Čomu sa aktuálne venujete?
Dokončil som veľkú knihu rozhovorov s Jánom Štrasserom, trvalo to rok a pol. Úprimne poviem, že mi dalo poriadne zabrať, keď som si celý svoj život prehliadal. Musel som dosť siahať v pamäti a overovať veci, aby tam neboli nepresnosti. Čiže tak nejako mám pocit, že som uzavrel tú časť svojej ľudskej, disidentskej a politickej činnosti a pozrel sa na ňu tak nejako s odstupom. Politike sa už venujem skôr len okrajovo, teraz nie som zaradený v žiadnej strane. Mám aj pravidelnú rubriku v Týždni a dosť často chodievam na nejaké podujatia medzi mladých ľudí, prípadne sa zúčastňujem konferencií.
Spomenuli ste to uzavretie akejsi vašej životnej etapy. Keď sa tak pozriete retrospektívne na vaše očakávania po roku ´89, je Slovensko tam, kde ste si ho predstavovali?
Jedna otázka je – kde by Slovensko malo byť, a druhá – na čo má. Ja si myslím, že Slovensko ťažko môže chcieť mať iné spoločenské a politické rozloženie, ako má. Slovensko nemalo nikdy svoju štátnosť a ani sa nenaučilo vládnuť. Sme krajinou, ktorá má v sebe mentalitu vykonávať príkazy. V takejto polohe je človek alebo aj národ skôr naučený vyťažiť pre seba maximum. Schopnosť niesť zodpovednosť za krajinu, tá u nás vôbec nie je, a to je najväčší problém. A otázkou zároveň je aj to, koľko to bude trvať, kým sa to naučíme. Pretože my vieme byť veľmi pracovití, vieme byť veľmi príjemní, veľmi ľudskí, ale zatiaľ nám stále robí absolútny problém vo všetkých smeroch, či v spoločenskom, politickom, alebo cirkevnom, skrátka mať moc a vedieť ju s noblesou alebo s nadhľadom zvládnuť. Chceli by sme byť tam, kde asi ani nemôžeme byť.
Samozrejme, bezprostredným problémom je zneužívanie moci na poli materiálnom. Miera korupcie je hrozná, sme druhí najhorší v Európe, čo je alarmujúce. Navyše je nepotrestaná, to znamená, že polovica Slovenska stále žije nejako tak pobratimsky, bratrancovsky, rodácky. Stále jedni prehliadajú chyby druhých. Našťastie, je tu EÚ, ktorá je v tomto smere aj pre nás záchranou, pretože je tu niekto, kto nás kontroluje zboku.
Ja som presvedčený, že Slovensko vôbec nie je samozrejmosťou. Avšak Slováci, obávam sa, nemajú schopnosť si uvedomiť, že tento štát nemusí prežiť. Sú schopní ho rozkrádať z egoistických dôvodov, až by som povedal, že možno na neúnosnú mieru. V tomto smere je zápas o štát stále veľmi vážny. Maďari a Česi tiež majú obrovské problémy, ale pre nich je česká a maďarská štátnosť samozrejmosťou, slovenská štátnosť nie je stále takou samozrejmosťou zakódovanou v ľuďoch.
Teda hovoríte, že Slovensko má väčšiu šancu prežiť ako štát, pokiaľ bude pod „dáždnikom“ Európskej únie?
V týchto chvíľach istotne potrebujeme kontrolu zboku. Musí tu byť niekto, kto bude riadiť financie, kto bude riadiť proces inflácie a podobne. Obávam sa, že politické strany to využívajú vo svoj prospech, aby nejakým spôsobom prežili.
Nie je práve predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker takým stelesnením toho, ako sa štát nemá riadiť? Je to človek, ktorý má za sebou mnoho politických škandálov a za ktorého šéfovania sa Luxembursko zmenilo na daňový raj, do ktorého smerujú peniaze aj od nás. Koniec koncov, je to tiež človek, ktorý sám priznal, že napríklad Francúzsko môže porušovať niektoré ekonomické nariadenia Komisie len preto, že je Francúzskom. Neznižujú ľudia typu Junckera dôveryhodnosť bočnej kontroly zo strany EÚ?
Pán Juncker nie je pre mňa žiadnou európskou osobnosťou a, úprimne, žiadnou autoritou. Ja som videl jeho pôsobenie na poste luxemburského premiéra a, ak si pamätáte, bola aj vyvolaná diskusia z našej strany, či vôbec malo zmysel hlasovať za Junckera. Ja viem, že Anna Záborská sa zdržovala hlasovania a napríklad postoj nás kresťanských demokratov voči Junckerovi je úplne kritický.
Ale sú tu isté parametre, ktoré by som nazval aj záchrannými pásmami. Sú to isté hranice, za ktoré sa nemôže ísť. Pretože krajina musí istým spôsobom existovať v istých pravidlách, ak sa nemá spustiť nejaký neriadený proces. Pravidlá, ktoré človek postaví na stôl a nesmú byť spochybniteľné.
