Pred rozhovorom som sa opýtal mojej mamy, čo by sa vás, ako dlhoročná učiteľka v škôlke, spýtala práve ona…
V prvom rade vám musím povedať, že si nesmierne vážim tento typ ľudí a najmä, keď tak dlho robí v škôlke. Klobúk dole… Treba sa pred ňou desaťkrát denne pokloniť (úsmev). Ale nech sa páči, pýtajte sa.
Podľa nej sa výchova detí v určitom smere zmenila a badá to najmä na deťoch, ktoré k nej do škôlky prichádzajú z domu od rodičov. Zmenil sa v tomto smere prístup rodičov k deťom, posunuli sa hranice?
Súhlasím s vašou mamičkou. Badať to takmer na všetkých deťoch a okrem iného, agresia a napätie v tejto spoločnosti sa svojím spôsobom prenáša práve aj na deti. Je mi ľúto, že to musím takto konštatovať, ale v niektorých prípadoch to zapríčiňujú aj samotní rodičia. Včera som bola s našimi deťmi v kostole a potom sme sa zastavili v cukrárni, kde malé deti sedeli za stolmi, hovorím o päť-, šesťročných deťoch, a hrali sa s mobilmi či tabletmi. Takéto deti stačí občas upozorniť, aby sa išli prebehnúť von alebo nech si prečítajú nejaký časopis.
Ale toto je aj u malých detí. Predstavte si, že sem príde štvorročné dieťa a je psychiatrický pacient, lebo rodičia sa rozvádzajú, respektíve partneri sa rozchádzajú a nastáva boj o dieťa. Takéto dieťa sú rodičia schopní použiť ako zbraň a nezáleží im na tom, že dieťa zneužité ako zbraň sa poškodí a zničí. Myslím si, že aj tieto deti podporujú agresiu v škôlkach, ktorá tam vzniká. Často sa stretávam, že dieťa do predškolského zariadenia prichádza s radou od otca, ktorá znie: „Ak ťa niekto kopne, tak ho kopni aj ty.“ Podľa mňa by sa malo reagovať úplne naopak a mali by sme takémuto dieťaťu povedať: „Nesmieš nikoho udrieť a nesmieš byť voči nikomu násilné.“ Stretávam sa s tým aj u učiteľov na stredných školách, ktorí hovoria, že deti sú oveľa agresívnejšie a viac si dovoľujú. Byť starostliví k mladším deťom, láskaví k starším ľuďom či brať ohľad na zdravotne postihnutých sa už zrejme nenosí.
Ako sa vyvíja kauza Čistý deň?
Konajú sa šetrenia. Prešetruje to ministerstvo práce spolu s ústredím práce a je do toho zainteresovaná aj generálna prokuratúra. Situácia sa rieši. Podľa zákona som sa obrátila na generálnu prokuratúru, aby v zmysle svojich kompetencií vo veci konala.
Myslíte si, že tieto odchody boli do istej miery spôsobené aj medializáciou kauzy?
Medializácia sa určite podpísala na mnohých veciach a bude sa podpisovať ešte veľmi dlho. Zariadeniu tento mediálny cirkus, v mnohých prípadoch nepravdivý, neprospel. Resocializačných zariadení je málo a potrebovali by sme, aby boli kvalitné a na dobrej úrovni. Pre deti je takáto komunita nesmierne dôležitá, no na druhej strane treba povedať, že tieto deti nie sú žiadne neviniatka, sú tam na nevyhnutnú prevýchovu, aby sa dostali z drogovej závislosti, čo je veľmi ťažké. Samotné deti sa bránia, aby sa vrátili do prostredia, z ktorého prišli. Boja sa toho, aby sa opäť nevydali na zlé chodníčky.
Čo sa týka Čistého dňa, zastávam názor, aby sa prijali legislatívne opatrenia, že ak nastane takáto situácia v akejkoľvek neziskovej organizácii, teda tam, kde fyzická či právnická osoba vykonáva takúto činnosť, musí nastúpiť ústredie práce. Tiež by malo nastúpiť s nejakým krízovým manažmentom na doriešenie takejto situácie. Týždeň po tom, ako vznikla táto kauza, som o tom hovorila s generálnym riaditeľom ústredia práce, takže pevne verím, že ministerstvo práce by malo pripraviť takúto legislatívu a určite si myslím, že by v parlamente nebol problém, ak by sa predložila aj v skrátenom konaní. Nakoniec, ide o ohrozenie detí, ktoré sú v resocializačných zariadeniach. Keď sme boli v Čistom dni, tak nám niektoré deti hovorili, že trpeli depresiami a viackrát sa pokúsili o samovraždu. Tento krok, o ktorom som hovorila, by mohol byť určitým riešením tejto patovej situácie.
