Dlhé roky sa zaoberáte predovšetkým výskumom mozgu a problémami psychológie. V spojení s vaším menom sa často uvádza: neurológ venujúci sa na vedeckej báze téme nenávisti v spoločnosti. Súvisí toto vaše zameranie s tým, čo ste v mladosti musel prežiť?
Teraz sa zaoberám vzájomnými vzťahmi mozgov ľudí tvoriacich menšie alebo väčšie zoskupenie. Sociálna nenávisť, t.j. spoločná koordinovaná nenávisť masy ľudí v spoločnosti, najmä tá, ktorá dosahuje až vražedný stupeň, je jedným z prvkov tejto problematiky.
Vo veku štrnásť rokov som sa skutočne dostal do koncentráku v Birkenau a v Osvienčime. A stalo sa, že som zostal nažive. V istom veku človek prichádza na to, že by mal z takého zážitku vyvodiť všeobecnejšie platné závery a zdieľať ich, a tak som napísal knihu, ktorá je takou “mikrohistóriou”. Volá sa V štrnástich sám v Osvienčime. O tejto téme som napísal aj iné knihy, ktoré vyšli alebo sú v tlači aj v iných jazykoch.
Podobné javy ale nie sú len históriou. Predstavujú hrozbu vo svetovom meradle aj v súčasnosti. Máme možnosť vnímať svet ako sled udalostí akoby premietaných médiami na plátne alebo obrazovke. Za tými je nielen sociálna nenávisť, až vražedná, ale aj katastrofálna bieda, hlad, utrpenie, vyhnanie z domova, migrácia a individuálne a masové vraždenie státisícov ľudí vo vojnách i bez nich. To všetko je súčasná realita.
Ja nie som politik, ani sa o to neusilujem. Hovorím ako vedecký pracovník. Humanitárny aspekt musí byť vždy súčasťou tiež vedeckého prístupu k podobným veciam. O takýchto javoch som napísal inú knižku, ktorá čoskoro vyjde pod názvom Holokaust a Európa … v nakladateľstve Academia.
Okrem spomínaných dvoch zameraní, komunikáciou medzi mozgami a humanitárnych aspektov, je významné aj tretie hľadisko: ide o posúdenie toho, či pri analýze podobných javov a procesov možno použiť postupy metodológie vedy, čo sa týka toho, ako získať reálne poznatky, ako vytvárať teórie, ktoré umožnia dôjsť k pravde a predvídať, čo vývoj prinesie; a prípadne do neho zasiahnuť v pozitívnom zmysle.
Hovoríte o sociálnych javoch s politickými dôsledkami. Čo je najdôležitejšie pri ich skúmaní?
Nevyhnutnou podmienkou uplatňovania vedeckej metodológie je chápať všetky javy a procesy tak, ako reálne v skutočnosti sú. To sa týka nenávisti aj ostatných spomenutých javov. Povedzme si rovno, že to často nie je splnené.
Prvým predpokladom poznávania je oddelenie pravdy od nepravdy. Tá druhá môže byť buď omylom, ten sa musí prekonať objektívnym výskumom, alebo klamstvom. “Sociálna lož” – akési “systémové klamstvo” – je nedostatočne uvedomovaným a skúmaným, a pritom všadeprítomným javom. A ako z jej podstaty vyplýva, často tiež zámerne utajovaným a aktívne rozvíjaným. Vytrvalo opakovaná a nevypočutá výzva Klamať sa nemá sa vlastne stáva aj sama klamstvom.
Tým myslíte aj propagandu?
Najmä časť propagandy, bohužiaľ, nech prichádza z ktorejkoľvek strany, patrí do toho vreca. Pred oslobodením Osvienčimu, keď som mal štrnásť, ma väzenskí lekári držali v nemocnici s diagnózou záškrt, ktorý som nemal, a tým mi zachránili život. Ošetrovateľ, mladý Viedenčan, ktorého meno nacisti našli v zozname sociálnodemokratickej mládeže, medzi ktorú on vôbec nechodil, patril medzi mojich profesorov politológie. Na moju otázku týkajúcu sa propagandy ma poučil: Každý, kto verí propagande, je hlupák. Kto verí propagande voči nám nepriateľskej, ktorá nás chce zblbnúť, je imbecil. Kto verí našej vlastnej propagande, je ešte väčší hlupák, lebo my predsa najlepšie vieme, čo je u nás zle. Kto ale verí obom dôsledkom, je úplný idiot, hlupák najväčší.
