Donald Trump počas celej kampane zdôrazňoval, že chce zmeniť obchodné vzťahy medzi USA a Čínou. V akej pozícii teraz Amerika a Čína vzájomne sú? Aké horúce je to s odlivom pracovných miest v priemysle do Číny a so zadlžením USA voči Číne? Kto vlastne koho potrebuje viac a ako sa jedna strana môže zaobísť bez toho, čo jej poskytuje strana druhá?
Pre politikov ako Trump je charakteristické, že si vyberú určitý typ konfliktu typický pre súčasnú fázu kapitalizmu a prevedú ho na úroveň konfliktu medzi krajinami, teda: tá zlá Čína nás ničí. V skutočnosti sa Čína jednoducho správa tak, aby v globalizovanom kapitalizme, ktorý si sama rozhodne nevymyslela, prežila a obstála v ňom.
Spojené štáty majú s Čínou dlhodobý deficit obchodnej bilancie, Čína patrí spolu s Japonskom k významným zahraničným americkým veriteľom. Ale, naopak, americké firmy profitujú zo svojho angažmán v Číne, plus nemožno opomenúť, že lacný čínsky tovar umelo pomáha udržiavať kúpnu silu amerických pracujúcich, z ktorých veľká časť je dlhodobo v pasci mzdovej stagnácie.
Americké firmy navyše nepresúvali výrobu len do Číny, ale aj do ďalších miest, počínajúc Mexikom a končiac ďalšími krajinami juhovýchodnej Ázie. Je to jeden z prejavov globalizácie, a ako sa teraz zreteľne ukazuje, prínosy z takejto aktivity sú extrémne koncentrované pri vrchnom 1 %, zatiaľ čo ostatní žijú v stále väčšej neistote a sú závislí od potravinových poukážok.
V Spojených štátoch v poslednom čase pozorujeme iný trend, a to je návrat amerických firiem do USA. Lenže to nie je z patriotických dôvodov, ale jednoducho preto, že prechádzajú na plne automatizovanú výrobu, v prípade ktorej už lacná pracovná sila v Číne či Kambodži prestáva hrať rolu. Obidve strany, Čína aj USA, si za tie roky vytvorili taký kvázi paraziticko-symbiotický stav, ktorý do značnej miery vytváral os globalizácie, a Brzezinski dokonca odporúčal, aby sa pre USA hlavným formátom stala tzv. G2.
Súčasná vzájomná závislosť sa, samozrejme, môže začať zoslabovať: v takom prípade sa dá očakávať posilňovanie čínskych štruktúr, ako je Ázijská investičná a infraštruktúrna banka, či rozvoj Hodvábnej cesty a väčšia orientácia na domáci dopyt z čínskej strany – všetko sa už deje. Spojené štáty mali zatiaľ politiku zadržiavania Číny, t. j. vytváranie nestability v čínskom okolí plus „obkľúčenie“ Číny členskými štátmi Transpacifickej dohody, ktorá ale zrejme nebude realizovaná. A navyše sa im vymkli z rúk Filipíny… Oslabovanie vzťahov s Čínou by mohli ďalej posilniť čínske ašpirácie smerom k Rusku a k projektu Hodvábnej cesty.
O čo vlastne Trumpovi ide? O obmedzenie importu do Číny, o zmenu nastavenia obchodných dohôd? O zrušenie dohody TPP? Pokiaľ ide o Čínu, ako by tieto reštrikcie vôbec mohol presadiť? Sú tu nejaké pravidlá a Čína by určite odpovedala. Je vôbec predstaviteľná obchodná vojna medzi USA a Čínou a vplyv, ktorý by mala?
Trumpovi ide o America First, t. j. o nastavenie takého stavu, keď Spojené štáty budú profitovať zo svetovej ekonomiky. Pričom sa opomína, že globalizácia je viac-menej americký projekt, ale ako sa ukázalo, s bumerangovým efektom pretekov ku dnu pre bežných Američanov. Trump bezpochyby môže odmietnuť dohody typu TPP či renegociovať NAFTA (Severoamerická zóna voľného obchodu), čo len tak mimochodom chcel už Barack Obama. Ale nejako k tomu nedošlo a namiesto toho sa pustil do vyjednávania dohody Transpacifickej a Transatlantickej. Tieto dohody zrejme nebudú realizované. USA sú členmi WTO, takže sa zatiaľ budú snažiť ukázať, že Čína manipuluje svoju menu, čo je pravda len čiastočne, a navyše, na čo iné je také kvantitatívne uvoľňovanie ako na oslabenie meny? Nemci by o eure mohli rozprávať…
Ťažko povedať, či by došlo aj na obchodné vojny, ale môže to urýchliť proces deglobalizácie, ktorý už zrejme po roku 2008 prebieha. Minimálne dynamika medzinárodného obchodu slabne, čo ale môže mať aj uvedené technologické dôvody. Prečo vyrábať na troch kontinentoch, keď prejdem na automatizáciu a môžem všetko vyrobiť doma, avšak budem na tom potrebovať len zlomok pracovníkov.
