Oklieštenie demokracie v Taliansku. Ich nová koalícia by sa mohla dotknúť aj nás. Chmelár dokonca hovorí o rozbuške pre celú EÚ

0
Eduard Chmelár (Autor: TASR)

Taliani cez víkend odmietli v referende ústavnú reformu, ktorú navrhoval Matteo Renzi. Mohli by ste „polopatisticky“ vysvetliť našim čitateľom, o čo v referende vlastne išlo?

V podstate tam išlo o zúženie právomocí Senátu a posilnenie centrálnej vlády. Čiže išlo o krok, ktorý možno oprávnene nazvať ako oklieštenie demokracie. A nešlo tam len o to, že sa mal znižovať počet senátorov na tretinu.

Išlo o viaceré právomoci, ktoré mali byť odobraté regiónom práve v prospech ústrednej vlády, o odobratie možnosti vyjadriť sa k niektorým závažným témam v prípade či už parlamentu, alebo regiónov.

Bol to teda krok, pri ktorom sa dalo očakávať, že ľudia ho odmietnu ako nedemokratický. A od talianskeho premiéra bolo podobne ako predtým u britského neobyčajne hlúpe, že spojil svoj osud s hlasovaním o tejto otázke.

Trošku ste ma predbehli s mojou ďalšou otázkou, keď spomínate britského premiéra Davida Camerona. Tento rok je totiž Renzi už druhým premiérom, ktorý po neúspešnom referende rezignoval na svoj post. Vidíte medzi oboma teraz už bývalými premiérmi a ich politickými rozhodnutiami isté paralely?

Práveže tých paralel je veľmi málo a táto atmosféra len podčiarkuje, aká je tá situácia zložitá v zmysle, že sa nedá škatuľkovať, že toto sú proeurópske sily a toto sú protieurópske sily. Matteo Renzi bol obviňovaný, že má príliš blízko k Rusku, no na druhej strane bol garantom istého proeurópskeho vývoja, pretože opozičné Hnutie piatich hviezd (Movimento 5 Stelle), ktoré má teraz najväčšie šance v predčasných parlamentných voľbách zaujať, respektíve jeho líder (Beppe Grillo – pozn. red.) sa môže stať premiérom.

Šéf strany chce na jednej strane vyhlásiť referendum o vystúpení z EÚ aj z eurozóny, no na strane druhej ho nemožno stavať do pozície nejakého extrémistu. Tí sa skôr nachádzajú v Lige Severu. Takže je to veľmi nepredvídateľná situácia. V každom prípade môže Taliansko spustiť ďalšiu sériu kríz, počnúc krízou bankovou a končiac základmi európskej stability celkovo.

Protestné akcie sú v Taliansku bežné. Zavládne po Renziho odchode v krajine väčší pokoj? Zdroj: TASR 

Prečo sa Európa tak bála negatívneho referendového výsledku, ktorý vlastne v praxi aj nastal?

Pretože sa bojí (Európa) alternatívy, pričom alternatívou k Renzimu je momentálne koalícia „päťhviezdičkového hnutia“ s Ligou Severu, čo je teda rozbuška pre Taliansko, respektíve pre budúcnosť Talianska v EÚ. Nehovoriac o tom, že Liga Severu ide so svojimi protiimigrantskými postojmi proti európskemu establišmentu. Takže pre celý európsky establišment to je rozhodne rana.

Ako vidíte najbližšiu budúcnosť krajiny z Apeninského polostrova? Môže toto referendum nejako zásadne zmeniť smerovanie Talianska?

Zmeniť smerovanie Talianska… Pozrite sa, to závisí od toho, aká stabilná bude budúca vláda, keďže Taliansko sa vyznačuje tým, že vláda, ktorá by tam fungovala celé funkčné obdobie, je výnimkou v povojnovej histórii krajiny. Takže veľa bude závisieť od toho, akú stabilitu a podporu voličov budú vykazovať nastupujúce strany.

