Na začiatku besedy Verner spomenul nestora českej egyptológie, akademika Františka Lexu, ktorý zomrel v roku 1960, keď Verner nastupoval na štúdium egyptológie na UK, čo je jediné vysokoškolské pracovisko v Čechách, kde sa egyptológia prednáša. Žiakom akademika Lexu bol Jaroslav Černý. “V Egypte prežil druhú svetovú vojnu v exile a po vojne pre neho u nás nebolo miesto. Nakoniec odišiel do Veľkej Británie, kde sa v polovici päťdesiatych rokov stal profesorom egyptológie na Queens College v Oxforde, na jednom z najprestížnejších egyptologických miest na svete,” informoval prítomných Verner. “Žiakom oboch týchto egyptológov je Zbyněk Žaba, ktorý sa zásadným spôsobom zasadil o vznik vtedy československého, dnes Českého egyptologického ústavu. V ňom pôsobí niekoľko profesorov, niekoľko docentov a k nim v rámci rôznych vedeckovýskumných projektov ešte pribúdajú doktorandi. Tento tím dnes pracuje nielen v Egypte, ale aj v Sudáne,” vrátil sa k súčasnosti uznávaný egyptológ.
Nedostatok vody a populačná explózia
“V celej východnej Afrike a na Prednom východe vôbec sa nedostatok vody stáva naozaj veľmi vážnym problémom,” informoval prítomných profesor Verner. “Veľmi úzko to súvisí s dramatickou demografickou explóziou v celej tejto oblasti, a preto sa niektoré východoafrické krajiny rozhodli získať vodu pre seba, lebo kvotácia, ktorou pred druhou svetovou vojnou ešte Briti, koloniálna vrchnosť, rozdelili nílsku vodu medzi krajiny východnej Afriky, už je dávno prekonaná. Jednak demografickou explóziou, jednak búrlivým a veľmi chaotickým rozvojom týchto krajín.” Bez ohľadu na druhé krajiny si podľa Vernera jednotlivé štáty stavajú svoje priehrady a snažia sa zadržať na svojom území čo najviac vody. Dnes sa na území Sudánu buduje dokonca celá sústava vodných priehrad a vodných nádrží. Vyvoláva to, samozrejme, veľké politické pnutie medzi jednotlivými krajinami východnej Afriky. “Egypt de facto začal stavbou veľkej Asuánskej priehrady – s ňou je tiež späté založenie egyptologického ústavu v roku 1958. Vtedy sa československá vláda rozhodla pomôcť pri záchrane pamiatok Núbie, ktoré mali byť zaplavené obrovským jazerom, ktoré malo vzniknúť stavbou priehrady. Dnes Násirovo alebo Asuánske jazero je dlhé okolo 500 kilometrov, siaha hlboko do Sudánu a miestami je široké až 50 kilometrov. Pod ním, samozrejme, navždy zmizlo obrovské kultúrne a historické dedičstvo starého Egypta. Vzhľadom na to, že Československá republika sa k pomoci na záchrannej archeologickej akcii pod záštitou UNESCO prihlásila, ale nemala dostatok devíz, tak to riešila tým, že vyslala do Núbie český odborný tím egyptológov a archeológov. V rámci tohto tímu som sa tam aj ja v roku 1964 prvýkrát ako študent dostal,” vrátil sa k svojmu milovanému povolaniu i koníčku svetovo uznávaný egyptológ.
“Náš tím pracuje v Sudáne na dvoch lokalitách, ktoré sú práve ohrozené budovanými priehradnými sústavami. Jednou z lokalít je Sabaloka, kde náš tím objavil a skúma veľké mezolitické pohrebisko z pred približne 10- až 12-tisíc rokov. Druhou lokalitou, ktorú náš ústav skúma, samozrejme, v úzkej spolupráci so sudánskymi archeológmi a v podstate na žiadosť sudánskych úradov, je lokalita Usli, kde sa začína odkryv, lebo tam sa začali práce pred niekoľkými málo rokmi, odkryv veľkého chrámového komplexu z obdobia Novej ríše, keď táto časť Sudánu bola pod egyptskou zvrchovanosťou,” popisoval. Vlajkovou loďou je však výskum pohrebiska v Abusíre, ktoré leží uprostred pyramídových polí, tiahnucích sa v dĺžke zhruba sto kilometrov od západného okraja Káhiry.