Mal pravdu, ale jeho úvaha sa týkala len hlúposti príjemcov, čo je len časť problému. Úplne absurdným a pritom reálnym javom, ktorý som si uvedomil až vo vysokom veku, je, že svojej v podstate viac alebo menej nepravdivej propagande, zdá sa, nakoniec často uveria aj sami tí, ktorí si ju vymysleli. To už je súčasťou zvláštnej sociálnej patológie. Alebo keď sa len robia, že tomu veria, je to nehanebné klamstvo. Klamstvo ako sociálny jav, to však je už iný príbeh ako ten dnešný.
Ako je to s mechanizmami sociálnej, teda kolektívnej nenávisti, o ktorej prítomnosti v spoločnosti sa začalo viac hovoriť v súvislosti s migráciou do Európy?
Najskôr k mechanizmu “sociálnej nenávisti”: Predovšetkým by som chcel zdôrazniť, že nenávisť nie je nejaký prechodný kolaps mravov. Etické pôsobenie spočívajúce väčšinou v poučovaní a nejakom spôsobe kázania je dôležité, ale málokedy stačí.
Nenávisť je plodom miliónov rokov evolúcie, tie programy máme uchované vo svojich mozgoch. Majú vzťah k reálnym biologickým procesom rôzneho typu, ktoré v organizme prebiehajú a sú podstatné aj pre našu ľudskú existenciu. V danom kontexte je podstatné to, že tieto procesy možno v masovom meradle zneužiť.
Každý občas niekoho nenávidí, a za chvíľu zase niekoho iného. To ide o “individuálnu nenávisť” rôzneho stupňa a trvania. Celkový vplyv na spoločnosť zloženú z miliónov ľudí je zanedbateľný.
Nám ide o “sociálnu nenávisť”. O to, akými mechanizmami možno vysvetliť, že počas niekoľkých rokov, a dokonca aj za kratší čas, sa vytvorí taká úroveň – ako, povedzme, za nemeckého fašizmu – nenávisti, že to ničí milióny ľudí a že to robí mnohomiliónový národ so spoločenskou podporou väčšiny populácie.
Ako konkrétne mechanizmus “sociálnej nenávisti” funguje?
Vráťme sa na strednú školu a predstavme si nenávisť ako vektor. Vektor má smer a veľkosť ako sila vo fyzikálnom zmysle. V spoločnosti sú milióny ľudí a vektory nenávisti smerujú všetkými možnými smermi. Ale stačí, aby niekto zručným spôsobom manipuloval orientáciou masy tých individuálnych vektorov tak, že začnú pôsobiť akoby paralelne na rovnaký cieľ, tak sa nepredstaviteľne zvýši sumárna intenzita vektorov nenávisti. Potom môže pôsobiť drvivým spôsobom na cieľovú skupinu. Pritom sa ale intenzita jednotlivých vektorov, t.j. nenávisti jednotlivcov, nemusí vôbec zvýšiť.
Zmanipulovať možno i intelektuálne vyspelé spoločnosti. Zmanipulovaní jednotlivci si podržia všetky svoje schopnosti a vlastnosti, ktoré ich vzájomne odlišujú, ale prestávajú ich používať. V dôsledku masovej nenávisti robia všetci to isté, čo im ešte dodáva psychologické sily v zmysle: sme akoby jedno telo a keď zničíme nepriateľa, tak budeme všetci šťastní, na tisíc rokov bude pokoj a bude nádherne.