Do akej miery vlastne nielen Čína, ale aj iné ázijské štáty či Mexiko, stoja za tou bolesťou, ktorá vohnala Trumpovi do náručia mnoho schudobnených amerických voličov z trpiacich priemyselných oblastí? Sú v problémoch skutočne pre presúvanie priemyselných pracovných miest do zahraničia? Je vôbec férové podporovať nádej, že zase budú mať poriadnu prácu, v situácii, keď robotizácia priemyslu vyžaduje menej a menej ľudských rúk? Čo tým ľuďom vlastne Trump bude môcť reálne splniť, aj keď dajme tomu zavedie ochranárske opatrenia?
Ako som už uviedla, tá hlavná vina nie je na Mexiku, ale jednoducho na povahe neoliberálnej globalizácie, ktorá preteky ku dnu naštartovala. Problém je v tom, že na jednej strane bývalé americké elity presadzovali voľný obchod hlava-nehlava a vôbec nebrali do úvahy, že voľný obchod jednoducho automaticky nevytvára pracovné miesta, ba čo viac, že ich môže veľkolepo ničiť. Pretože to je ona „špecializácia a efektivita“, ktorú voľný obchod prináša. Na Detroit a ďalšie miesta sa jednoducho politici vykašľali a tu sú potom tie dôsledky. Ak krajina stratí priemyselnú chrbticu, t. j. prejde ako USA masívne dezindustrializáciou, potom hrozí, že sa rozloží na služby s vysokou pridanou hodnotou (napríklad finančné služby) a na atypickú prácu, rôzne atypické pracovné úväzky a dohody o vykonaní práce, z ktorých sa nedá uživiť. Keď chýba chrbtica, začne sa to rozbiehať, čo sa odrazí, samozrejme, aj na nerovnosti. USA majú navyše veľmi slabý sociálny systém, takže nie div, že hnev občanov sa nakoniec prejavil.
Návrat priemyslu do USA je teda požiadavka reflektujúca spoľahlivý hnev amerických pracovníkov, ale ťažko prinesie efekt, ktorý si od neho Trump sľubuje, a to práve v kontexte nástupu automatizácie, ktorá je v USA ako v najvyspelejšej krajine, samozrejme, rapídna. Je to taký pokus o návrat do 70. rokov minulého storočia vrátane tých úvah konkurovať si nízkymi daňami. Ale ono sa nejde vrátiť o dekády späť.
Čisto teoreticky: povedzme, že Číne by sa Trumpova línia nepáčila a protestovala by. Čo keby nová vláda USA začala pôsobiť na Čínu vojenským tlakom? Zvyšovaním vojenskej prítomnosti v Tichomorí a priamom okolí, umiestňovaním základní v okolitých štátoch, štvaním susedov proti Číne… Skrátka začala by Číne robiť to, čo Obamova administratíva robila voči Rusku. Fungoval by na Čínu taký tlak? Ublížilo by Číňanom, keby museli sypať viac peňazí do armády? Vynútil by si Trump tak od Číny poslušnosť?
To už sa ale deje teraz! Tlak v Tichomorí predsa už dlhšie prebieha, len teraz hru začali kaziť Filipíny. A spolu s tým aj Čína navyšuje svoj vojenský rozpočet. To je hra s ohňom, len by sa ohnisko prelialo napríklad z Ruska do Číny. Predstava, že by si Trump vynútil poslušnosť od Číny, je úplne mimo realitu, ale je možné, že niektorí blázni tak od republikánov, ako aj demokratov takto uvažujú a že je im bližšia vojenská konfrontácia než diplomatické riešenie sporov.
Vôbec, ak hovoríme o zavádzaní ochranárskych opatrení v USA… To znie ako zo sci-fi filmu. Posledné desiatky rokov vládlo presvedčenie, že globalizácia všetkým prospieva a úplne najviac Amerike. Budú obchodné bariéry a vysoké colné tarify prostriedkom, ako sa brániť konkurencii lacnejšej pracovnej sily? A môže to vlastne dlhodobo fungovať? Jedna vec je lokalizácia ekonomiky, druhá vec je ale už spomínaná nepotrebnosť ľudských rúk…
Zavádzanie protekcionistických opatrení je vskutku trošku snahou otočiť koleso času späť, ja tomu veľmi dobre rozumiem, pretože riziká úplne voľného obchodu (ale hlavne voľného pohybu kapitálu) sú už dobre známe. Lokalizáciu si skôr vynútia technologické zmeny od automatizácie po rozvoj 3D tlače, ale aj tak je veľmi pravdepodobné, že bude musieť dôjsť k razantnej zmene fungovania trhu práce a odmeňovania, t. j. aj redefinovať, čo vlastne práca je (pretože práca a zamestnanie nie je to isté a stále intenzívnejšie sa to prejavuje). Lenže tento štýl progresívnych politík by som čakala u Sandersa, ale nie u Trumpa. Ten mi skutočne príde okúzlený 80. rokmi, politikou znižovania daní.
