Podľa Banáša sú mladí ľudia súčasnosti kŕmení vzorcom, škatuľkou, v ktorej je komunista ten zlý a nekomunista automaticky ten dobrý. „Rád by som mladých ľudí usmernil – pred novembrom 1989 nám nevládli komunisti, ale komunistickí karieristi, oportunisti, pätolizači. Podobne nám dnes nevládnu demokrati, ale demokratickí karieristi, oportunisti, pätolizači. Predovšetkým nám však vládnu ruky tých, ktorí poťahujú špagátikmi, na ktorých sú zavesené im podriadené politické bábky,“ píše vo svojom komentári. Podčiarkuje, že o politickom osude, čo i len toho najdrobnejšieho regionálneho politika, nerozhoduje minister, ale oligarcha. V tomto bode vidí Banáš markantný rozdiel medzi komunistickými pohlavármi a tými dnešnými. „Tí komunistickí skutočne rozhodovali,“ konštatuje.
Spisovateľ podčiarkuje, že mnohí november pochopili ako nahradenie komunistického establišmentu za ten kapitalistický. „Splietli si demokraciu s diktátom. Proste ich predstava bola jednoduchá – preberieme moc od komunistov a namiesto nich budeme diktovať my. A my – idealisti, sme si navrávali, že na námestiach štrngáme za slobodu a demokraciu,“ polemizuje spisovateľ.
Nežná revolúcia bola tiež podľa Banáša vzburou proti mediálnej neslobode slova, ktorú prirovnáva k protestnému hlasovaniu amerických voličov za Donalda Trumpa. Ako tvrdí, pred novembrom sa nikto netváril, že existuje demokracia, pričom cenzor stanovil, čo sa môže a čo nie. „Dnes cenzori nie sú, ale vymývanie mozgov sa slobodne a demokraticky rozvinulo do absurdných rozmerov,“ myslí si.
Novembrová revolúcia mala podľa expolitika na Slovensko priniesť slobodu slova, cestovania, či dokonca bytia. Namiesto toho priniesla len slobodu vlastníctva. „Keď som sa v lete roku 1990 zhováral vo Viedni s niekdajším nemeckým kancelárom Willym Brandtom o tom, ako sa Nemci vyrovnávali s minulosťou, povedal mi: ‚Minulosť každého poznáte podľa toho, ako sa správa dnes.' Je to presné. Tí, ktorí boli za starého režimu slušní, ostali slušnými aj po jeho páde, a naopak, vagabundi, ktorí nás ponižovali za starých čias, ostali vagabundmi aj dnes,“ spomína Banáš.
„Otázkou ostáva, či sa slušní môžu presadiť slušnými spôsobmi. Chcem veriť, že áno. Ak by som tomu neveril, november 1989 nemal zmysel. Všetkému sa treba učiť, aj demokracii. V mojej viere mi pomáha to, čo nám ešte z novembra 1989 zostalo. NÁDEJ,“ dodáva.