Katastrofou, o ktorej sa zatiaľ málo vie, a preto sa s ňou málo počíta, je, že v rámci navodenej sociálnej kultúry nasýtenej brutálnou nenávisťou – ako nemeckej nacistickej alebo severokórejskej – sa rodia, ak sa tomu nezabráni, ďalšie generácie, ktoré preberajú správanie i myslenie svojich rodičov, vrátane onej nenávisti. Pritom sa uplatňuje mechanizmus akejsi “negenetickej dedičnosti” z generácie na generáciu. To, o čom bola reč, sa týkalo “nenávisti vo veľkom”.
Kde sa prejavuje “nenávisť v malom”?
Navodenie nenávisti v malom sa, bohužiaľ, nezriedka stáva súčasťou politiky. V minulom storočí sa napríklad vytvárali nenávistné agresívne politické zoskupenia, čierno-, hnedo- a ino- košeľatých, ktorých odev stačil na to, aby utlmil ich individuálnu identitu a oni sa stali tlupou ovládanou extrémistami, terorizujúci obyvateľstvo. Košieľku môže nahradiť aj vyholená hlava, väčšinou kolektívne. Pozor, k tomu istému majú vzťah neofašisti, napríklad na Slovensku, ale aj inde. To, čo sa začalo rozbitými hlavami a výkladmi, sa končilo plynovými komorami. A niečo podobné sa môže v extrémnom prípade aj opakovať.
Ale v našich – z podobných hľadísk, našťastie, malých – pomeroch, na potlačenie individuálnej rozmanitosti a navodenie kolektívnej hlúposti stačia napríklad červené karty požičané od futbalových rozhodcov. Všetci s kartou v ruke potom začínajú brnkať na jednu strunu a obmedzí sa racionálna individuálna voľba, bez ktorej nie je demokracia. Zdá sa, že pritom o nič nejde, ale psychologická podstata veci je u “kartárov” rovnaká ako u oných košeliarov.
Takže nejde len o to usmerniť nenávisť “davu” proti vybranej cieľovej skupine, ale aj proti jednotlivcom?
Drastická nenávisť s politickou relevanciu, navodená usmernením orientácie masy individuálnych vektorov nenávisti, nie je jediným spôsobom. Často sa uplatňuje aj “psychologické nasadzovanie psej hlavy” nejakému vhodnému cieľovému jedincovi z druhého tábora. Nemožno nasadiť psiu hlavu kolektívnym spôsobom, nejakej vláde, parlamentu alebo politickej strane. Psiu hlavu unesie len jedinec, akýsi vypichnutý diabol, z ktorého sa stáva terč za všetkých jeho spolupracovníkov, spoluvinníkov a poddaných. Kreácia “diabla” je zrkadlovým obrazom kreácie všemocného fašistického “vodcu”, ktorý je pre svojich prívržencov okrem iného nositeľom “všetkého dobra”, pričom pre nich “hlavným dobrom” je ničenie nenávideného nepriateľa.
A nakoniec: Pri niektorých voľbách sú najatí dobre platení psychologickí poradcovia, ktorí prispievajú k dosiahnutiu demokratických cieľov prostriedkami z hľadiska demokratickosti diskutabilnými. Bez manipulácie s nenávisťou sa to málokedy zaobíde.
Diagnóza znie: politika je zatiaľ plná nenávisti. Čo s tým, to je iný príbeh.
Je nejaká obrana proti nenávisti, ktorá mieri na konkrétne skupiny v spoločnosti?
Odpovedať na to je možné z niekoľkých vzájomne súvisiacich hľadísk. Vražedné nenávistné akty, ktoré sa udiali v čase druhej svetovej vojny, vrátane holokaustu, sú doteraz súčasťou “živých dejín” vyznačujúcich sa tým, že ešte majú vplyv na súčasný život, vrátane politiky. Nedošlo k dôslednému vyvodeniu etických záverov z nich, čo sa týka hlavne nacistického Nemecka. Takže to zlo ešte stále volá do neba. A nevybavené zlo môže navodiť zlo nové. Nič, čo by sa podobalo rekonciliačnému procesu, sa po vojne nekonalo.