Vráťme sa na Slovensko. Po voľbách ste povedali, že jediná vláda, ktorá môže vzniknúť, je vláda Smeru, SNS, Siete a Mosta. Stále si to myslíte s odstupom niekoľkých mesiacov?
Nie je žiadna iná alternatíva. Jedinou alternatívou by mohli byť predčasné voľby. Žiadne iné zoskupenie nebolo možné vytvoriť. Druhou otázkou je, či je toto zoskupenie dobré. Ale žiadna zo strán, ktoré sú v opozícii, nie je pre mňa zárukou, že by ten štát mal nejaké smerovanie alebo by išiel lepšie ako teraz.
Samozrejme, problémy sú obrovské a nie je vylúčené, že to bude treba nejakým spôsobom dotlačiť do nejakých predčasných volieb. Hoci ja si myslím, že po odchode Procházku a rozpade Siete sa koalícia stala stabilnou a že úplne spokojne dovládne. Začínajú sa tam síce objavovať hlasy ministerky Žitňanskej a podobne, ale stále si myslím, že koalícia bude vládnuť pokojne ešte tie tri roky. Alternatíva proste na Slovensku nie je, aspoň na tejto politickej scéne.
Funguje zatiaľ koalícia tak, ako ste očakávali? Vládne lepšie alebo horšie?
Táto vláda nedopadne dobre minimálne pre Smer. Ten stretne podobný osud v dejinách, ako stretol HZDS a ako stretol SDK alebo SDKÚ. Skrátka odídu. Je to širokospektrálne hnutie, ktoré má schopnosť víťaziť na Slovensku. Tu doteraz vždy vyhrávali širokospektrálne hnutia.
Strany ako KDH majú obmedzený počet hlasov, ale zároveň tieto strany nezvládli moc. Prepadli najmä korupcii. V tomto zmysle neostane Smer ako zapamätaná strana. Všimnite si, že KDH sa rozpadla, ale ja sa stretávam s ľuďmi, ktorí neboli voličmi KDH, ale majú ju v pamäti. Je na ňu nejaká spomienka. Kým v prípade Smeru ostanú len korupčné škandály a osobné záujmy. Smer pôjde do zabudnutia, nebude znamenať v dejinách Slovenska žiadny prínos.
Neexistuje podľa vás nádej, že sa vytrhnú z drápov oligarchov a začnú robiť politiku, ktorá sa od nich očakáva?
Podobný problém bol v Česku s ODS a tým sa to nepodarilo. A neviem, či sa to tu môže podariť, ale otázka je, čo je vytvárajúcim zdrojom a záujmom celého Smeru. Smer jednoducho sklamal a je odsúdený na postupný zánik a na to, že sa naň nebude vôbec spomínať. Ale otázka je, či tým ľuďom na tom vôbec záleží. Opakujem znovu, to KDH nejakým spôsobom ostane zapamätané, v niektorých situáciách, v ktorých sa zachovalo ako štátnická strana.
Je naozaj to KDH už odsúdené do zabudnutia? Predsedom sa stal Alojz Hlina, nie je možné, že stranu pozdvihne a dostane ju do parlamentu?
KDH sa môže dostať do parlamentu, ale svoj vrchol zažilo za Jána Čarnogurského, to už nikto nevymaže. Jeho pôsobenie bolo jednak kontroverzné, no bolo vždy zrejmé a kompetentné. Je to európsky politik, ktorý vníma európsku a svetovú politiku prirodzene. Ján Čarnogurský tiež obstál vo veľkých zápasoch. Na začiatku, keď zápasil s Mečiarom, on bol jedným zo symbolov tohto boja a potom, samozrejme, Michal Kováč a Mikuláš Dzurinda. Ale ten zápas odviedol Ján Čarnogurský a KDH. On vystaval stranu na sebe, na svojej osobe, ale doslova mal radosť, keď vyrastali okolo neho politici. A bola to najzaujímavejšia garnitúra kresťanských politikov, ktorá bola s ním. Pri žiadnom ďalšom predsedovi sa to už nezopakovalo. Ja si myslím, že v tomto zmysle je KDH ukončený príbeh.
Na to zatiaľ nikto z jeho nasledovníkov nemal, ani pán Hlina, a zatiaľ navyše tí ľudia nemajú záujem okolo seba budovať nejaké osobnosti. Oni to chcú stavať všetci na sebe, to je aj príbeh pána Hlinu, že to stavia v prvom rade všetko na sebe. Čo je z jednej strany výhodou, z druhej strany, nedajbože, že ten človek sa do niečoho zapletie, lebo strana padá. To sa ukázalo pri Procházkovi a pri ďalších ľuďoch. Postaviť stranu na jednej osobe je strašne riskantné.
