Nevlastný brat Michala Kováča: Tiso bol karierista, ktorý písal pre maďarské noviny

0
Dušan Kováč. (Autor: pk)

Majú podľa vás Slováci z historického hľadiska krátku pamäť alebo sa vedia poučiť z vlastných chýb?

O Slovákoch ako takých je hovoriť veľmi ťažké, lebo slovenská spoločnosť je veľmi diferencovaná. Sú takí ľudia, ktorí si veci pamätajú a o históriu sa zaujímajú, no nerobme si ilúzie, množstvo ľudí má iné životné starosti. Pre niektorých je história koníček a iní zase o dejinách nevedia vôbec nič. Takíto ľudia sa zaujímajú najmä o to, ako funguje domácnosť a ako sa zarábajú peniaze, to sú ich hlavné problémy. Keď o dejinách toho veľa nevedia, zdá sa, že problém neexistuje. My, historici, ale vieme, že problém existovať môže, a to najmä v tých chvíľach, keď sa niektoré udalosti začnú opakovať. Medzi ne patria aj obdobia, keď sa objavujú vodcovia, ktorí pre všetkých prinášajú spásu. Prichádzajú s tým, že všetko vyriešia a od občanov len vyžadujú poslušnosť. Odkážu im: „Voľte nás a my vás zbavíme starostí!“ Toto sú ľudia ochotní počúvať. Práve vďaka faktu, že sa v dejinách až tak dobre neorientujú a ich pamäť je krátkodobá, môže sa stať, že ich falošní proroci oslovia a potom v spoločnosti nastane kríza.

Sú takíto falošní proroci aj v súčasnej politike, napríklad aj v tej slovenskej?

Takýchto falošných prorokov máme, a netýka sa to len Slovenska ale aj celého sveta. Je to zrejme dôsledok vývoja našej civilizácie, ktorá sa do určitej miery stala virtuálnou. Ľudia skrátka nezvládajú to množstvo informácií, ktoré majú k dispozícii na tzv. sociálnych či mediálnych sieťach. Chaos a nezvládanie informácií využívajú práve takíto proroci, ktorí prichádzajú s veľmi jednoduchými riešeniami. Ich slovo, bohužiaľ, občas padá na živnú pôdu, aj keď manipulujú dejinami. Toto je ten známy populizmus, ktorý kvitne nielen na Slovensku, ale ako sme zistili po posledných amerických voľbách, kvitne aj v Spojených štátoch amerických, v tradičnej krajine demokracie. Čo je asi dosť veľký problém pre budúcnosť sveta.

Hovoríte, že víťazstvo Donalda Trumpa ovplyvní chod a budúcnosť sveta?

Spojené štáty sú veľmoc a kto je na čele tejto veľmoci, nemôže byť nikomu ľahostajné, lebo to ovplyvňuje svet. Pri Spojených štátoch nie je problém Trump, ten určite nebude robiť to, čo sľuboval v predvolebnej kampani. Je to problém americkej spoločnosti. Trump ju vedome oslovoval s tým zámerom, že svojimi extrémnymi postojmi oslovuje amerického voliča a bude mať úspech.

Nejde potom o klamstvo, keď politik voličom pred voľbami nasľubuje modré z neba a potom sa správa úplne inak?

Celkom určite, ale presne toto politici robia! To je ten populizmus. Vedia, aké v spoločnosti kolujú nálady a na základe toho oslovujú voliča. Väčšina politikov nesplní sľuby, ktoré dali pred voľbami. Beh vecí v politike či v ekonomike nezávisí vždy od vôle jedného človeka či jednej vlády.

V súčasnosti sa do parlamentu dostala extrémistická nesystémová strana Mariana Kotlebu ĽS NS. Jej členovia, ale aj sympatizanti oslavujú a vyzdvihujú prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisa. Jedna strana ho má takmer za hrdinu, druhá ho démonizuje. Ako by ste túto historickú postavu opísali vy ako akademik?