Navštívili ste teda aj priamo Čistý deň a rozprávali ste sa aj s klientmi a zamestnancami?
Áno, boli sme tam. Najskôr sme chceli ísť za maloletou Natáliou v pondelok 12. septembra. Chceli sme vedieť jej názor, no museli sme zmeniť plán cesty a navštíviť ju až večer, lebo volali deti z Čistého dňa a chceli, aby sme tam hneď prišli. Vraj tam prišla polícia a kurátori a chcú ich premiestniť a zastaviť prevádzku. Bol tam doslova plač a nárek. Všetky deti mali nárok na vypočutie. Vypočuli by sme, čo od nás chcú, no nemáme právo na nejaké vypočúvanie. Ponúkali sme im osobitnú miestnosť a nikto by sa nedozvedel, čo nám hovorili, lebo ja a moji kolegovia sme povinní zachovať mlčanlivosť. Všetky deti to odmietli. Táto komunita bola nesmierne silne spätá a nebolo ju možné narušiť napriek tomu, že sme im túto možnosť ponúkali. Zákon nás ale oprávňuje, aby sme počúvali podnety aj od celých skupín detí.
Každé dieťa, ktoré chcelo, sa predstavilo a každé dieťa tam malo kurátora, zástupcov rodičov či dokonca obidvoch rodičov. Niektorých rodičov to dokonca spojilo, boli tam dokonca aj rozvedení rodičia a stáli pevne za svojimi deťmi. Bolo to aj pomerne emotívne vypäté. Boli tam novinári a deti sa držali za ruky a nechceli odísť. Tým, že sme tam prišli, sme upokojili situáciu a dohodli sme sa aj s kurátormi. Boli tam aj dvaja psychológovia z ústredia práce, dohodli sme sa na tom, že vypočujeme deti, čo nám chcú povedať. V priebehu polhodiny sa absolútne upokojila situácia.
Deti nám tiež povedali, že ak sú v zariadení tresty, tak sú to drepy či kľuky. Alebo sa nemôžu zúčastniť rôznych podujatí. Mnohí z nich trénujú a zúčastňujú sa rôznych súťaží. Bolo im veľmi ľúto, že sa nemôžu zúčastniť súťaže Iron Man v Chorvátsku, do ktorého tam aj pre toto išli. Dievčatá si napríklad pestujú zeleninu v záhradke, v akomsi sade, v ktorom čo si dopestujú, to si aj zjedia. Dokonca sa pretekajú, kto do nej môže chodiť. Tresty sú skôr takéhoto charakteru. Opakovane som sa ich pýtala, či je k nim niekto zlí a upozorňovala som ich, že v takomto type zariadení v zmysle zákona o sociálno-právnej ochrane nie je možné vyvíjať žiadne psychické či fyzické násilie voči klientom, deťom. Tí jednoznačne povedali: „Nie.“ Komunita dokonca odmietla, aby sme vylúčili dospelých z tohto zariadenia, lebo vraj patria do ich komunity. Aj dospelí klienti povedali: „Myslíte si, že ak by tu na nás vyvíjali nejaké násilie, tak by sme si sami tento pobyt platili?“
Samozrejme, že tam je vždy pochybnosť, či deti hovoria naozaj pravdu, či komunita niečo nezatajuje. Preto som sa každého opýtala, či nedošlo čo i len k náznaku násilia či prípadného zneužitia. Nič také sa vraj neudialo. Deti nám dokonca vymenovali dvanásť pravidiel, ktoré musia dodržiavať a v štvrtom bode bolo, že klienti medzi sebou nemôžu mať sexuálny styk. A už vôbec nie zamestnanec s klientom. Tie pravidlá sa ale týkali najmä útekov, o ktoré sa niektorí klienti pokúšajú najmä na začiatku pobytu. Utekajú najmä za drogou, od ktorej bývajú závislí, a ako aj sami povedali, sú schopní použiť akékoľvek klamstvo a zámienku, aby utiekli zo zariadenia, za drogovými dílermi. Našli sa tam dokonca klienti, ktorí tam sú aj tri či štyri roky a stále nechcú odísť. Bol tam jeden chlapec, ktorý študoval umeleckú priemyslovku a ten tiež uviedol, že sa v zariadení nikdy neprejavovali žiadne pokusy o násilie a ani samotné násilie.