Ako sa vlastne žije tým obyčajným Američanom, napr. z Pensylvánie či Ohia alebo i odinakiaľ? Jan Keller popísal ich situáciu tak, že síce majú prácu, ale tá práca napr. v McDonalde im generuje 1/3 toho, čo predtým zarábali napríklad v automobilke. Ako je to s tou prácou, s pracovnými úväzkami, s pracujúcou chudobou, s potravinovými poukážkami? Milovníci USA tvrdia, že je tam päťpercentná nezamestnanosť, takže sa vlastne nič nedeje…
Nežije sa im dobre, a preto tiež hlasovali za Trumpa a Sanders oslovil také obrovské množstvo mladých voličov. Spojené štáty dlhodobo trpia atypickou prácou, vysokým počtom nedobrovoľných čiastočných úväzkov či vyčlenením z trhu práce, čo potom koriguje tú na prvý pohľad optimistickú mieru nezamestnanosti. Tá už dnes, vo svete pracujúcej chudoby, vypovedá čoraz menej o tom, ako sa ľuďom naozaj žije. Tie časy, keď sa z práce muselo dať uživiť, už sú preč.
Dobre je to vidieť na klesajúcej miere participácie na trhu práce v USA, stále viac ľudí je mimo, a to aj mimo štatistiku. Asi 44 miliónov Američanov poberá potravinové poukážky. Dôležitá je aj vysoká nerovnosť, veľmi vysoká aj na tradične menej sociálne orientované USA, a tiež to, že ľuďom dochádza, že ten koncept selfmademana, teda ona sociálna mobilita, je jednoducho len mýtus a že je podstatne väčšia šanca, že ak sa v USA narodíte ako chudobný, zostanete chudobný.
Hovoriť, že sa nič nedeje, môže len ten, kto skutočne skalopevne verí establishmentu. Keby to tak bolo, tak ľudia ako Trump nikdy nemôžu uspieť.
Trump naznačil, že podporí obrovské stavebné investície v oblasti infraštruktúry. Bude fungovať hranie sa na druhého F. D. Roosevelta? Kde sa na to vezmú peniaze? Môže FED tlačiť ďalšie doláre? A, mimochodom, keď sa vrátime k tej zamestnanosti, niektorí experti tvrdia, že prácu v USA vlastne teda všetci majú, takže tie mosty, letiská a cesty nebude mať kto stavať. Okrem imigrantov, ktorých DJT nechce… Alebo také projekty spoločne s navráteným priemyslom dajú Američanom lepšie pracovné miesta, ako v tom Wall Marte alebo v „Mekáči“?
Veľké investície sľubovala aj Hillary Clintonová, pričom ani u nej nebolo celkom jasné, ako chce takýto projekt financovať (aj keď sa uvádzali napr. vyššie dane pre najbohatšie skupiny). O tom, že USA zúfalo potrebujú modernizovať zlyhávajúcu infraštruktúru, už skoro nikto nepochybuje a bezpochyby by takúto prácu ocenili mnohí tí s atypickými úväzkami, ktorí dnes pracujú 70 hodín týždenne a nemôžu sa z toho uživiť. Takéto projekty by mohli byť významným impulzom pre americkú ekonomiku i spoločnosť.
Čo dohoda TTIP, je s nástupom Trumpa už navždy na bode mrazu? Môžeme sa, naopak, dočkať toho, že protekcionistické opatrenia zameria Trump aj na Európu, čiže na nás?
Trump kriticky spomínal hlavne dohodu NAFTA a potom TPP, teda Transpacifickú. TTIP nie je v tejto fáze vyjednávania, takže nebola uvádzaná. Ak by sa Trump držal svojej línie odmietania tohto typu dohôd ako nevýhodných pre USA, tak TTIP tiež musí odmietnuť. Samozrejme, môže trebárs vnímať EÚ ako partnera iného typu než krajiny Pacifiku. To zatiaľ nevieme.
Posledná otázka sa týka faktora Wall Street. Je americký finančný systém stabilný alebo sa zase prifukuje nejaká bublina? Trump chce uvoľniť jeho regulácie, nebude z toho problém? A, mimochodom, budú mať tak Wall Street, ako aj dolár aj naďalej takú dôveru svetových investorov? Čo môže Trump urobiť pre to, aby sa ani nepriblížil jeho zosypaniu, čo by bola katastrofa?
Finančný systém vzhľadom na politiku kvantitatívneho uvoľňovania v mnohých krajinách záporných úrokových sadzieb, nehovoriac o nedostatočnej regulácii kapitálových tokov, ťažko môže byť stabilný. Trump sa hlási k deregulácii (to je zase také déja vu Reagana), ale neviem, ako by sa napr. vo finančnom sektore prejavila. Zatiaľ veľa hovoril o energetike. Dôvera v americký dolár je však pre americkú ekonomiku kľúčová, ale môže byť významnejšie ohrozená až vtedy, keď sa objaví dostatočne zaujímavá náhrada, ak teda neuvažujeme priamo o tom, že dôjde ku kolapsu, resp. obmedzeniu finančne kapitálových operácií, čo sa iste stať môže. Trump môže navýšiť už teraz značnú dynamiku systému a možno aj nechtiac otvoriť nové cesty vývoja.