Jozef Tiso určite nebol jednoduchá postava a opísať ju pár slovami sa dá len veľmi ťažko. To, čo ho charakterizuje a dosť málo sa o tom vie, je fakt, že bol nesmierne ctižiadostivý a túžiaci po politickej kariére.

Bol Tiso karierista?

Áno, dá sa povedať. Práve aj to bola črta jeho povahy, ktorú Hitler zneužil. Tisa pozval do Berlína, hoci on v tom čase bol súkromná osoba. Nemal vtedy žiadne právomoci, na základe ktorých by mohol v mene slovenského národa alebo slovenského štátu s Hitlerom rokovať. Pražská vláda ho odstavila z funkcie predsedu slovenskej autonómnej vlády a na toto miesto bol obsadený jeho konkurent Karol Sidor. Tiso to strašne ťažko niesol a Nemci to vedeli. Jozef Tiso začínal ako novinár, ktorý po maďarsky písal pre maďarské noviny. Bol tajomníkom nitrianskeho biskupa a ak by nevznikla Československá republika, tak by vo svojej kariére pokračoval, lebo bol nadaný. Bol to schopný človek a hľadal si svoje uplatnenie. Treba sa pozrieť aj na túto črtu jeho povahy. Na rozdiel od iných, ktorí boli uvedomelí nacisti ako Vojtech Tuka či Šaňo Mach, Tiso patril do tzv. umierneného krídla a vo svojich prejavoch nebol nikdy taký radikálny. No keď raz Hitlerovi naletel na jeho hru, tak už potom nebolo pre neho východiska. A túto hru musel hrať až do konca, v tom je jeho tragédia. Jozef Tiso je svojím spôsobom tragickou postavou slovenských dejín.

Myslíte si, že je vhodné, keď na túto historickú postavu strana ĽS NS takýmto spôsobom odkazuje?

Podľa mňa kotlebovci o Tisovi nevedia nič a nevedia ho ani zaradiť do dobových súvislostí. Zobrali si ho ako maskota a určitý symbol, lebo sa svojím spôsobom hlásia k extrémizmu a xenofóbii. To, ako to fungovalo za slovenského štátu, nebola nejaká Tisova veľká zásluha, on sa skrátka viezol na tom, keď začal, ako som spomínal, hru s Hitlerom. Pre takýchto ľudí, akí sú v ĽS NS, nie je dôležité poznávať, oni sa potrebujú k niečomu hlásiť a hlásia sa k obdobiu slovenského štátu.

Strana ĽS NS a jej členovia laškujú so sympatiami k slovenskému štátu, niektorí dokonca otvorene spochybňujú holokaust. Platí tu ešte podľa vás sloboda slova a prejavu alebo je to strana, ktorú môžeme s pokojným srdcom označiť ako extrémistickú a rasistickú?

Nemôžem sa k tomu vyjadriť, lebo to až tak nesledujem.

„Neobhajujem žiadny režim, ale o tretej ríši vieme iba lži a rozprávky o šiestich miliónoch a mydlách zo židov. O Hitlerovi sa učia samé klamstvá.“ Tento výrok mal napísať na svojom profile Milan Mazurek, poslanec za ĽS NS, za ktorý bol aj vyšetrovaný…

Keď niekto hovorí, že o tretej ríši nič nevieme, tak by mal povedať, čo presne o nej nevieme. Je to len hodenie určitého bonmótu do prázdna a v našej spoločnosti to ale, bohužiaľ, takto funguje. Keď niekto povie, že o tom nič nevieme, tak tomu aj uveríme. No my o tretej ríši toho vieme veľa. O nej, Hitlerovi či holokauste je publikovaných množstvo kníh. Tvrdenie, že o tom nič nevieme alebo vieme len klamstvá, je niečo, čo nemôžeme kvalifikovať inak ako ignoranciu.

Slovenská KSS prišla s iniciatívou osadiť Gustávovi Husákovi pamätnú tabuľu. Je to podľa vás správny krok?

