Rusko a Turecko postupne normalizujú hospodárske vzťahy a rozprávajú sa spolu tiež ohľadom Sýrie, okolo ktorej je teraz medzinárodná horúčava. Na stretnutí v Istanbule bola podpísaná predbežná dohoda o výstavbe nového plynovodu Turecký prúd. Putin bol v Turecku prvýkrát od incidentu zostreleného ruského vojenského lietadla a od Erdoganovej augustovej zmierovacej návštevy v Rusku.
Turecký prúd, Ukrajina a EÚ
Putin z Istanbulu priviezol predbežnú zmluvu na výstavbu nového plynovodu Turecký prúd a tiež vyššiu cenu ropy. Ale o tom o chvíľu. Plánovaný plynovod privedie viac ruského plynu pre turecké hospodárstvo, ktoré dováža v súčasnosti 72 % potrebnej energie. Vedľa toho potenciálne umožní ďalší tranzit cez Turecko ďalej do južnej Európy. To znamená, že Turecko má našliapnuté k tomu, stať sa tranzitnou krajinou pre transport ruského plynu.
Pre ruskú stranu znamená Turecký prúd nový krok k diverzifikácii. Turecko je už dnes druhým najväčším zákazníkom Ruska v predaji plynu, hneď za Nemeckom. Dvaja jeho najväčší zákazníci tak budú mať „vlastné“ plynovody s odpovedajúcou kapacitou – Severný a Turecký prúd. Oba projekty obchádzajú Ukrajinu a ďalšie tranzitné krajiny v strednej Európe. Turecký prúd je čiastočne strategickou odpoveďou za stornovaný Južný prúd.
Pre Ukrajinu je to dobrá aj zlá správa zároveň. Dobrá preto, že ruský plyn bol chronickým zdrojom deformácií v ukrajinskej politike a ekonomike. Zlá preto, že koniec tranzitov (zatiaľ len možný, a aj to až po roku 2019) by zmenšil ukrajinský význam pre Rusko aj pre EÚ. S realizáciou Tureckého prúdu, naopak, vznikajú nové možnosti pre Grécko.
Spoločná zmluva s Ruskom o tranzite plynu cez Ukrajinu má vypršať v roku 2019 a jej predĺženie je teraz a za súčasných okolností s otáznikmi. Rusko si nepochybne s projektom Tureckého prúdu vytvorí manévrovací priestor pre otázku ukrajinských tranzitov. Na druhú stranu, doterajší vývoj napriek všetkému ukázal, že Rusko má veľmi pragmatický postoj k dodávkam plynu do EÚ. Platí tiež, že ukrajinské plynovody sú pre Rusko stále ekonomicky najvýhodnejšie.
Ak by sa potenciálny scenár obchvatu Ukrajiny realizoval, Ukrajina a tiež rad krajín Európskej únie (vrátane Slovenska) sa bude musieť stretnúť s možným ukončením tranzitnej roly. Je celkom jasné, že ruský plyn bude v hre pre Európu ešte dlho, ale geografická a mocenská mapa jeho dodávok a distribúcie sa môže výraznejšie premeniť.
Turecko a Rusko v Sýrii
Politické rokovania Putina s Erdoganom sa uskutočnili za zatvorenými dverami. Hlavná téma je Sýria. Situácia v Sýrii sa v poslednom čase veľmi zdramatizovala hlavne na veľmocenskej osi USA – Rusko, kde úplne zlyhali diplomatické rokovania. Vývoj okolo Sýrie sa nebezpečne schyľuje ku scenáru priameho vojenského vstupu USA do sýrskeho konfliktu na strane Asadovej opozície. Znamenalo by to možnosť, že sa vojaci USA a Ruska môžu priamo vojensky stretnúť. Vo Washingtone zosilňujú jastrabie inštinkty a karty sa obracajú v prospech intervencionistov, a nie diplomatov, ako píše James Carden pre The Nation.
Súčasným kameňom úrazu sa stalo mesto Aleppo na severe krajiny a postup Asadových vojsk s ruskou podporou, tiež v Aleppe. V tomto kontexte čelí Rusko ostrej kritike Západu za spôsoby vedenia vojny v mestskom teréne Aleppa. Na rad sa dostávajú úvahy o ďalších protiruských sankciách a humanitárna rétorika západných veľmocí na čele s USA. Naposledy počas utorka Vladimir Putin zrušil, asi pre výroky prezidenta Hollanda, cestu do Paríža, ktorá bola plánovaná na 19. októbra. Oficiálnym dôvodom bol organizačný výpadok niektorých udalostí, ktorých sa Putin chcel vo Francúzsku zúčastniť.
