Minister poukázal na to, že až 4000 obyvateľov EÚ odišlo bojovať v radoch takzvaného Islamského štátu (IS) do Iraku a Sýrie a mnohí z nich sú druhou alebo treťou generáciu potomkov migrantov, ktorí kedysi prišli do Európy. Tí sa podľa Kaliňáka neintegrovali a sú členmi mladej generácie, ktorá nikdy neprijala európske hodnoty.
“Tí, ktorí k nám v rámci migračnej vlny prichádzajú, majú svoje sny a túžby. Ak sa ich sen rozplynie, hrozí im frustrácia a môžu sa začať radikalizovať,” dodal Kaliňák. Zastáva názor, že Slovensko by malo prijímať len migrantov, ktorí majú záujem integrovať sa do slovenskej spoločnosti. “Dôležité sú, ak chcete robiť úspešnú integráciu, dve veci: zvládať ten počet, ktorý zvládate, a presídľovacie schémy, nie relokácie,” uviedol Kaliňák. Namiesto relokácií, teda presúvania migrantov, ktorí už do Európy prišli, navrhuje prijímať najohrozenejších ľudí žiadajúcich o azyl priamo z miesta, kde žijú, prostredníctvom programov OSN a Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM). Takéto riešenie považuje za spravodlivejšie ako súčasný systém kvót na prerozdeľovanie migrantov.
“Azyl nie je plošná pomoc, to je hlboký omyl,” konštatoval Kaliňák s tým, že pri azyle ide o záchranu života. Minister vyhlásil, že Slovensko týmto spôsobom prijalo od roku 2008 už 1000 ľudí, čo im zachránilo život. Títo azylanti podľa neho automaticky prijali slovenské hodnoty a úspešne sa integrovali. Osud desaťtisícov migrantov, ktorí sa už nachádzajú na území EÚ, vidí v použití takzvanej “efektívnej solidarity”. Tento koncept navrhnutý slovenským premiérom Robertom Ficom by mal byť alternatívou voči povinným kvótam na prerozdeľovanie migrantov.
Kaliňák konštatoval, že nielen povinné, ale ani nepovinné kvóty nefungujú. Spomenul prípad Portugalska ponúkajúceho 10.000 voľných miest pre migrantov, ktorí však o príchod do krajiny nejavia záujem. Minister si to vysvetľuje tým, že migranti sa chcú dostať do miest, kde už žije komunita migrantov a lákajú ich tam blízki. Migračná vlna a nárast radikalizácie majú podľa Kaliňáka svoje príčiny, napríklad destabilizáciu štátu alebo vojenský konflikt, a mali by sme sa poučiť z minulosti. “Ak zvažujeme alebo podporujeme vojenskú intervenciu do nejakého štátu, mali by sme rozprávať s komunitami z tohto štátu, ktoré žijú v členských štátoch, aby naše rozhodnutia pochopili a aby nenastali problémy, ktoré dnes môžeme vidieť v Líbyi alebo Sýrii,” uzavrel Kaliňák.