Pamätné tabule by sa mali osadzovať ľuďom, ktorí nie sú kontroverzní a ku ktorým sa určitým spôsobom hlásime. Pomníky stavajú ľudia, ktorí žijú dnes a stavajú ich v rámci svojich predstáv a vízií. Ak sa dnes niekto hlási k Husákovi, tak má asi pocit, že mu treba postaviť pomník, ale to s Husákom nemá nič spoločné. Husák je veľmi kontroverzná postava. Ak by sme odmysleli celé normalizačné obdobie, tak nemôžeme nespomenúť, že zohral jednu z rozhodujúcich úloh aj vo februári v roku 1948. Husák zohral veľkú úlohu pri nastolení totality, to je neodškriepiteľný fakt. Dá sa zjednodušene povedať, že Gustáv Husák prehral boj o moc so Širokým. A tak pred rokom 1968 sa stal mučeníkom komunistického režimu. On ale bol mučeníkom len toho systému, ktorý pomohol sám vytvoriť. Podľa mňa sa dnes nemôžeme hlásiť k Husákovmu odkazu.

Čo hovoríte na to, že túto iniciatívu odobril aj Ľuboš Blaha, ktorý neskrýva sympatie k prokomunistickým ideálom?

Ja o tom neviem. Som členom Komisie NR SR pre boj proti fašizmu, ktorej Ľuboš Blaha predsedá. Prvej schôdze som sa zo zdravotných dôvodov nemohol zúčastniť a dostal som aj list, ktorý Blahovi KSS adresovala. Malo sa o tom hovoriť na budúcom stretnutí, to je všetko, čo o tom viem.

„Môj osobný postoj je, že Gustáv Husák si zaslúži uznanie za boj proti fašizmu počas Slovenského národného povstania a táto iniciatíva má moju osobnú podporu a ako poslanec NR SR ju rád podporím.” Takto sa Blaha v médiách vyjadril k Husákovej tabuli…

Hm, tak tu je to, čomu ja hovorím skrat v myslení. Husák proti fašizmu bojoval a bol v Slovenskom národnom povstaní, ale počas svojho konania v budúcnosti to všetko poprel. Bojoval proti jednej totalite a presadzoval druhú. Na Husáka sa nemôžeme pozerať len cez okienko SNP. Ak mu chceme dať tabuľu, tak to znamená, že si toho človeka zhodnotíme ako celok a celú jeho životnú dráhu a potom nám vyjde niečo úplne iné. Vidieť Husáka iba ako antifašistu je zúžený pohľad.

Plánujete túto tému s pánom Blahom prediskutovať?

Pokiaľ sa táto problematika bude rozoberať na komisii, tak sa k nej určite vyjadrím.

A v osobnom rozhovore s pánom Blahom?

Neviem, či pán Blaha stojí o to, čo poviem, ale v každom prípade si myslím, že je omyl, že by sa tým mala zaoberať komisia pre boj proti fašizmu.

Alexandra Dubčeka berieme ako lídra Pražskej jari. V Hospodárskych novinách nedávno upozornili, že Dubček je v očiach ľudí príliš idealizovaný a opradený akýmsi mýtom. Ako sa pozeráte vy na tohto bývalého komunistického pohlavára?

Je problém nejakú osobnosť zhodnotiť v dvoch či troch vetách. Pre Dubčeka je charakteristické, že do politiky vniesol to, čomu sa neskôr hovorilo „ľudská tvár“. Komunizmus v 50. rokoch bol neľudský a bol postavený na mašinérii straníckej byrokracie. Dubčekov vklad sa prejavil potom ako sa stal v roku 1963 tajomníkom komunistickej strany Slovenska. Po 50. rokoch nastalo oteplenie. Na Slovensku sa napríklad publikovali veci, ktoré sa v tom čase v Čechách ešte nemohli. Naozaj tu bola o niečo normálnejšia atmosféra, ktorá vyvrcholila v roku 1968. Dubček chcel, aby mala spoločnosť ľudskú tvár, ale je pravda, že nebol nejaký veľký politický analytik. Niekedy konal intuitívne a nevedel si všetky veci úplne zanalyzovať. Samozrejme, je otázne, ako by sa situácia vyvíjala ďalej, lebo ide v určitom smere o také virtuálne hrátky. Napríklad čo by sa stalo, ak by sem nevtrhli v 68. roku vojská… Po januári sa celá spoločnosť pohla a komunistická strana rozmýšľala, čo treba robiť v oblasti ekonomiky, kultúry či vedy. Podľa mňa bola spoločnosť v tom čase ďalej, ako bol akčný program predložený KSČ. Dubček aj po roku ´89 bol symbolom a takýto symbol je silný. V Čechách možno ešte niekedy silnejší ako na Slovensku. Po roku ´89 už však nešlo už nešlo o rok ´68, vtedy išlo už o niečo úplne iné. V tom období už nehral rolu aktéra, ale skôr úlohu symbolu.