Povedali vám títo klienti viac o dotknutej Natálii?
Hovorila som s viacerými chlapcami a niektorí, ak to tak môžem povedať, boli teda poriadni chlapi, vyšportovaní a zdatní. Jeden z nich sa vyjadril aj na adresu Natálie. Vraj to bolo dievča, ktoré vyhľadávalo skôr chlapcov. Aj dievčatá hovorili, že sa skôr kamarátila s chlapcami ako s nimi, no nevedeli, že by mala s niekym nejaký vzťah.
Vy o centre Čistý deň hovoríte ako o akomsi idylickom mieste, kde si klienti v pohode nažívajú…
Ale to vôbec nie. Nie je to žiadne idylické miesto. Niektorí kienti napríklad utekajú aj preto, aby stretli svoju partnerku či partnera. Pozrite sa, teraz z Čistého dňa ušli dve dievčatá. Tá staršia so sebou stiahla mladšie dievčatko. To sa našlo a už je v bezpečí. Staršia bola už podľa všetkého aj trestaná a zrejme sa bude skrývať, aby ju do osemnástky nenašli.
Keď kauza prepukla, tak sa Natália mala zúčastniť spomínaného výletu v Chorvátsku. V tom čase ale nikto nevedel, kde sa dievča nachádza…
Vedeli sme, stále sme to vedeli…
No podľa médií a najmä podľa Natálie Blahovej, ktorá kauzu zmedializovala, sa údajne nevedelo, kde sa dievča nachádza…
Pani Blahová sa podľa môjho názoru nemala obracať na médiá, ale na orgány činné v trestnom konaní.
Pani Blahová svoje kroky vysvetľovala tým, že sa matka s vami údajne nevedela spojiť. V rozhovore pre PL to opísala takto: „Kontaktovala (matka, – pozn. redakcie) prokuratúru, políciu, komisárku pre deti, výbor národnej rady a stále sa nič nedialo. “
To je nezmysel. Matka sa k nám dostavila 6. septembra ešte predtým, ako celý mediálny škandál vypukol (Natália Blahová blog o údajnom zneužívaní zverejnila 9. septembra – pozn. redakcie). Ešte v podvečer jej volal náš kolega, že sa obrátil na orgány činné v trestnom konaní, teda na policajné prezídium, ale aj na generálnu prokuratúru a tiež sme sa obrátili aj na príslušný úrad práce.
Takže matka s vami komunikovala ešte predtým, ako sa kauza zmedializovala?
Matka s nami komunikovala toho šiesteho a urobili sme všetko preto, aby dievča nevycestovalo do Chorvátska, aj keď tam veľmi chcela ísť. Matka prosila, aby sme ju nepustili, my sme rešpektovali matkino želanie a urobili sme všetky kroky, aby nevycestovala. Dokonca ani nie v priebehu 24 hodín zasadol súd a zabránil v tom Natálii, a presťahoval ju po čas pobytu, ale v prípade potreby aj na dlhšie, do iného resocializačného zariadenia.
Vedela matka, kde sa dievča v tom období nachádza?
Matke to oznámila sociálna pracovníčka, no ona to popiera. No ona popiera viacero vecí.
Ona ale v tom čase údajne nevedela, kde sa jej dcéra nachádza a tlmočila to aj samotná pani Blahová…
To nie je pravda. Nakoniec matka a aj otec musí rešpektovať určité pravidlá týchto resocializačných zariadení. Matka vedela veľmi dobre, že každé dva týždne bývajú stretnutia so zástupcami rodičov, ale aj rodičmi v krízových centrách, čiže bolo potrebné len počkať na túto určitú lehotu. O tom, že matke nedôveruje, svedčí viacero vecí, ktoré matka povedala a ukázalo sa, že nie sú pravdivé. Jedno z nich bolo, že som sa jej vyhrážala. Bolo to práve naopak.