Za normalizácie rozprášení
“Náš ústav na začiatku normalizácie v roku 1971 zrušili ako úplne zbytočné pracovisko, ako vtedy vyhlásil normalizačný dekan FF,” spomenul na začiatky sedemdesiatych rokov profesor Verner. “Že je to vraj pracovisko potenciálnych emigrantov. Tím ho viac-menej rozmetali a ´prežil´ som iba ja a fotograf. Trvalo pomerne dlho, než sa podarilo presvedčiť vedenie univerzity, že nie je dosť dobre možné od rozpracovaného diela, navyše zmluvne viazaného medzinárodnými dohodami, jednoducho len tak škrtnutím pera odísť. To by bolo veľmi nezodpovedné. Takže po dlhšom váhaní nakoniec vtedajšie univerzitné vedenie súhlasilo s akýmsi obmedzeným pokračovaním prác v Egypte. To už sme tam pracovali na žiadosť egyptskej vlády a úradov, ktoré boli veľmi spokojné s výsledkami práce československého egyptologického tímu v Núbii a ako prejav ich veľkého ocenenia tej práce vyšla z ich strany ponuka, aby náš tím v Egypte naďalej pokračoval pri výskume a záchrane egyptských pamiatok. S tým, že dostal možnosť pracovať na pyramídových poliach.” Tak to podľa Vernera vyrokoval vtedy profesor Žaba. “V čase najhlbšej depresie sa nám podarilo vyrokovať s egyptskými úradmi získanie novej, veľkej archeologickej koncesie na pyramídových poliach, ktorá zahŕňa približne dva štvorcové kilometre. Toto doslova archeologické eldorádo nám umožňuje rozvinúť archeologický výskum, a to aj vďaka veľmi významným archeologickým nálezom, ktoré sa nám v minulých rokoch na tejto koncesii podarili,” pochválil sa Miroslav Verner.
Nielen medzi fanatikmi
Na otázku týkajúcu sa bezpečnosti v Egypte profesor uviedol príklad, ako “nejaký fanatický islamista si dal tú prácu a buldozérom zrovnal vzácnu rímsku baziliku…”
Podľa Vernera sa stáva, že vojaci nedajú povolenie na výjazd, lebo za niektorými oázami sa začína veľmi nebezpečné pásmo bojov medzi islamskými militantmi, ktorí sa pohybujú na území rozvrátenej Líbye a západného Egypta. “Tadiaľto sa pašujú zbrane, drogy, tadiaľ tiež putujú migranti, ktorých potom ďalej posielajú do Európy. Je teda celkom pochopiteľné, že v týchto časoch tu pracovať nemôžeme a výskum musel byť pozastavený. Radi by sme pokračovali, ale nemôžeme, je to nesmierne riskantné,” uviedol. Potom upozornil na streľbu do skupiny turistov: “Skončilo sa to tragicky, ich džípy si egyptskí vojaci pomýlili s ulúpenými terénnymi vozidlami z rozvrátenej líbyjskej armády a celú výpravu zlikvidovali. Tam totiž absolútne nie je možné sa pohybovať bez toho, aby človek vopred starostlivo informoval vojenské úrady, ktoré sú vo všetkých oázach, vyžiadal si ich súhlas – a ak ho dostanete, tak potom oni za vás zodpovedajú a skutočne sledujú. Keď sa im neozvete v určitom čase, tak vás začnú hľadať. Je to nesmierne krásna krajina, ale úplne nebezpečný svet,” pokračoval Verner.
“Ak vám cestu úrady povolia, tak ju potom môžete považovať za bezpečnú. Dali by vám sprievodcu, určite by to bola polícia, kto by vás sprevádzal. Nebolo by to iste lacné. Dnes aj v oáze Fajút, a to je hlboké vnútrozemie Egypta, ktorá leží kúsok od Nílu, vás sprevádza auto s policajtmi. Čo ale človek nevie, či to nie je skôr o to nebezpečnejšie, lebo práve polícia je v Egypte terčom útokov islamistov. Skôr než napríklad my. My zatiaľ pre nich, našťastie, zaujímaví nie sme, oni si zatiaľ vybavujú účty s políciou,” informoval ďalej o bezpečnostnej situácii.
