Verny odpovedal aj na otázku, či integračný proces východnej Európy prebehol úspešne nielen z ekonomického hľadiska, ale aj spoločensky a najmä ideologicky. „Určite nie. V čase prístupu a v rokoch po formálnom prístupe bolo jasné, že na strane Európskej únie išlo aj o strategické a geografické dôvody. Veľkú rolu hrala aj bezpečnostná politika USA a NATO. A na našej strane, to treba povedať otvorene, išlo o ekonomické záujmy – o nové trhy. Tak vzniklo to vnímanie, že sa nám otvárajú obrovské obchodné možnosti,“ vysvetlil.
Zveril sa aj s tým, že keď došlo na spor medzi pristupujúcim štátom a Európskou komisiou, vôbec nebolo jasné, na koho strane je právo. „Vždy sa nakoniec našiel kompromis, pri uzatváraní ktorého právo nehralo žiadnu rolu. Skrátka platí, že keď v EÚ dôjde na rýdzo politické rozhodnutie, váha ekonomických a geopolitických záujmov je oveľa silnejšia ako právo,“ priznal.
Lobistické tlaky boli veľmi citeľné napríklad v oblasti farmaceutického, potravinárskeho, ťažkého priemyslu či petrochémie. „Francúzsko a Nemecko tlačili na Komisiu, aby boli niektoré európske normy inkorporované do českého práva čo najskôr, aby z toho mohli ich firmy profitovať,“ uviedol.
Priznal zároveň, že súčasná bezpečnostná a imigračná politika EÚ budí toľko kontroverzií, že dnes sa dá úspešne presadzovať len krízovú politiku, nie koncepčné zmeny. „Pozrite sa na vzťah medzi Nemeckom a Tureckom, kde sa po nepodarenej revolúcii prehliada napríklad odstraňovanie desaťtisícov ľudí zo štátnej správy a súdnictva alebo konfiškácia majetku. Teda znaky totality, ktoré sa prehliadať nedajú, keď ste myslením Európan. Navzdory tomu sa nemecká vláda usilovne snaží, aby nedošlo k žiadnej trhline vo vzťahoch. A potom len o pár kilometrov južne rakúsky minister zahraničia vyhlási, že Turecko sa nikdy nemôže stať členom EÚ. Ako má teda fungovať európska politika, ktorá si v takých základných veciach vyžaduje jediný hlas?“ pýta sa Verny.
Francúzi a Holanďania odmietli Ústavu pre Európu, Íri Lisabonskú zmluvu a teraz Briti EÚ ako takú. V čom Európska únia chybuje, že sa s ňou občania takýmto spôsobom nestotožňujú?
Podľa Vernyho sa stala jedna kľúčová vec. „Najväčší výhľad na úspech a prijatie európskymi národmi mala vízia EÚ bývalého predsedu Európskej komisie Jacquesa Delorsa z druhej polovice osemdesiatych rokov – propagoval ako jedinú možnú cestu takzvanú Európu regiónov. Centralizmus považoval iba za prechodný model a po istom zjednotení národných záujmov mal postupne opäť zanikať a odovzdávať kompetencie a rozhodovanie regiónom. Lenže stal sa pravý opak!
Vznikli európske inštitúcie s obrovskými právomocami, v ktorých pracujú desaťtisíce úradníkov zo všetkých krajín, a centrálna normotvorba dosiahla maximum. Tým nastalo odcudzenie sa od obyvateľov. EÚ je vnímaná ako ,ten Brusel‘, čo je pre ňu úplne najhoršia možná vizitka. Len sa pozrite, ako to mesto vyzerá, tie honosné paláce, v ktorých sídlia európske inštitúcie, to nemá s reprezentáciou ľudu nič spoločné,“ dodal Verny.
Celý text si môžete prečítať TU.