Turecké záujmy na Blízkom východe a v Sýrii sa týkajú kurdskej otázky, ktorá je v pohľade Ankary spojená s celistvosťou krajiny. Ankara nechce, aby vznikol v Sýrii či inde autonómny zárodok kurdského štátu. Z bezpečnostného hľadiska má Ankara záujem, podobne ako Rusko, na likvidácii ISIS a tiež na stabilizácii regiónu. To ju de facto posúva v daný moment do protiamerickej pozície. Zároveň ale nie je súčasný turecký vojenský angažmán v Sýrii a v Iraku bez rizík pre ďalšiu destabilizáciu regiónu.
Za pozornosť stojí, že prezidenta Turecka Erdogana nebolo v poslednom čase so svojou kritikou Moskvy a jej krokov v Aleppe a v Sýrii vôbec počuť. Naopak, zaujal k ruskej politike v Sýrii skôr neutrálnu či necielenú pozíciu, ktorá nezodpovedá západnej línii NATO a USA. Erdogan síce v parlamente kritizoval vývoj v Aleppe, ale Rusko priamo nemenoval ako zodpovednú stranu. Podobne sa správa Moskva v otázke tureckej operácie v Sýrii a Iraku, ktorá je zameraná predovšetkým proti Kurdom. Podľa denníka Hurriyet sa rozhovory dotkli humanitárnej pomoci v Sýrii, zastavenia krviprelievania v Aleppe, tureckej operácie Štít Eufratu v Sýrii a Iraku a nakoniec otázky spoločného delenia sa o vojenské informácie. Čo konkrétneho Putin s Erdoganom dohodli, zistíme najskôr, keď sa to stane.
Za zmienku stojí, že sa počas pondelka v médiách objavila ešte ďalšia správa, ktorá sa týkala regiónu severnej Afriky a Blízkeho východu. Podľa nej malo Rusko a Egypt úspešne dohodnúť vytvorenie novej ruskej vojenskej infraštruktúry v Egypte. Následne egyptská strana informáciu poprela s tým, že cudzia vojenská báza na území krajiny je v rozpore s ústavou. Egypt práve čaká na odsúhlasenie 12 miliárd dolárov pôžičky od MMF a podobná správa sa mu celkom iste nehodila.
Ropa a stabilizácia ceny
Poslednou strategicky významnou témou istanbulských rokovaní bola ropa a jej cena. Na konci septembra krajiny OPEC dosiahli v Alžíri predbežné dohody o fixácii ťažby ropy, čo naštartovalo rast ceny za barel o asi 5 %. Pre Rusko je cena ropy viac než strategicky zaujímavá.
Putin v pondelok pri svojom prejave v Istanbule podporil dohodu o obmedzení produkcie. Reakcia trhu na seba nenechala dlho čakať. Cena ropy bola v utorok 53 dolárov za barel. Ruský rubeľ reagoval na tento vývoj pozitívne. Očakáva sa, že stabilná dohoda by mohla byť dosiahnutá v novembri tohto roku a že cena by sa v tom čase mohla pohybovať okolo 60 dolárov za barel. Na druhú stranu, veľké otázniky existujú okolo reálnej kontroly ťažby v prípade dosiahnutej dohody a podľa skeptikov tiež okolo možnosti uzavretia vlastnej dohody.
Ceny ropy, ale zrejme aj ďalších otázok spolupráce sa týkala aj posledná, trochu okrajová, schôdzka prezidenta Putina v Istanbule. V pondelok sa stretol s prezidentom Venezuely Nicolásom Madurom. Venezuela je pritom dlhodobo jedným zo spojencov Ruska v Južnej Amerike a v súčasnej globálnej hre Ruska má pre Moskvu svoj význam. Obsah schôdzky nebol nijako komentovaný, takže o konkrétnych výsledkoch nič nevieme. Je celkom jasné, že Caracas má záujem na stabilizácii ceny ropy za podmienok jej mierneho zvýšenia až ku 60 dolárom.
Autor: Veronika Sušová-Salminen