Hrozný morálny otras ľudstva, spôsobený vojnovými zločinmi a masovou genocídou, vrátane holokaustu, však vytvoril podmienky pre schválenie Charty individuálnych ľudských práv, akejsi nadnárodnej všeobecne platnej zákonnej normy. Česť tým, ktorí ich presadzujú, ale schválenie onej listiny nebolo ich zásluhou. To bolo vykúpené utrpením miliónov obetí. Individuálne ľudské práva predstavujú mocný preventívny prostriedok proti nenávisti a zločinom z nej odvodenými. Platí však, že najskôr boli páchané zločiny a až potom došlo k ich zákazu. No ďalej sa páchajú nenávistné masové zločiny a neprístojnosti na národoch, etnických skupinách a podobne, niektoré v súvislosti s migráciou. Pritom neexistujú nadnárodné zákony, ktoré by im bránili alebo by ich trestali. Verme, že k tomu raz, a nie za dlho, dôjde. Ale zatiaľ je to opäť tak, že sa najprv vraždia, a to vo veľkom, a pokiaľ ide o vojny, skoro vždy zbytočne, a až potom sa – možno – nadnárodná norma týkajúca sa “kolektívnych ľudských práv” schváli, čo trpiacim a obetiam už nepomôže. Podobná dohoda by sa mala čo najskôr schváliť, aby sa nenávisti a vraždeniu zabránilo. To by bol najmocnejší prostriedok brániaci vražednej nenávisti a neprávostiam, ktoré s ňou súvisia.
To už sa týka pohľadu do budúcnosti. Sám ste v minulosti nenávisť spoznali v tej najotrasnejšej podobe, ako sa vtedy prejavovala?
Nenávisť je ale prírodno-spoločenský jav. Jeho dôsledky nemusia byť vždy zlé. Existuje aj obranná nenávisť. V koncentráku bolo navodenie spoločnej “protinenávisti” väzňov voči nacistom život zachraňujúce. Umožnilo vytvoriť akýsi šík prenasledovaných proti nim. Tento neozbrojený protinacistický odboj státisícov väzňov zachraňoval viac životov než ich málopočetné povstania a ozbrojené akcie.
V naozaj zlých situáciách sa ľudia snažia nejako prežiť. Obvykle najskôr každý chce zachrániť seba a o iných sa nestará. Tí, ktorí vražednú situáciu navodili, to majú potom ľahšie. Obete vzájomne súťažia o prežitie a v súvislosti s tým sa vzájomne nenávidia a nie sú schopné kolektívnej obrany, ktorá je jediná účinná. Takže sa vrahom darí vybaviť ich jednotlivo. Až po určitom čase sa vytvárajú skupiny, začínajú si pomáhať, čo vyžaduje vzájomnú náklonnosť. Solidarita bráni nenávisti medzi obeťami, a hlavne prispieva k prežitiu, pretože vrahovia na čele už nekonajú s izolovanými jedincami.
Dochádza k polarizácii nenávisti: obete kolektívne, mocne a – dalo by sa povedať – produktívne nenávidia páchateľa a navodzujú mnohostrannú vzájomnú náklonnosť medzi sebou. Za podobných okolností potláčať nenávisť nediferencovane by bolo kontraproduktívne. Viedlo by to k väčšej strate na životoch na strane obetí.
Pozor, čo bolo uvedené, platí len do porážky páchateľov. Potom najpodstatnejšia vec, ktorá sa týka nenávisti, je prestať s ňou. A kto má prestať nenávidieť, čo nie je ľahké, a nemá trvať na revanši, sú obete. Pretože ide o to zastaviť možnú eskaláciu nenávisti, najbližších vzájomných konfliktov a zabíjanie. To neznamená, že sa nemajú vyvodiť závery, a to aj legálne z toho, čo bolo spáchané. Opak je pravdou. Nemôžu zostať nevyrovnané morálne a trestné účty, ako sa dialo po druhej svetovej vojne. Vzájomná rekonciliácia, v duchu tej v Južnej Afrike, sa zdá byť nádejnou cestou. Ako však hovorí Kazateľ: “Je čas milovať … (v danom kontexte by azda mohlo ísť o “náklonnosť”) … a je čas nenávidieť.” Aj nenávisť má svoje miesto! Aj to však je už iná záležitosť.