Ako hovoríte, s Dubčekom sa spájajú slová: Komunizmus s ľudskou tvárou. K jeho odkazu sa hlási Smer-SD, ktorý na svojej programovej schôdzi vyrukoval s mottom Politika s ľudskou tvárou. Čo hovoríte na to, že sa Smer otvorene hlási k ideám Alexandra Dubčeka?

Ak hovoríme o ľudskej tvári, proti tomu nemáme čo namietať. Pokiaľ by do toho chceli namontovať aj komunizmus, tak spoločnosť by sa pravdepodobne už tak zmanipulovať nedala.

Ste nevlastný brat exprezidenta Michala Kováča. Sledujete ako historik určitý vývoj na tomto poste? Od vášho nevlastného brata až po súčasného prezidenta Andreja Kisku?

Nemyslím si, že by sa tento post nejako vyvíjal. Tento post má svoje limity určené ústavou. Prezident nemá veľké právomoci. Môže nepodpísať zákony, no parlament ich odsúhlasí. U nás funkcia prezidenta predstavuje skôr úlohu morálnej autority, ktorú rešpektujú politické strany. Netrúfam si hodnotiť, počas ktorého prezidenta to ako fungovalo, no určite to nefungovalo za prezidentovania Ivana Gašparoviča. On nemohol byť morálnou autoritou, už len za to, čo všetko robil v parlamente. Čo sa ale týka súčasného prezidenta Andreja Kisku, tak vidieť, že tou morálnou autoritou byť chce, a zdá sa, že sa mu to aj celkom darí.

Práve pán Kiska ako prezident sa netají svojimi názormi na adresu politického diania na Slovensku a aktívne sa vyjadruje k straníckej či vládnej politike. Často kritizuje aj stranu Smer-SD a Robrta Fica. Čo hovoríte na takúto aktivitu zo strany prezidenta?

Podľa mňa je dobre, keď sa prezident vyjadruje k rôznym situáciám. Je hlava štátu a je nestranícky, z toho teda vyplýva, že k politickým stranám môže byť kritický. Toto je u nás prezidentská tradícia, ktorá sa u nás vytvorila už za Masarykových čias. Ani Masaryk nemal veľké kompetencie, ale predsa bol za prvej republiky dominantnou postavou. Toto sa deje práve aj vďaka tomu, že prezident je aktívny, komunikuje s politickými stranami a kriticky sa vyjadruje k tomu, čo sa v politike deje. Toto sa deje v duchu tradície, ktorá má svoj zmysel pravdepodobne aj na Slovensku.

Potom, ako Michal Kováč zomrel, médiá ho začali nazývať hrdinom a heroizovať ho do podoby určitého bojovníka proti mečiarizmu. Je to objektívny postoj alebo sa do určitej miery táto postava mytologizuje ako pri Alexandrovi Dubčekovi?