Takže kritiku, že Hlina vedie KDH autoritatívnym spôsobom, považujete za oprávnenú?
Viete, keď chcete hovoriť o období mečarizmu, to nebolo obmedzené Mečiarom. Išlo o fascináciu celého obyvateľstva Mečiarom, ktoré mu aj umožnilo mať moc aj politiku. Čiže Hlina bol dva mesiace členom KDH a suverénne bol zvolený v prvom kole na sneme. To veľa vypovedá aj o členskej základni, a teda, že sa strašne vyprázdnila, dostala sa na úroveň, kde dnes nemôže nič povedať. Ani slovo. Ale zase – oni si to takto už zvolili, čiže toto je štýl politiky.
A nakoniec s touto členskou základňou sme prehrali. Ona sa chcela hrať na nejakú pragmatickú politiku, ale nemala žiadnu víziu, maximálne víziu nejakých svojich pozícií. Tam bol rozmer len ich osobných alebo regionálnych záujmov.
Váš brat zatiaľ Hlinu hodnotí podstatne pozitívnejšie. Tvrdí, že za predsedovania pána Figeľa nebola prijímaná kritika, pričom Hlina je schopný priniesť nový vietor do plachiet.
Želám mu to. Ale treba, aby som dodal jednu vec, to je príbeh, ktorý je už mimo mňa. Ja to môžem už len ako politológ hodnotiť. V roku 2008 sme odišli z KDH – Palko, Minárik, Bauer a ja. A ja som vtedy povedal na tlačovke, že KDH je nereformovateľná. Proste tí ľudia, ktorí robia dnu, nie sú schopní priniesť nový vietor. A to sa splnilo. Ja sa na ten príbeh pozerám zboku a už na tejto strane ja osobne nemám žiadny citový záujem.
Nereformovateľné bolo, pretože v ňom došlo k odklonu od princípov pragmatizmu k politike typu účel svätí prostriedky?
Áno. Možno by som to až tak nepovedal, že účel svätí prostriedky, nebolo to také brutálne, ale fakticky to išlo tým smerom.
Jeden z hlavných argumentov, ktorý bol artikulovaný súčasnou vládnou koalíciou vôbec pre jej vznik, je boj proti extrémizmu a radikalizmu na Slovensku. Napĺňa tento cieľ súčasná vládna koalícia? Pretože zatiaľ preferencie kotlebovcov len rastú…
To je úplne naopak. Na jednej strane táto vládna koalícia chce zápasiť s hliadkami vo vlakoch, ale na druhej strane jazyk, ktorý používa voči imigrantom, je radikálny. A inak to, bohužiaľ, nie je ani v opozícii. Tam je problém Slovenska. A, samozrejme, netreba ho podceniť. Hlavný problém Slovenska nie je príklon k Slovenskému (vojnovému) štátu, ale vôbec radikalizácia ľudí v akejsi fóbii.
Ja nehovorím, že problém migrácie nie je veľký alebo vážny, ale my sa správame ako úplní egoisti, ktorí síce chcú patriť do Európy, chcú brať všetky jej výhody, ale vo chvíli, keď sa Grécko a Taliansko topia v problémoch a keď vidíme, že celá politika utečencov je dnes zúfalý problém vo svete, tak my sa chytáme zločineckej stránky – terorizmu, ktorý môže z toho vyrásť. Vôbec si nevšímame humanitárny rozmer, tú ľudskú stránku. A solidarita je jeden z aspektov vytvárajúcich základ Európskej únie.
My nemusíme vôbec prijať povinné kvóty, ja sám by som voči nim protestoval, ale rétorikou aj celou politikou by sme sa mali inak postaviť k problému migrantov. Pretože to je jedna ľudská, humanitárna katastrofa. Musíme byť solidárni s krajinami, ktoré sú na hranici, to nie je naša zásluha, že sme v strede a k nám to až tak neprichádza. Čiže vnútorne radikalizáciu vlastne vytvárame my.
Nehovoria predsa Fico aj Sulík, že sú ochotní pomôcť, ale priamo v krajinách postihnutých migračnou krízou?
Tak ja si myslím, že to celkom nejde povedať – že pomôžeme vám len tam. Lebo zatiaľ je to veľmi symbolické a oni sa tam topia v problémoch. A po ďalšie ja si neviem predstaviť mieru sily, ktorou by sme sa pokúsili sem inkulturovať ľudí. Slovensko prechádzalo celými dejinami obrovským sťahovaním národov, tu nebola nejaká oáza. Tadiaľto prechádzali tatárske hordy, tadiaľto prechádzali Turci a moslimovia, tu bol obrovský zápas o európsku kultúru. Konfrontácia, ktorej sme boli vystavení, bola súčasťou európskych dejín. A zdá sa, že aj je. V Európe nikdy nebolo nejaké zlaté obdobie, každý rok tu bola nejaká vojna.
