Ešte pred víťazstvom Donalda Trumpa v amerických voľbách ste písali o brexite, voľbách v Rakúsku či puči v Turecku ako náznakoch toho, že to, čo nazývame hlavným prúdom (mainstreamom), stráca pôdu pod nohami. Následne ste správne predpovedali víťazstvo Donalda Trumpa. Teraz zároveň vo Francúzsku pozorujeme narastajúcu popularitu Marine Le Penovej, ale aj víťazstvo Francoisa Fillona v primárkach republikánov. Pozorujeme úspech akejsi neoreakcie, ktorá plánuje zmiesť po ideologickej rovine všetko, čo tu bolo za posledných 20 rokov vytvorené?
Žijeme v prelomových časoch. Brexit, Trumpovo víťazstvo a ďalšie udalosti sú príznakmi tejto prelomovosti. Mainstreamom sa bude musieť stať niečo iné, pričom ten terajší mainstream bude musieť ustúpiť pred tlakom reality. Keď sledujem slovenský politický a mediálny mainstream, ten sa zatiaľ tejto realite bráni.
Je vnútorne rozorvaný a frustrovaný. Nikdy som s mainstreamom až tak nevyhľadával konflikt. Bolo však jasné, že sa mýli už aspoň zo dve desaťročia. Siaha to minimálne do roku 2003, keď som videl, že podpora vojny v Iraku je nezmysel. Hlasoval som proti zapojeniu sa Slovenska v tomto konflikte, aj keď som bol ministrom vo vláde. Akoby ale frustrovaný mainstream vyhľadával spor s každým, kto s ním nesúhlasí. Cítim v ňom mentalitu v štýle „zabi posla zlých správ“. Tiež sa niekedy cítim ako posol zlých správ, napríklad keď poviem, že nebude dobré, ak to alebo ono spraví Západ. Mainstream to však neprijme a zaujme také obranné stanovisko, že mňa označí nie za toho, kto vysvetľuje, čo sa stane, ale za toho, ktorý si želá, aby sa zlé veci stali.
Môžete spomenúť nejaký konkrétny príklad?
Napríklad, keď poviem, že ak sa budete snažiť prijať Ukrajinu do NATO, vznikne vojna. Označia ma za putinofila, aj keď ničím takým nie som.
Hovoríte podobne ako britský konzervatívny komentátor Peter Hitchens, ktorý napísal, že liberálny mainstream nad ním a inými umiernenými konzervatívcami, ktorí upozorňovali napríklad na riziká masovej imigrácie alebo vojenských intervencií na Blízkom východe, ohŕňal nos a označoval ich za radikálov. Teraz však skutoční radikáli získavajú moc, čo Hitchens komentuje slovami: „Neviem, čo môžem robiť iné, než veci nezhoršiť.“
Absolútne mu rozumiem, Peter Hitchens je jeden z normálnych rozumných ľudí, ktorí to, čo píšu, sa na Západe napĺňa. Zatiaľ to asi celkom nestačí. Mainstream bol natoľko silný, že ani tieto porážky ho nezničia.
Vyznačuje sa aj ďalšou nekonzistentnosťou. Stavia sa do úlohy obrancu Západu, ktorý podľa neho musíme zachrániť pred populistami, krajnou pravicou, Ruskom. Paradoxne však títo obhajcovia Západu nepoznajú jeho geografické alebo kultúrne hranice. Keď sa im zachce, tak povedia, že prijmeme Ukrajinu do EÚ alebo NATO. Pomaly sa chcú rozšíriť až ku Kaspickému moru.
Snažia sa o integráciu krajín, ktoré v súčasných hraniciach nikdy neboli celé súčasťou Západu. Zrazu, keď sa to nepodarí pre ignoranciu geografickej podstaty Západu, mainstream hovorí, poďme Západ brániť. Pripomína mi to vtip, ktorý sa hovoril o Sovietskom zväze: „S kým susedí ZSSR? S kým chce.“ Dnes sa zdá, že toto platí aj pre dnešný Západ. Ukazuje sa však, že to nie je realistické.
Ignorancia kultúrnej podstaty Západu sa zase prejavuje vo vítaní bezhraničnej imigrácie. Limitovaná imigrácia je prirodzená, ale pri bezhraničnej nie je možné dostatočne rýchlo všetkých prišelcov integrovať. Kto tu teda bráni Západ?
