Mayová chce podľa svojich slov povýšiť odchod Britov z EÚ na revolúciu v doterajšej politike a riadení štátu. Ako konštatuje Tomský, na milé i nemilé prekvapenie mnohých, nemá byť odchod z EÚ len návratom k suverenite. „Na úžas svojich straníckych kolegov, zvlášť tých, ktorí na rozdiel od nej hlasovali za brexit, za suverenitu parlamentu, sa Mayová stotožnila s vôľou a duchom ľudovej revolty proti establishmentu,“ dodáva.
Politológ následne uvádza, že Mayovej určite nešlo len o politickú taktiku. „Hľadanie konzervatívno-sociálnej politiky národného súručenstva, ktorá by napravila veľké rozdiely v príjmoch spôsobené globalizáciou, je typické aj pre nacionálne vlády v Maďarsku a Poľsku. Klasický libertarián, ktorému nezáleží na politickej súdržnosti a kultúre, kritizuje takú sociálnu politiku za neúnosné náklady,“ podotkol. A zameral sa aj na svoje rodné Česko, ktoré podľa neho predstavuje jasný príklad, že nie vždy je vplyv zahraničných investícií pozitívny.
„Zahraniční majitelia bánk a obchodných reťazcov spočiatku svojím kapitálom hospodárstvo pozdvihli, za dvadsať rokov zarobili niekoľkonásobne, ale, bohužiaľ, zisky odvádzajú do cudziny, takže HDP značne znižujú. Dobre o tom vedia, napríklad Kaufland to zakrýva známym heslom: ,Z lásky k Česku.‘ Tieto straty v bilancii zahraničného obchodu by mohli byť vyrovnané príjmom českých firiem v zahraničí. Ak sa to nedá, nezostáva nič iné, len astronomické zisky cudzincov progresívne alebo nejakou rezidenčnou daňou znížiť,“ dodal.
Vo Veľkej Británii je zrejmé, že referendum o Únii spôsobilo úplný rozvrat opozičnej strany. „Rozkol znamená, že by dnes Labour Party voľby prehrala, prekvapivo však aj s pochmúrnym vodcom a zúfalým programom pokrivkáva za autoritatívnou vládou ,kráľovnej Theresy‘ (karikaturisti ju prirovnávajú k Alžbete I.) iba o šesť percentuálnych bodov,“ konštatuje Tomský so slovami, že nadšenie konzervatívnych delegátov z nového programu pre „celý národ“ stranu zjednotilo.
Angličania teraz podľa jeho slov plánujú presviedčať európske exportné firmy, aby prinútili svoje vlády prijať rozumný kompromis, ktorý by čo najmenej poškodil obe strany. „Márne volanie. Odchod najvýznamnejšieho štátu v Európe poškodil pošramotenú legitimitu a imidž Únie, antiúnijné nálady rastú, zvlášť vo Francúzsku a v Nemecku. Dohadovanie s britskou vládou potrvá dva a pol roka. Ak ideológia zvíťazí, doplatia na ňu všetci. Británia rozhodne prežije, Únia však ťažko…“ uzavrel.
