoré zdanlivo s politikou nesúvisia, ale v skutočnosti ju zásadne ovplyvňujú. Trump síce žiadal odvolanie sankcií proti Rusku, ale na druhej strane je pripravený zasadiť mu ten najtvrdší úder na najcitlivejšom mieste ruskej ekonomiky: v nafte a plyne.
Je to veľmi široká problematika, ale pokúsim sa ju trocha zjednodušiť a podčiarknuť to hlavné: za Obamu existovalo výrazné obmedzenie jej ťažby, resp. udeľovania licencií na jej ťažbu – množstvo pre predaj a cenu si určujú ťažobné spoločnosti – do tej miery, že USA naftu dovážali. Trumpovým zámerom je, naopak, maximálne ju rozšíriť a využiť obrovské americké zásoby, hoci sa nachádzajú v ťažko dostupných miestach na Aljaške, v arktickej oblasti, na dne Atlantického a Tichého oceána až do pásma 50 míľ a ide o tzv. bridlicovú naftu, teda surovinu nachádzajúcu sa v zložitej vrstve bridlíc. Súčasné technológie, staré len niekoľko rokov, si dokážu s týmto problémom poradiť. Potvrdzuje to aj odborná štúdia nórskej poradenskej firmy Rystad Energy so svojimi filiálkami po celom svete vrátane USA a Ruska, ktorá sa zaoberá práve prognózami zásob nafty a plynu a ich využitím. Denník Wall Street Journal odhaduje, že náklady na barel neprekročia 23,30 dolára, v Mexickom zálive dokonca 20,99 dolára za barel. Trump vo svojej knihe Crippled America: How to Make America Great Again (Zmrzačená Amerika: Ako urobiť Ameriku znova veľkou) z novembra 2015 okrem iného napísal: „Výskumníci z houstonskej univerzity Rice, štát Texas, spočítali, že máme dva trilióny barelov bridlicovej nafty, ktorá by nám stačila na najbližších 285 rokov. Za posledných niekoľko rokov sa tak zmenila technológia, že v súlade s výskumom, ktorý viedol Goldman Sachs, môžeme do roku 2017 alebo 2019 predbehnúť Saudskú Arábiu a Rusko a stať sa najväčším ťažiarom nafty vo svete. Nafta je priamo tu, vedľa nás. Musíme si ju jednoducho zobrať.“ K tomu len dodám pasáž z Trumpovho programu na prvých sto dní prezidentovania: „Zrušíte obmedzenia na ťažbu v hodnote 50 biliónov dolárov, čo vytvorí nové pracovné miesta a americké energetické zásoby…“ Tých nových pracovných miest sa odhaduje na 50 000. Teda zámer je namierený predovšetkým na zlepšenie americkej ekonomickej situácie a tiež, ako sa oficiálne tvrdí, proti monopolizácii ťažby krajinami OPEC. Ale čo to vo svojej podstate nie je úder aj na Rusko? Veď dramatický pokles ceny tejto suroviny koncom deväťdesiatych rokov dokonca privodil predtým nikdy nevídaný štátny bankrot! A jej vzostup pomohol Putinovi postaviť, naopak, krajinu na nohy. Zrazí v budúcnosti americká nafta ruskú ríšu opäť na kolená? Reagan sa o to svojho času pokúsil zbrojením a programom SDI, dnes môže byť nástrojom nafta.
Zaznamenali ste v posledných dňoch nejaké nové aktivity medzi Ukrajinou a Ruskom alebo ide o stále rovnaký zakonzervovaný, trvalý stav?
