Mohli by ste trochu bližšie predstaviť stranu Priama demokracia? Čo sú jej hlavné programové priority? A v čom je iná v porovnaní s ostatnými politickými stranami?
Existujeme od júla 2013 s tým, že sme vznikli prerodom alebo transformáciou občianskeho združenia, ktoré hlásalo hlavne témy nepodmieneného základného príjmu. No a popritom sme zabrdli aj do otázok zdrojov pre financovanie toho príjmu, odkiaľ sme vyústili do programu, ktorý máme dnes – program priamej demokracie. Usúdili sme, že vedúce politické elity nemajú záujem presadzovať také radikálne zmeny, ktoré sme my videli a ktoré prezentujeme. Takže ak by sme mali zavádzať takéto výrazné ekonomické a sociálne zmeny, tak by to mali odsúhlasovať samotní občania formou funkčného referenda. Analyzovali sme dnešné referendum, aké je v legislatíve, a máme vytvorený model, ktorý sa opiera o švajčiarsky princíp. Takže treba radikálne reformovať daňový a ekonomický systém a prejsť na riadenie spoločnosti na princípe spomínanej priamej demokracie. Avšak to, čo hlásame, nie je úplne čistá priama demokracia, ale zmiešaný systém priamej a parlamentnej demokracie. Tak, ako to reálne vo Švajčiarsku aj funguje.
Koľko má vaša strana členov? Najviac mediálne známi boli na kandidátke strany pred parlamentnými voľbami exmoderátor Róbert Beňo, exposlankyňa Mária Ritomská, lekár Peter Lipták či rómsky aktivista Marek Baláž. Sú stále súčasťou vašej partaje?
Z vami menovaných osôb je aktuálne súčasťou strany už iba pán Beňo, ktorý bol asi rok, rok a pol predsedom strany. V nedávnych dňoch však zložil funkciu. Dôvody boli rôzne, najmä išlo o pracovné vyťaženie a nestíhal sa tak venovať aj pôsobeniu v strane. V tejto chvíli sme bez predsedu, pričom jeho úlohy preberá 1. podpredseda.
Čo sa členstva týka, stranu sme zakladali sedemnásti a behom tých troch rokov to oscilovalo okolo čísla 80 – 90 členov. Plus máme aj kategóriu registrovaných sympatizantov, ktorých je zhruba 200. Po parlamentných voľbách došlo vo vnútri strany k určitým búrkam a boli sme aj nútení vylúčiť 2 ľudí, pretože konali absolútne deštruktívne z pohľadu straníckych záujmov.
Čo to znamená, že konali deštruktívne?
No… to je dlhšia, asi rok a pol stará história. Vznikla nám taká skupinka, medzi nimi aj vtedajší dvaja podpredsedovia strany, ktorí mali ambície prevziať v strane vedúce úlohy. Dalo by sa povedať, že to vyústilo v akýsi vnútorný puč. Volili totiž také cesty, ktoré boli v príkrom rozpore so stanovami strany. Hoci to, čo oni chceli, stanovy umožňujú riešiť. Len nemali medzi členmi takú podporu, aby si trúfali na referendum. Lebo u nás je najvyšším orgánom v strane celostranícke referendum. Čiže sa uchýlili k takým metódam, ktoré boli veľmi škaredé, povedal by som až „podrazácke“. Vyústilo to v to, že si na pomoc prizvali aj aktivistov. Medzi tými pučistami bol napr. aj spomínaný pán Baláž. Dokonca to bolo také ostré, že republiková rada musela byť chránená políciou pred týmito stúpencami.
Takže bolo to búrlivé a skončilo sa to tak, že počet aktívnych členov sa znížil zhruba na 2/3 z pôvodného počtu, pričom momentálne prebieha v strane akási obroda. Štrukturálna aj personálna.
Spomenuli ste, že Róbert Beňo bol donedávna predsedom, vy ste prezidentom strany. Aký je v tom rozdiel?