Čo je to vlastne mainstream? Nejde predsa iba o nejaké geografické alebo kultúrne ohraničenie či neohraničenie Západu…
Samozrejme. Je to politika, ktorá v západnej Európe a Severnej Amerike prevládala posledné desaťročia. Od 60. rokov sa rýchlo etablovala a od konca studenej vojny veľmi zosilnela. Príznaky tejto politiky sú po prvé politická korektnosť, čo znamená, že sa nemôžete nijako dotknúť tém, ako sú rasa (bielu rasu môžete kritizovať, inak je to tabu) alebo neheterosexuálnej orientácie.
Musíte tiež hlásať, že všetky civilizácie a náboženstvá sú rovnako hodnotné. Súvisí s tým bezhraničné vítanie imigrácie. Pokiaľ vznikne nejaký fenomén návratu konzervativizmu, ako napríklad v Rusku, kde silnie postavenie pravoslávnej cirkvi, ide sa aj proti tomu. Nehovorím to ako obhajca Ruska, ono má svoje vlastné problémy. Kritizuje sa však na ňom úplne všetko, aj čo by sa nemuselo.
Ďalším znakom hlavného prúdu je hlásanie slobodného obchodu a absolútnej globalizácie. A posledné desaťročia tiež cítime, že jeho súčasťou je aj vytláčanie kresťanstva z verejného života.
A toto všetko utrpelo porážku v nedávnych amerických prezidentských voľbách…
Viete, čo mi to pripomenulo? Postavenie, v ktorom sa ocitli slovenskí a českí komunisti v polovici 80. rokov, keď sa k moci v ZSSR dostal Michail Gorbačov. Oni mali pocit, že ich Kremeľ, ktorý bol dovtedy pre nich pevných bodom, zradil. Zrazu čítali sovietske noviny, kde sa písalo o zločinoch komunizmu za Stalina. Objavili sa tam slobodné články, ktoré spochybňovali správnosť intervencie v Československu v 1968. V takejto situácii sa ocitá mainstream aj na Slovensku. Nemal problém za posledných 20 rokov s americkými prezidentmi a je jedno, z akej boli strany – či už to bol Clinton, Bush alebo Obama, nebol problém ich akceptovať, lebo medzi nimi veľký rozdiel v niektorých spomenutých znakoch mainstreamu nebol.
Pri otázke náboženstva, zdá sa, tiež vidíme paradox, keď zo strany mainstreamu pozorujeme akceptáciu islamu za súbežného odmietania kresťanstva. Islam má však oproti kresťanstvu väčší odpor k moderným liberálnym hodnotám, ako sú napríklad práva homosexuálov…
Áno, lebo moslimov je v Európe zatiaľ menej ako kresťanov a zdajú sa liberálom ako vítaný spojenec.
Čo hovoríte na názor, že za úspechom nastupujúcej alternatívy či krajnej pravice nestojí ani tak šikovnosť týchto antisystémových politikov, ako skôr prístup samotného mainstreamu, ktorý natoľko posunul hranice prípustného, že fakticky vylúčil zo svojich radov viacerých svojich pôvodných členov?
Práve preto, že mainstream to tak preháňal (!), tak to umožnilo natoľko kontroverznému človeku, ako je Donald Trump, aby ho mnohí ľudia vnímali ako prijateľnejšieho než to, čo ponúkal mainstream.
Čo americké voľby znamenajú pre slovenskú politiku, slovenskú pravicu? Kto je u nás víťazom a kto porazeným?
Média si navykli hovoriť o slovenskej pravici, čím mali na mysli to, čo bolo opozíciou proti Mečiarovi a dnes proti Ficovi. Táto „pravica“ sa vlastne vyvíjala smerom k ľavici, keď preberala poväčšine ľavicové znaky mainstreamu. Keď dnes hovorím o pravici, tak z toho dôvodu, že takto sa to navyklo nazývať, lebo pravicou to už dávno nie je. Určite prehral prezident Andrej Kiska.
Prečo?