Začal by som trochu nepriamo, pretože som sa minulý týždeň zúčastnil zasadnutia Európskeho parlamentu v Štrasburgu, kde sa udeľovali Sacharovove ceny bojovníkom za ľudské práva. Dostali ju Nadija Muradová a Lamjá Hadzi Bašárová, ktoré prežili sexuálne násilie zo strany džihádistov tzv. Islamského štátu, verejne vystupujú pod menom jezídskej komunity v Iraku a vašej otázky sa priamo netýkajú. Zato v plnej miere sa jej týka krymský Tatár Mustafa Džemilev. Ako polročné dieťa bol spolu s rodinou a ďalšími krymskými Tatármi deportovaný do ázijskej časti ZSSR a na rodný Krym sa mohol vrátiť až po 45 rokoch. Bývalý sovietsky disident sa stal predsedom krymsko-tatárskeho Medžlisu. Krym však musel po ruskej anexii opustiť a dnes žije na Ukrajine, kde je členom parlamentu. Mal som s ním možnosť hovoriť nasledujúci deň. Nebudem tu popisovať všetky zložitosti krymskej otázky, o ktorých rozprával, len by som rád poznamenal aspoň jeho zmienku o tom, že po ruskej anexii Krymu mu zavolal priamo Vladimir Putin a snažil sa ho prehovoriť k spolupráci s novými ruskými vládcami, s čím, samozrejme, nesúhlasil. Džemilev síce žije stále nádejou, že sa Krym vráti Ukrajine, ale rad faktov príliš túto vieru nepodporuje. Ide najmä o stavbu unikátneho a grandiózneho mosta, ktorý má Rusko pevne a navždy spojiť s Krymom, resp. Novorossijsk s Kerčom. V ruskej tlači som dokonca videl fotky, ako most doslova vyrastá z mora. Už stojí 174 pilierov a na ňom sú položené základy vozovky, ďalších 174 pilierov je pripravených na súši.
Aby som bol presný: v skutočnosti to budú dva paralelné mosty, jeden cestná štvorprúdovka a jeden železničný s dvoma pármi koľajníc. Ten prvý má byť dostavaný do konca roku 2018, druhý o rok neskôr. Tempo stavby je však také, že sa zrejme tieto termíny skrátia. Pracujú tu celkom tri tisícky zamestnancov, ktorí vždy pätnásť dní pracujú a ďalších pätnásť odpočívajú. V priemere dostávajú mesačne 35 000 rubľov, k tomu zadarmo ubytovanie v stavebnom mestečku a jedlo – raňajky a večere na ubytovniach, obedy sa dovážajú na pracovisko. Každý zamestnanec má nárok raz mesačne sa pozrieť domov, k svojej rodine (na porovnanie, priemerný plat v armáde, ktorá je prednostne platená, je 61 800 rubľov mesačne). A koľko to všetko stojí? Riaditeľ firmy Strojgazmontaž Leonid Ryžeňkin uviedol, že sa náklady z pôvodne odhadovaných – ale veľmi zle – 50 miliárd rubľov spresnili vo februári 2016 na 227,92 miliardy. Počíta sa aj s inými opatreniami, napríklad s tým, že v Novorossijsku budú v zimnom období pripravené ľadoborce, aby maximálne do 9 hodín zasiahli, keby tu more príliš zamrzlo alebo sa nakopili ľady.
Európsky parlament potleskom ocenil aj Džemilevove zásluhy v boji za práva svojho národa a proti ruskej anexii, na druhej strane sa však orgány Európskej únie práve v týchto dňoch zachovali k Ukrajine skôr pod taktovkou Moskvy ako podľa svojich skorších uistení, sľubov, a dokonca zmluvných návrhov. Práve vo štvrtok, dva dni po udelení tejto ceny, Brusel oficiálne oznámil, že Ukrajine neudelí štatút kandidáta na vstup do EÚ, nedá jej ani garanciu kolektívnej bezpečnosti, neudelí ukrajinským občanom právo na pobyt a prácu v krajinách EÚ a bezvízový styk sa odkladá až na apríl budúceho roka. Tiež sa nepredpokladá dodatočná finančná pomoc. K týmto záverom dospel summit EÚ na základe žiadosti Holandska, lebo inak holandský parlament ako posledný neratifikuje asociačnú dohodu s Ukrajinou, pretože ju drvivá väčšina Holanďanov odmietla v nedávnom referende. Preto holandský premiér Mark Rutte žiadal od EÚ záruku, že ratifikácia asociačnej dohody nie je krok na ceste k členstvu Ukrajiny v EÚ. Sám Rutte k tomu dodal, že si nie je istý, či aj tento variant prijme parlament jeho krajiny, pretože 15. marca budú v krajine parlamentné voľby a nálada voličov je v podstate protiukrajinská.
Predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz síce vystúpil proti takémuto rozhodnutiu summitu EÚ veľmi emotívne, pripomenul, za akých podmienok sa podpisovala asociačná dohoda, ako pred tromi rokmi v Litve vtedajší ukrajinský prezident odmietol na poslednú chvíľu pripojiť svoj podpis a nasledoval Majdan so všetkými svojimi dôsledkami. Umierali tam dokonca ľudia v mene tejto dohody – a teraz im Brusel odoberá vysnívanú šancu vrátiť sa do Európy. Mohla Moskva získať z Bruselu lepší vianočný darček? Veď práve na jej nátlak Janukovyč doslova v poslednej minúte zadržal svoju ruku a nepodpísal to. Za to teraz musí žiť v Rostove na Done. Mimochodom, nie je mu asi príliš ľahko, keď sa jeho syn pred pár dňami utopil v aute v Bajkalskom jazere – pokúšal sa ísť po jeho zamrznutej hladine a ľad sa prelomil. Práve vo štvrtok sa bývalý ukrajinský prezident zúčastnil procesu dorogomilovského moskovského súdu, ktorý na žiadosť bývalého poslanca Najvyššieho sovietu Ukrajiny Vladimira Olejníka rieši, či Majdan z roku 2014 bol štátnym prevratom.
Nedokážem odhadnúť, aká bude reakcia Ukrajincov na toto nové sklamanie, tentoraz zo strany Západu. To prehlušuje všetky ďalšie problémy, hoci ich je nemálo a mohol by som nimi pomaly popísať všetky vaše stránky. Hádam len jednu informáciu si neodpustím: ukrajinská generálna prokuratúra určila sto ľudí podozrivých zo zodpovednosti za zostrelenie malajzijského lietadla Boeing-777 v júli 2014 pri Donecku, pri čom zomrelo 298 ľudí. Podľa slov zástupcu predsedu generálnej prokuratúry Dmitrija Storožuka bola menovite objavená posádka raketového systému Buk, ktorý lietadlo zostrelil, tí, ktorí na to vydali príkaz a ktorí sa podieľali na transporte Buku z ruského územia do oblasti, ktorú ovládali separatisti. Moskva dementovala toto tvrdenie tým, že systém Buk nikdy neprekročil ruské hranice, ale kde vlastne v tomto mieste podľa jej názoru prebiehajú hranice? Inak vyšetrovanie tejto tragédie bolo predĺžené do roku 2018.
Nie je to tak dávno, keď Vladimir Putin znovu vyjadril nádej, že sa oba štáty – Rusko a Ukrajina – dohovoria. Ako sám uviedol, Rusko a Ukrajina je vlastne jeden národ, ktorý má jednu históriu, jednu kultúru a oba sú si etnicky blízke. Trochu mi to pripomína obdobie vzniku našej republiky, keď tiež prevládala téza, že Česi a Slováci tvoria jeden národ. Pre zaujímavosť ešte dodám, že sa Putin takisto zmienil o tom, ako prospieva Porošenkov biznis v Rusku: jeho továreň na cukrovinky Rosen ide na plné obrátky, zamestnanci dostávajú výplatu, zahraniční majitelia svoje zisky a Rusi si pochutnávajú na Porošenkových cukrovinkách, ktoré sú veľmi populárne. Len sa posťažoval, že s továrňou majú problémy pracovníci finančného úradu.
Čo hovoríte rastúcemu ruskému angažmánu v Sýrii a predovšetkým aktuálne v Aleppe?