Milióny Koptov medzi moslimami
“Egypt nie je typická arabská krajina,” rozhovoril sa ďalej Verner. “Egypt je krajina s veľmi hlbokou a slávnou minulosťou. Bol a považuje sa za kolísku kultúry a bol koridorom medzi kultúrami, Európou, Afrikou a Áziou. Nežijú tu len moslimovia. Žije tu veľmi početná kresťanská minorita – Kopti. Úrady neuvádzajú presné dáta, zámerne znižujú počet Koptov. Odhaduje sa, že ich je až dvadsať miliónov v Egypte, ktorý má dnes niečo vyše sto miliónov obyvateľov. Aj keď oni oficiálne už dlhé roky uvádzajú, že majú 80 miliónov, a jedným dychom dodávajú, že ich pribúda jeden a pol až dva milióny ročne. Koptská minorita je diskriminovaná, ale zase nie je utlačovaná nejakým krutým spôsobom. Tá diskriminácia Koptov sa prejavuje napríklad tým, že si nesmú postaviť kostol,” popisoval Verner. Upresnil potom, že najskôr musí existovať na danom mieste dostatočné množstvo mešít a až potom povolia stavbu kostola. “To, samozrejme, vyvoláva pnutie, lebo sú oblasti, kde je prevažná väčšina Koptov, napríklad v južnom alebo hornom Egypte. Ale spolužitie tam zatiaľ existuje relatívne v pokoji,” dodal.
“Islamisti, Moslimské bratstvo – to je všetko tak zložitý, tak komplexný problém. Ani odborníci nie sú schopní postihnúť všetky aspekty problematiky,” pokračoval egyptológ. Moslimské bratstvo je podľa Vernera len tá najväčšia z islamistických frakcií v Egypte. “Najvplyvnejší, najstarší a de facto jej zakladatelia boli zároveň zakladateľmi islamizmu v arabskom svete. Vedľa Moslimského bratstva tam existujú desiatky ďalších islamistických organizácií. Už v čase po atentáte na Anvara Sadata na začiatku osemdesiatych rokov som sa dozvedel, že v Egypte už vtedy operovalo asi 70 islamistických teroristických organizácií, ktoré sa nazývajú rôzne.”
Neodvratná katastrofa?
“Svet je v chaose. Ako sa to všetko skončí, vie len Boh,” povzdychol si Verner a pokračoval: “Riešenie určite nie je jednoduché, nie je krátkodobé. Keď som sa prvýkrát ako študent dostal do Egypta, Káhira mala dva a pol milióna obyvateľov a celý Egypt mal 23 miliónov. Dnes len Káhira má 21 miliónov a celý Egypt nevie nikto presne, ale je to určite viac ako 100 miliónov. Tá obrovská demografická explózia úplne prevrátila celú spoločnosť naruby. Spoločnosť schudobnela, všetko zaostalo. Za čias Britov, kráľovského Egypta, ešte do konca štyridsiatych rokov – na to pamätníci spomínajú so slzou v oku – všetko fungovalo, boli tam nádherné parky, obchody, mali sa dobre. To už je dávna minulosť. Dnes je to všetko úplne inde. Ekonomika nefunguje, už desiatky rokov tam existujú vojensko-policajné režimy, ktoré jednoducho len prehlbujú napätie v spoločnosti. Spoločnosť hľadá nejaké východisko, ale to nie je ľahké. Chce to dlhodobé hospodárske, sociálne reformy, vzdelávacie programy. To nie je na roky, na desiatky rokov, ale na celé stáročia.