Skôr si ale myslím, že aj tieto výsledky sú ďalším znakom toho, že Európa v tej forme, ako sme ju poznali, sa rozpadáva. V nedeľu mi prišlo až úsmevné, ako všetci nadšene, ba až pateticky vnímali víťazstvo rakúskeho prezidenta. Možno ste čítali tie reakcie… Skrátka písalo sa vo veľkom, že nad populistami sa dá zvíťaziť a podobne. Pritom v týchto voľbách o nič podstatné nešlo. Tamojší prezident je ceremoniálny prezident.

Rakúšanov by malo oveľa viac znepokojovať, že za Hofera hlasovalo 46 % voličov. To bude v parlamentných voľbách znamenať úplne inú silu a tam sa budú veru úplne inak rozdávať karty. To je dôležité. 

To, že tam bude nejaký „zelený šľachtic“, ešte nič neznamená, respektíve znamená to len, že voliči uprednostnili nejakú pokojnú zjednocujúcu silu v tejto funkcii. Lebo prikladajú tejto funkcii takúto úlohu. Podobne, ako keď u nás zvolili Kisku a všetci si mysleli, že Fico končí. No potom prišli Kotleba a Fico III. Čiže tu to nie je priama úmera.

A kým sa všetci v noci tešili, ako vyhral Van der Bellen, tak len o kúsok nižšie, južnejšie sa odohrávala oveľa dôležitejšia dráma, ktorej ale nikto neprikladal dôležitosť. A o to ide. Pritom v skutočnosti nie je trendom Van der Bellen, on je len výnimkou. Naopak, tým trendom je to, čo sa stalo v Taliansku.

Renzi však uspel vo voľbách do europarlamentu v roku 2014. Nemohol ho povzbudiť tento triumf spred 2,5 roka až do takej miery, že správne neodhadol súčasnú politickú klímu v Taliansku? Nebolo to až prehnane sebavedomé z jeho strany?

Nebudem špekulovať, do hlavy mu nevidím. Ja len vychádzam z faktov, že keď to v apríli navrhol, bol to pravdepodobne nepremyslený krok, ktorý už aj on sám oľutoval. Sám povedal, ešte pred referendom, že spravil chybu. Renzi to zrejme povedal aj pod vplyvom toho, že už cítil, že to nedopadne úplne dobre. A celkovo sú tieto pokusy spojiť referendá s vlastnou politickou existenciou spojené s takým malým politickým vydieraním alebo zväčša so zlým predpokladom, že voliči sa zľaknú a bude to pôsobiť ako nejaká forma nátlaku. Je to ale presne naopak. Takéto niečo skôr mobilizuje ľudí. Aj takých, ktorí by bežne voliť nešli, no chcú hlasovať protestným spôsobom.

Už ste sa v predchádzajúcich odpovediach trochu dotkli Hnutia piatich hviezd, respektíve straníckeho lídra Beppeho Grilla. Viete si ho predstaviť aj ako možného predsedu talianskej vlády?

Viem si to predstaviť. Len chcem ale zopakovať, že netreba zabúdať, že situácia je zložitejšia. Nie je to čierno-biele delenie, že tu sú proeurópske sily a tu extrémisti. Grillo nepatrí medzi extrémistov, skôr by sme mohli hovoriť o populistoch. V každom prípade ale patrí do toho širokého prúdu hnutí, ktoré sa snažia demokratizovať Európu. Tam patrí napr. bývalý grécky minister financií Varoufakis so svojím hnutím. Hoci majú tieto demokratizačné hnutia rôznu ideologickú bázu, spája ich úsilie o prehĺbenie demokratizácie. Hlavne do tohto prúdu spadá Grillo, nie do extrémistického prúdu.

Takže Grillo by mohol so svojou politikou Taliansku vo finále pomôcť?

Tak viete, ono záleží na tom, čo si od toho sľubujeme. Sú dve rozdielne veci, či sa na to pozeráme cez prizmu Talianov a ich pocitov, potrieb a záujmov alebo cez prizmu záujmov a potrieb Európanov. A to sa už tak jasne predvídať nedá. Lebo tieto hnutia sa vyznačujú práve tým, že sú nepredvídateľné a nečitateľné. 

- Reklama -