Stelesňuje väčšinu toho, čo americkí voliči odmietli. Američania nie sú nejakí rusofili alebo putinofili, ale videli, že problém s Ruskom nie je až taký, ako sa to podáva. Keď Hillary Clintonová ukázala prstom na Trumpa a povedala, že ty si Putinova bábka, tak tomu neuverili, lebo to bolo smiešne. Tomuto postoju zodpovedá postoj Kisku, ktorý sa pred dvomi rokmi ponáhľal Američanom ponúknuť základňu NATO na Slovensku. Myslím si, že z toho nič nebude.
Išlo o to, koho budú nakoniec voliť konzervatívni kresťania, ktorí nemali svojho kandidáta. Trump nie je konzervatívny svojím životom alebo postojmi. Nakoniec ale rozhodlo, že Trump sľúbil dosadiť do najvyššieho súdu konzervatívnych sudcov a nie revolucionárov v talároch – takých, ktorí zmenili definíciu manželstva.
Podobnú vec spravil Kiska pred dvomi rokmi počas referenda o rodine, keď voluntaristicky usúdil, že otázka o registrovanom partnerstve rieši ľudské právo, dal to na ústavný súd a ten sa zachoval presne tak ako aj americkí ústavní sudcovia – otázku vyhodil. Takúto Kiskovu politiku kresťanskí voliči v Amerike odmietli.
Kiska ale pri niektorých otázkach v referende o rodine hlasoval za…
To je v poriadku. Úplne však stačí, ak vložíte nohu do dverí v jednej veci a ostatné sa môže pohnúť. Tak isto, keď si zoberiete otázku imigrácie, Kiska pri tomto fenoméne nebol schopný vymedziť nejakú rozumnú hranicu. Všetko staval na tom, že im musíme pomáhať, mať pochopenie a zapojiť sa do celoeurópskej pomoci imigrantom. To je v poriadku. Malo by tam ale zaznieť to B, teda, kedy by sme povedali: „A dosť!“
Nie je to schopná povedať ani EÚ, ani Kiska, ale Trumpovi voliči to povedali. Jeho úspešná kampaň odštartovala tým, že vystúpil s veľmi silným prísľubom postaviť múr. Andrej Kiska myšlienku múru kritizoval a jeho politika teda v mnohom v Amerike prehrala.
Akí sú ďalší porazení pokiaľ ide o Slovensko?
Významné bývalé postavy, ako napríklad Mikuláš Dzurinda, ktorý ešte nedávno v rozhovore pre jeden portál obhajoval inváziu do Iraku a podsúval známu konšpiráciu, že Saddám Husajn mal prsty v útokoch z 11. septembra. To už je naozaj absurdné. Všetci normálni ľudia vedia, že tá invázia nemala opodstatnenie a potvrdilo to aj viacero politických správ.
Aj na tomto Trump postavil úspešný útok najskôr proti establišmentovým republikánskym konkurentom a neskôr proti Clintonovej. Upozorňoval, že to podporovala. Jeho voliči ešte v roku 2004 boli na strane Busha, postupne sa však ukazovalo, aké to bolo bremeno pre republikánov. Aj preto Barack Obama vyhral.
Prehralo teda to, čo bolo bývalou politikou SDKÚ. Neprehral zase, a to hovorím s ľútosťou, Fico a Sulík. U Sulíka hovorím ´bohužiaľ´ preto, lebo to je liberál a ja by som bol radšej, keby boli konzervatívci na Slovensku silní. Z tohto vyplýva kríza konzervativizmu na Slovensku.
Neprehral teda každý, komu sa v politike darí. Najsilnejšia ľavicová strana Smer aj najsilnejšia pravicová strana SaS…
Neprehral ten, kto udržiava kontakt s realitou alebo aspoň s jej časťou.
Čo hovoríte na kritiku, ktorá na Sulíka smeruje pre jeho odmietavé postoje k islamu? Často zaznieva, že nie je liberál.
Keď hovoríme o tom, kto je a nie je liberál, tak si treba všímať niektoré dôležité znaky. Ako ten najdôležitejší v súčasnosti treba označiť postoj k umelým potratom a ochrane života. Sulík s legálnosťou umelých interrupcií súhlasí a preto ho zaraďujem medzi liberálov.
Fakt je, že jeho prístup k imigrácii je konzervatívny a pokiaľ ide o jeho kritiku islamu, tá je silnejšia ako moja (smiech).
- Reklama -