Podľa odhadov odborníkov sa má demografická explózia zlomiť niekedy v polovici tohto storočia. “Ak ich má neustále pribúdať v tom rozvrátenom svete, kde zároveň dochádza k obrovskému úpadku životného prostredia a hospodárstva s rozmermi, ktoré si vôbec nedokážeme predstaviť, kde nie je voda… V Egypte na mnohých miestach ľudia dochádzajú s kanistrami autobusom až desiatky kilometrov ďaleko pre vodu. Nílska delta, ktorá bola kedysi úžasne úrodná oblasť, veď Egypt bol obilnicou Ríma, tak dnes do nej zasahuje more. Dochádza k obrovskej erózii delty. Keď ste v Alexandrii a v okolí, môžete vidieť, ako tam stĺpy elektrického vedenia končia niekde v mori. Voda, ktorá je v delte, je vnútrozemská a poškodená slanou vodou, takže úrodnosť a bonita pôdy klesá,” vypočítaval najväčšie problémy Miroslav Verner za absolútneho ticha auditória. “Oni to riešia tým, že do toho pchajú čím ďalej, tým viac umelých hnojív, takže to ešte viac zhoršuje situáciu, ale aj situáciu pamiatok. Agresívne roztoky, ktoré vznikajú degradáciou umelých hnojív, ničia pamiatky. Asuánska priehrada prináša na jednej strane úžasný prospech pre ľudí, ktorí by nepochybne trpeli nedostatkom vody a nemali by elektrinu, ale stavba má aj svoju odvrátenú tvár. Vzniklo obrovské jazero, kde dochádza k veľkému odparovaniu vody. Asuánske jazero zmenilo mikroklímu, takže častejšie v zimných obdobiach prší. Nílske údolie sa doslova dusí pod dymom z množstva tovární, kde ekologické štandardy nikoho nezaujímajú. Vznikajú kyslé dažde, ktoré pamiatky v severnej časti krajiny, ktoré sú postavené z vápenca, doslova hasia pred očami. Rozpadajú sa. Čo si ja pamätám, tak je to úplne zúfalé. A v južnom Egypte, kde sú pamiatky z pieskovca, ich zase ničia buď dažde, hoci ich tam nie je toľko, ale bezpochyby sú to tie agresívne slané roztoky, ktoré ničia dokonca aj pamiatky zo žuly. Počas niekoľkých desiatok rokov stély, ktoré boli ešte celkom čitateľné v časoch po druhej svetovej vojne, sú teraz olúpané, plné chrást,” opísal stav pamiatok v Egyptskej arabskej republike Miroslav Verner.
“Čo robiť s týmto svetom?” Povzdychol si. “Najnovšie geologické a hydrogeologické prieskumy jasne ukazujú, že 90 percent podzemných vôd v celom pásme severnej Afriky a Predného východu je vyčerpaných. A varujú, že možno počas nasledujúcej dekády sa vydá na pochod až sto miliónov ľudí. Neviem, čo sa bude diať. Ale nás sa to, samozrejme, veľmi dotýka.”
Zastrelení policajti a egyptský kúpeľný kolorit
A k bezpečnosti profesor Verner uviedol ďalší príklad: “Máme tam policajta, ktorý by nás mal strážiť. Keď prichádzame na pracovisko v púšti, tak cestou existujú check-pointy, kde je plno policajtov a všetko kontrolujú. Ale keby z púšte prišiel džíp s partiou hrdlorezov so samopalmi, postrieľa nás ako vrabce. Policajt by bol prvý, kto by utiekol alebo by ho zastrelili. Niektoré expedície tam už prestávajú pracovať. Preto sú Egypťania hrozne radi a vďační za to, že pokračujeme v práci. Pretože pre nich je to veľmi dôležité. Obraz krajiny navonok, akoby to fungovalo všetko normálne. Ale neminie mesiac, aby neprebehla správa, že vystrieľali policajný check-point,” uviedol smutným hlasom Verner. “Dvaja ľudia na motorke – jeden riadi, druhý má samopal. Tu zas rozstrieľali pick-up alebo mikrobus so šiestimi policajtmi na južnom predmestí Káhiry. Kedysi slávne kúpele ešte z čias britskej správy Egypta, kam sa chodil liečiť reumatizmus, niečo ako Karlove Vary Egypta, by som vám prial vidieť dnes. Jedno gigantické smetisko plné odpadkov, ľudí, detí,” opísal tragický obrázok kedysi výstavného miesta Verner.
Egyptským pamiatkam by u nás bolo viac než dobre
“Ako je to s objavmi?” spýtal sa jeden z návštevníkov besedy. “Čo tam objavíme, musíme nechať tam. My sme mohli deliť pamiatky do polovice osemdesiatych rokov. Potom prijali zákon, ktorý to znemožňuje. Máme právo všetko vedecky spracovať, publikovať, filmovať, využívať naše nálezy aj na komerčné účely. Máme právo si tie pamiatky sem aj zapožičať i dlhodobo na štúdium, vystavovať ich. Že by tým pamiatkam podľa nášho názoru mnohokrát prospelo, aby boli tu, je evidentné. Jednak tých pamiatok majú veľmi veľa a tu by určite nechradli, skvele ošetrené a reštaurované by boli vystavené v múzeách. Ale oni práve to nechcú, lebo chcú pritiahnuť pozornosť k pamiatkam do Egypta, mať z toho prospech. Je to chudobná krajina, merané našimi meradlami, veľmi chudobná,” ukončil za dlhého búrlivého potlesku smutný záver takmer dve a polhodinovej besedy popredný český egyptológ, profesor Miroslav Verner.