V nedeľu 10. septembra sme sa rozprávali s matkou, prijali sme ju a sedela presne tam, kde dnes sedíte vy. Okrem mňa tu bola aj riaditeľka úradu, kolega, ktorý prípad riešil už od šiesteho, a sedel tu dokonca ešte ďalší kolega. Dá sa povedať, že tu sedeli traja právnici a povedali sme jej, že v pondelok navštívime Natáliu. Tiež som jej povedala, že v prvom rade musím hájiť záujmy Natálie a nie rodičov. Poslala dcére po nás aj nejaké sladkosti, hygienické potreby, ale aj otvorený list. Toto všetko som rešpektovala a neotvárala som to. Takto to zabalil matkin priateľ a ja som to odniesla Natálii s tým, že ju mamička ľúbi. Natália povedala, že ju tiež ľúbi, ale práve teraz nechce zo zariadenia odísť a chce dokončiť pobyt a pokračovať v štúdiu v odbore cestovného ruchu. Tiež povedala, že by radšej žila u otca ako u matky.
Keď sme večer sadali do auta, bolo mi ľúto, že musím o tomto informovať matku. Vtedy večer volal matkin priateľ a povedala som mu, že je mi o tom ťažko hovoriť takto do telefónu, tak sme sa dohodli, že príde k nám na druhý deň o desiatej. Ona prišla, ako sme sa dohodli, no už dole vo vchode bola agresívna a kričala, že ona to tak nenechá, dotyčný pán jej asi povedal, o čo ide. Tlmočila som jej, čo povedala Natália a poradila, aby jej čo najviac písala. Dnes to je tak, že domov ísť nechce, no to sa o týždeň či mesiac môže zmeniť. S týmito slovami som ju vyprevádzala a ona len ďalej kričala, že to tak nenechá a bude bojovať ďalej. Pri tejto príležitosti ale povedala aj ďalšie veci, ktoré dokonca poprela aj na súde. Vtedy som matke hovorila, Natália vám predsa poslala list, kde vám všetko vysvetlila a ona na to: „Mne? List? Mne nič nevysvetlila, len mi poslala list plný výčitiek.“ Kolegyňa, ktorá bola s nami, ešte naznačila, že je dievča možno len v puberte a vyvíja sa a môže aj žiarliť na otčima z toho dôvodu, že si ešte nemusela zvyknúť. A ona na to: „A to je trestné?“ Povedala som, že to nie je trestné a že sa neprevinila tým, ak sa druhýkrát vydala. Je to o tom, že to dievča treba chápať v celej jej šírke a hĺbke jej problémov. Moja kolegyňa vtedy povedala: „Možno aj jej otčim bol k nej niekdy trošku krutejší…“ Ona na to povedala: „A čo, že ju párkrát vyplieskal po stehnách?“ Takže matka sa sama priznala, že Natáliu otčim bil. Neskôr to priznala aj malá. No sama povedala, že ak by ju bila matka, tak by sa s tým vyrovnala skôr, no nevedela sa vyrovnať s tým, že ju bil otčim a matka sa na to prizerala.
Ako pokračuje kauza malého Marca?
Čaká sa na súd, lebo starej mame nebolo dieťa nikdy oficiálne zverené. Bola to dohoda medzi ňou a dcérou, a keď sa nevedela k synovi dostať, nastal problém. Ťažko o tom ale hovoriť, lebo svoju pravdu má sčasti matka, ale aj stará matka. Marco sa v súčasnosti nachádza vo Švajčiarsku, kde sociálne úrady fungujú perfektne. Poskytli mu aj psychologickú starostlivosť, má sa dobre a chodí do školy.
Ste komisárka pre deti. Ako vnímate štrajky učiteľov? Robia podľa vás správnu vec?
Právo štrajkovať by podľa mňa mali mať aj napríklad sociálni pracovníci. Práve tí sú u nás najhoršie odmeňovaní, a ich sa nikto nepýta, koľko hodín denne pracujú a kedy ich súrne zavolajú k nejakému prípadu, kde ratujú nejaké dieťa. Nikto sa nestará ani o to, že majú nesmierne veľa klientov. Svetová banka nám v minulosti odporúčala, aby v prípade sociálno-právnej ochrany mal jeden zamestnanec 87 klientov. V skutočnosti ich máme niekoľkonásobne viac, ako boli odporúčané čísla. Musela by som teda hovoriť aj o ďalších odvetviach, ktoré by mali štrajkovať. Poviem to narovinu, mzdová politika nám nefunguje tak, akoby mala fungovať.