Treba povedať, že o Michalovi Kováčovi sa dlho mlčalo a až keď zomrel, tak sa média prebrali a vrátili sa k témam z tzv. mečiarovských čias. Je to všetko ešte stále dosť živé, tak je dosť zložité sa k tomu vyjadrovať. Pôsobil som aj ako externý poradca Michala Kováča, tak si myslím, že problém bol najmä v oblasti morálky. Michal Kováč bol veľmi čestný človek a konflikt s Mečiarom nastal najmä preto, že sa nemohol nečinne pozerať na to, ako sa u nás robí politika. Povedal to už Masaryk: „Ak je politika len o moci, tak by mala byť súčasťou zoológie.“ Politika by mala byť pragmatická, nemôže byť idealistická, no musí mať limity a tie sú dané zásadnými morálnymi princípmi, ktoré všetci rešpektujú. Nikto skrátka nepovie, že niekoho zavraždiť alebo niekomu ublížiť je správne. Ide o určitý morálny princíp. Podľa môjho názoru konflikt medzi Kováčom a Mečiarom vznikol práve niekde v tomto bode. Michal Kováč síce bol členom HZDS a bol nominantom HZDS aj keď nebol Mečiarovým nominantom, pretože jeho prvým nominantom bol Roman Kováč. Dnes celkom otvorene môžeme povedať, že Vladimír Mečiar nechcel, aby sa Michal Kováč stal prezidentom. Nejakým spôsobom ale túto réžiu nezvládol a došlo k tomu, že na seba narazili dva spôsoby robenia politiky. Bolo to zrejme nevyhnutné a muselo k tomu dôjsť. Preto je Michal Kováč do určitej miery symbolom.

Ako vnímal Michal Kováč Mečiarovu politiku?

Ja som s ním o týchto veciach, samozrejme, diskutoval a Mečiara som od začiatku videl ako veľké riziko pre celú slovenskú politiku. Michal Kováč dlho zastával názor, že Mečiar je schopný človek a že ho špičky HZDS nejakým spôsobom umravnia a ukočírujú. V tom sa skrátka mýlil!

Bol z Mečiara sklamaný?

Áno, bol a aj jeho prejav v parlamente, ktorý spôsobil pád Mečiarovej vlády, bol jeho emotívnym vyrovnávaním sa s celou situáciou. My sme o tomto prejave aj debatovali. Ja som pre neho pripravil iný variant prejavu, no ten zborom expertných poradcov nebol akceptovaný. Prednesený prejav bol veľmi osobný. Dodnes si myslím, že mal byť viac štátnický. No pochopil som, že to bolo pre Michala Kováča vyúčtovanie s Mečiarom a s týmto vzťahom a aj s celou HZDS.

Robert Fico nedávno nazval niektorých z novinárov „špinavými protislovenskými prostitútkami“. Je to slovník hodný premiéra? Podobnú rétoriku mal napríklad aj spomínaný expremiér Vladimír Mečiar…

Áno, Mečiar bol povestný svojimi vulgárnymi výrokmi a postojmi proti novinárom a jedného sa dokonca pokúsil aj fyzicky napadnúť.

Ide zo strany Fica o akési pokračovanie v Mečiarovej tradícii?

To, čo Fico povedal, som videl a počul v správach a dosť ma to prekvapilo, lebo to naozaj nie je vhodné postu premiéra Slovenskej republiky.

Bolo to už ta čiarou?

Išlo o skutočne vážne prekročenie určitého limitu, ktorý by politik nemal prekročiť. Na druhej strane si zase o médiách nerobme ilúzie, no takýmto spôsobom sa o nich vyjadrovať nie je na mieste. Aj z toho dôvodu, že ide zatiaľ o dosť nejasnú situáciu (Premiér Fico skritizoval novinárov počas tlačovky Miroslava Lajčáka na tému údajného šafárenia a dohadzovania zákazok v ministrovom rezorte – pozn. redakcie). To, čo povedal Lajčák, bolo v poriadku. Veci sa prešetria a pokiaľ tam budú nejaké nezrovnalosti je ochotný odstúpiť. Podľa mňa to bola reč diplomata a politika, ale to, čo povedal Fico, bolo naozaj za hranicou.

Hovorí sa, že premiér Fico stráca nervy. Je to podľa vás tak?

To už je skôr otázka pre psychológa ako pre historika, no nie je to vylúčené.

- Reklama -