Pred Vianocami, presnejšie Novým rokom, v Rusku sa Vianoce neoslavujú, nafotili sýrske krásky kalendár na rok 2017, určený predovšetkým ruským vojakom ako poďakovanie za ich vojenský zásah v Sýrii. Je to iste milá pozornosť, tváre dievčat nie sú zahalené a každá k svojej fotografii pripojila aj svoje prianie vrátane možnej schôdzky, svoje meno s udaním mesta, odkiaľ pochádza. Drobná chybička na kráse spočíva v tom, že to všetko sú Sýrčanky, ktoré študujú v Moskve. Inak v ruských médiách prevládajú oslavné ódy na ruský vojenský zásah v Aleppe. Z nich ma zaujali slová oficiálneho predstaviteľa ruského ministerstva obrany Igora Konašenkova. Podľa neho išlo o unikátnu vojenskú operáciu, keď sa podarilo vyviezť z mesta, a tak zachrániť život desaťtisíc Sýrčanov a keď išlo aj o oddelenie bojovníkov tzv. sýrskej umiernenej opozície od nezmieriteľných radikálov. USA vraj pochybovali, že by to bolo možné. Nie som však vojenský odborník a tiež nepoznám tak dobre túto oblasť, v ktorej som bol už pred rokmi, aby som mohol posúdiť všetky dôsledky tohto kroku. Z radov málopočetnej ruskej opozície sa ozývajú obavy, aby sa pre RF Sýria nestala druhým Afganistanom. Na druhej strane prevažuje názor, že Rusko nemohlo nezasiahnuť, pretože by inak prišlo o svoj vplyv v krajine, kde má jedinú svoju zahraničnú vojenskú základňu. Azda čas ukáže, aké skutočné dôsledky to prinesie. Veď nejde, samozrejme, len o Sýriu, ale o celú oblasť, ktorú sa snaží mať pod svojou kontrolou aj ruská Čiernomorská flotila. Tým sa znova vraciam k otázke, v čom je Krym pre Rusko taký dôležitý.
Ruský prezident sa prednedávnom vrátil z dvojdňovej návštevy Japonska. Tento rok to bolo už jeho štvrté stretnutie s japonským premiérom, ktorým je Šinzó Abe. Tie najproblematickejšie otázky, podpis mierovej zmluvy po druhej svetovej vojne a územný spor o južné Kurily, boli opäť odložené na budúcnosti. Ale v ekonomike sa predsa len podaril určitý prelom. Spočíva v tom, že sa obe strany dohodli, a tak to obaja predstavitelia tiež vyhlásili na záverečnej tlačovej konferencii, že z tohto sporného územia urobia „zónu spoločného spolužitia a spoločného rozkvetu“, ako to formuloval japonský premiér. V čom však má spočívať toto spoločné hospodárenie? Podľa mienky Andreja Fesjuna, docenta Vysokej školy ekonomickej a špecialistu na Ďaleký východ, je to „pozoruhodná formulácia“. Zvlášť keď beriete do úvahy zákon prijatý japonským parlamentom pred niekoľkými rokmi, že táto časť Kuríl je výlučne japonským územím, nezákonne okupovaným. Podľa toho by akákoľvek činnosť japonského biznisu tu bola nezákonná. Preto premiér sľúbil vypracovať nejaký, ako sám povedal, „medzinárodný zákon“, ktorý by to umožnil. Bez toho sa nemôže začať spoločné hospodárenie. Podľa Sergeja Kamyrina, prezidenta Obchodno-priemyselnej komory RF, bude podobná činnosť prospešná pre rozvoj ruského Ďalekého východu, pretože otvorí prístup k japonským finančným zdrojom a novým technológiám. Kurily majú zásoby farebných minerálov a ortuti, nachádza sa tam nafta a plyn, je možné rozvíjať akvakultúru, teda umelý chov rýb a vôbec vodných organizmov. Čiastočne podobná dohoda bola uzavretá v roku 1920 ohľadom Špicbergov: Nórsku bola priznaná plná suverenita, ale štáty, ktoré podpísali túto dohodu, okrem iného aj Československo, mali právo využívať tunajšie prírodné bohatstvo. Preto tam vznikli aj ruské kolónie. Pri rokovaniach však ani raz nepadla pochybnosť o ruskej suverenite na tomto území. Dôvodom je predovšetkým fakt, že Kurily pripadli ZSSR na základe výsledkov druhej svetovej vojny.