Prichádzajú do úvahy ešte nejaké iné prístupy na obmedzenie nenávisti?
Existujú politicko-spoločenské “teórie”, ktoré nenávisť a tiež správanie a spoločenské javy na ne nadväzujúce “vedecky odôvodnili”. Deje sa to vždy v záujme zámerov majúcich s príslušnou “teóriou” málo spoločného. Uveďme len, veľmi približne charakterizované, dva príklady.
“Rasová teória” poskytla nacistom pseudovedecké argumenty v prospech zotročenia a vyvraždenia mnohých miliónov ľudí odlišných etník a podrobenie si veľkej časti Európy. A to boli v ich očiach len prvé úspechy. Tá teória bola už vtedy falošná. Bola nepravdivá, čo sa nezakladalo na omyle, ale na lži, ako som už uviedol. Napriek tomu sa im podarilo oklamať jeden z najvzdelanejších národov sveta toho obdobia. Objektívna analýza opierajúca sa o vedeckú metodológiu, má moc podobné falošné ideologické pseudoteórie vyvrátiť a zabrániť tým šíreniu nenávisti ako jedného z nástrojov na dosiahnutie zločinných sociálno-politických zámerov.
Nesprávna tiež bola a zostáva teória o triednom boji, zákonite navodzujúca masovú vzájomnú nenávisť medzi onými triedami ako o nevyhnutnom predpoklade spoločenského rozvoja. Predpoklad, že sa triedny boj bude stupňovať v dôsledku zbedačenia pracujúcej triedy, nebol pravdivý. Pritom aspoň spočiatku išlo skôr o omyl než o lož. Rozvoj kapitalizmu, hoci sa nerealizoval v rukavičkách, vo svojich dôsledkoch neviedol k pauperizácii, ale ku zbohatnutiu pracujúcich. Pritom nešlo o dôsledok vedomého rozhodnutia zainteresovaných spoločenských skupín, ale o mechanizmus kapitalizmu založený predovšetkým na raste spotreby. To platí aj v súčasnosti; predtým nepredstaviteľný technologický rozvoj je dôsledkom masovej výroby, ktorého podmienkou je masová spotreba, ktorá je možná len vďaka všeobecnému zvyšovaniu životnej úrovne. K tomuto cyklu nie je potrebný triedny boj a masová vzájomná nenávisť, ktorá mala katastrofálne, viac-menej celosvetové dôsledky. Samotná idea, že triedny boj zodpovedá rozporom či protikladom podmieňujúcim podľa Hegelovej dialektiky historický vývoj všeobecne, bola mylná. Už pri jeho koncipovaní bolo evidentné, že schéma niekedy označovaná ako tézy, antitéza, syntéza – tá predstavuje dokonalejšiu vývojovú etapu, ktorá bola údajne mechanizmom podmieňujúcim doteraz neznámu budúcnosť, neplatila pre dostatočne známu minulosť.
Kvalifikovaná vedecká analýza a presadenie ich schválených pravdivých a správnych výsledkov mohla azda do istej miery zabrániť nepredstaviteľnému ľudskému utrpeniu, ku ktorému dochádzalo.
Uplatnenie vedy vykonávané lege artis, v súlade s jej metodológiou, patrí medzi významné faktory, ktoré môžu zabrániť nenávisti a záporným javom s ňou spojenými.
Profesor Tomáš Radil pôsobí ako vedecký pracovník Fyziologického ústavu Akadémie vied v odbore výskumu mozgu, je profesorom psychológie, ktorý sa na vedeckej báze venuje téme nenávisti a podobných javov v spoločnosti. Dlhodobo sa tiež zaoberá problematikou holokaustu, o ktorej prednášal v USA, Holandsku, Taliansku, Izraeli aj v Českej republike. Keď mal trinásť a pol roka, deportovali ho do Birkenau. Zostal bez rodiny, a to až do konca druhej svetovej vojny, ktorej sa dočkal v koncentračnom tábore Osvienčim. |
Autor: Jiří Bednář