Okrem predsedu máme na čele strany aj prezidenta, ktorý nesie zodpovednosť za pozíciu tvorby a ochrany hlavnej idey strany. Čiže ide o akéhosi ideového vodcu, ktorý je oslobodený od bežnej administratívy a rutinnej straníckej činnosti, ktorú má na starosti práve predseda. A aj prezident sa, samozrejme, volí celostraníckym referendom.
V marcových parlamentných voľbách získala strana necelých 3 600 hlasov, čo rečou percent predstavovalo výsledok len 0,13 %. Sklamali vás dosiahnuté volebné výsledky?
V určitom zmysle to bolo sklamanie pre stranu ako takú. Väčšina kandidátov nebola členmi strany a mali veľké oči. Ja som už predtým absolvoval jedny voľby a videl som to viac realisticky.
Za akú stranu ste vtedy kandidovali?
Bol som členom Puškárovej strany Právo a Spravodlivosť (PaS) a v parlamentných voľbách 2012 som bol aj na ich kandidátke.
Avšak späť k marcovým volebným výsledkom Priamej demokracie. Vravíte, že vy ste to, na rozdiel od iných kolegov, videli realistickejšie. Znamená to, že vás dosiahnuté čísla neprekvapili?
Viem, že očakávania, lepšie povedané túžby, sú vždy vyššie ako realita. A po tej studenej sprche, ktorú sme v roku 2012 dostali v Práve a Spravodlivosti, som si hovoril, že ak by táto naša terajšia strana získala vo voľbách za taký krátky čas svojej existencie 1 %, tak by som bol spokojný. Ale od toho sme boli ďaleko. Pravda však je aj to, že tam vznikol veľký problém v rámci volebnej kampane, ktorý vlastne spôsobila pani Ritomská, ktorá bola na čele kandidátky. Dá sa povedať, že nás istým spôsobom podrazila.
Pokračujte…
Snažila sa ísť do volieb s vlastnou stranou. Časovo jej však založenie tejto strany nevyšlo (Strana práce Slovenska – pozn. red.). My sme jej ponúkli, že ju zoberieme na kandidátku. Aj sme sa dohodli, že ona privedie zhruba 20 ľudí na našu kandidátku, čo aj splnila a zaplatila aj alikvotnú časť. Ako strana sme však boli dosť nesúrodí a pani Ritomská okamžite, ako sme podpísali dohodu, všetko otočila a začala z nepochopiteľných príčin brojiť proti strane, ktorá ju dala na kandidátku. Pritom vôbec ani nespolupracovala na predvolebnej kampani. Naopak, začala si robiť vlastnú kampaň. Niektorí ľudia, ktorí sú s nami dodnes a spolupracujú, vtedy od nej odišli, lebo videli, že to nie je dobré. Pani Ritomská chcela byť jednotkou na našej kandidátke, čo som jej splnil. Pretože ja ako prezident som mal právo dosadiť jedného človeka na ktorékoľvek miesto mimo toho bodovacieho systému, ktorý sme mali zavedený. Tak som toto právo využil.
Zobrať Máriu Ritomskú na kandidátku pred parlamentnými voľbami bol podľa Karácsonyov omyl. Foto: TASR
Vraj ste chceli pred voľbami spolupracovať s kotlebovcami. Je to pravda?
Áno, rokovali sme.
Prečo ste nakoniec nezostavili spoločnú kandidátku?
Tiež to bolo také dramatické. My sme vedeli, že sami so svojimi členmi do volieb nedokážeme ísť. Aj čo do počtu, aj čo do peňazí, ktoré treba mať. Takže hľadali sme cestičky a oslovovali sme viacero strán, hlavne malé. Skontaktovali sme sa ale aj s pánom Kotlebom. On to uvítal, tak sme rokovali. Boli sme aj s pánom Beňom asi dvakrát v Banskej Bystrici, pričom musím povedať, že pán Kotleba nám dal veľmi férové podmienky, že naši ľudia by mohli ísť na ich kandidátku. Tuším v počte 15 alebo 16 ľudí to vychádzalo… On nám v podstate ponúkol 6. miesto na kandidátke a potom vždy každé ďalšie 10. miesto (t. j. 16. miesto, 26. miesto, 36. miesto…).
A to 6. miesto by ste na kandidátke obsadili vy alebo Beňo?
Pravdepodobne by som to bol ja, no k tomu aj tak nedošlo. Hoci Kotlebovu ponuku sme najprv prijali a rokovali sme o nej na republikovej rade, problém vznikol v tom, že niektorí členovia mali problém spolupracovať s týmto typom strany a demonštratívne odišli z republikovej rady. Hoci sa väčšinovo odhlasovalo, že tú ponuku berieme. Prišlo však ku spomínanej vzbure troch členov republikovej rady. To bol jeden podpredseda a dvaja okresní predsedovia. Keďže odišli, rokovanie sa stalo neuznášaniaschopné a hrozilo to dosť silným rozkolom v strane. Hľadali sme preto ešte nejakú druhú cestu, tak sme sa dohodli, že pokiaľ sa nám podarí dať dohromady kandidátku s 80 ľuďmi, pôjdeme do volieb pod našou hlavičkou. A potom sme sa nakoniec dohodli s pánom Šolcom, ako aj pani Ritomskou.
Ako na vás pôsobil Marian Kotleba? Jeho osoba, respektíve strana, sa príliš pozitívnej reputácii neteší.
Stretol som sa sním asi štyri razy a na mňa pôsobil ako veľmi seriózny, férový a dá sa povedať aj odborne podkutý politik. Skrátka nič nenaznačovalo, že by mal byť zameraný trošku iným politickým smerom. Debatovali sme aj o systéme riadenia cez priamu demokraciu, o daňovom systéme…
A čo ideológia, respektíve programové priority ĽSNS?
O tom sme úplne nehovorili, no my aj vo svojich programových tézach hovoríme, že napr. EÚ potrebuje radikálne reformy. Ako Priama demokracia nepodporujeme účasť Slovenska v NATO a keď už, tak by malo prebehnúť riadne referendum.
Čo hovoríte na ich hliadky vo vlakoch?
Také veci nepodporujeme. Sú to skôr také gestá na zviditeľnenie.
Budete ako strana kandidovať aj v nasledujúcich parlamentných voľbách? Ak áno, myslíte si, že je vôbec reálne získať pre prienik do národnej rady také množstvo nových voličov?
Ďalšie voľby sú ešte dosť ďaleko, no aj tí naši veľkí optimisti po voľbách uznali, že sami nebudeme schopní kandidovať v tom zmysle, aby sme nejaký úspech získali. Takže teraz už hovoríme jednoznačne – ak pôjdeme do volieb, určite nie sami. Ideálne by bolo získať priazeň nejakej väčšej strany. Lebo spektrum strán, ktoré skončili za tým 7. – 8. miestom, už bolo v rámci dosiahnutých výsledkov veľmi vyrovnané.
Ako strana by sme museli získať človeka, ktorý by asi doniesol do strany veľké finančné prostriedky, lebo ináč sa nezviditeľníme. Lebo do médií sa nedostaneme bez peňazí, vydávať nejaké masovejšie publikácie tiež nie. Takže stojí to na peniazoch.
Čisto hypoteticky, ak by ste sedeli v parlamente, s ktorou stranou, prípadne stranami by ste našli asi najväčšiu názorovú zhodu?
Z terajších parlamentných strán si viem predstaviť spoluprácu jedine so Sulíkovou Saskou. Dokonca som aj s pánom Sulíkom rokoval pred voľbami, no rozhovor sa skončil tak, že nám ponúkli jedno miesto na kandidátke, aj to až okolo 80. miesta. Takže to sme vypustili. Z iných strán ťažko vyberať. Pokiaľ bude na čele OĽaNO Igor Matovič, tak tam nejakú reálnu šancu na spoluprácu nevidím. Aj s ním som sa skontaktoval, no o našich programových veciach nebol ani ochotný diskutovať.
