Ako vyzerá dôchodok Rudolfa Schustera?
Chvalabohu, je dosť pestrý. Keď slúži zdravie, tak aj dôchodok je dobrý. Ak by som bol chorý, to by bolo už horšie. Vďaka nemu sa môžem venovať koníčkom, na ktoré som predtým nemal čas. Cestujem, natáčam dokumenty, fotím, vydávam knihy a absolvujem extrémne cesty, na ktoré iní nechodia. Toto je také fajn naplnenie môjho dôchodku a okrem toho si plním aj prezidentské povinnosti. Chodím po rôznych besedách a udržujem styky s prezidentmi, s ktorými som spolupracoval, napríklad s Fischerom, Kwasniewskim, Mesičom, ale aj premiérom Maďarska Orbánom.
Mal by prezident SR, aj keď už na dôchodku, dodržiavať akýsi bontón?
Mal by obhajovať všetko rozumné a dobré a nemal by nič obhajovať slepo. Napríklad ani vládu, hlavne keď robí chyby, a to sa určite nepočúva dobre. Podľa mňa, tak ako som bol nad vecou ako prezident, tak by to malo zostať aj potom. Keď odo mňa niekto pýta nejaké vyjadrenie, vždy sa snažím vyjadriť tak, ako to cítim a ako to vidím. V súčasnosti je ale už menší záujem o takéto rady, pretože všetci tí, čo sú dnes pri moci, už všetko vedia a netreba im radiť, no nie vždy to je najlepší prístup (úsmev, pozn. redakcie).
Už niekoľko rokov ste na politickom dôchodku. Zrejme „jedným očkom“ sledujete aj súčasné politické dianie na Slovensku. Ak by ste to porovnali, zmenila sa politika či politici od čias, keď ste v nej aktívne pôsobili?
Zoberiem to od začiatku, od roku 1989, keď sa lámal chlieb. Boli tu nové, ale aj staré štruktúry. Štátna bezpečnosť, milícia, vojsko a všade komunisti. Jednou z profesionálnych vlád bola vtedy Vláda národného porozumenia, ktorá bola jednou z posledných, pretože potom sa už ministerské posty nedávali na základe profesií, ale len ako sa to komu hodilo. Vládlo vtedy napätie. V tom čase v decembri vojaci zastrelili rumunský prezidentský pár a komunisti sa báli, či aj u nás nedôjde k útokom. Ako predseda parlamentu som od armády či policajtov dostával rôzne signály. Hovorili: „Ak by k niečomu došlo, daj len pokyn a my to všetko zrovnáme.“ A ja na to: „Tu žiadne zrovnávanie nebude. Musíme zachovať pokoj a zachováme ho tak, že ukážeme každé rokovanie z NR SR v priamom prenose. Nech každý vidí, kto, ako a o čom hovorí.“ Práve aj toto trochu pomohlo. Medzi vtedajšími poslancami boli ešte komunisti, ale už aj nové strany. Síce sa kritizovali, no bol to naozaj slušný parlament.
Môžete rozviesť túto slušnosť vtedajšieho parlamentu?
Všetci sa navzájom rešpektovali. Každý si povedal to, čo mal na srdci, no neurážal, neponižoval a hovoril k veci.
Ako by ste z hľadiska slušnosti zhodnotili súčasný parlament?
Nejdem dnešný parlament s ničím porovnávať, pretože by to mohlo vyznieť zle. Sám som bol predsedom parlamentu v naozaj ťažkom období, a toto už nie je reprezentácia našej novodobej štátnosti. Všetci, čo sú parlamente, by sa mali zamyslieť. Nechcem posudzovať, kto všetko sa do neho dostal, pretože sa do neho dostali demokraticky, a berme to tak, že je to vôľa ľudí. Dnes to ale chodí tak, že predseda strany je doslova aj akýmsi Pánom Bohom v parlamente.
Robert Fico s Rudolfom Schusterom v roku 2002. Zdroj: TASR
Narážate na nejakého konkrétneho predsedu?
Myslím všetkých. Dnes sú všetci predsedovia strán malí diktátori a v rukách majú, v úvodzovkách, demokratickú moc. On rozhoduje, kto bude poslancom, a on si to v grémiu, ako sa hovorí, nechá „odobriť“. Poslanci sú skrátka dopredu určení. Porovnajme to ale so systémom, ktorý bol za komunistov. Nie je vzorovým, pretože strana diktovala, kto bude za stranu a kto za nestraníkov, no jedno bolo dobré, a to, že bolo 150 volebných obvodov. Poslanec musel chodiť do konkrétneho obvodu štyri roky. Prišiel vždy, keď ho zavolali občania a povedali mu, čo si nesplnil a ako to treba napraviť. Dnes sa poslanec spovedá len predsedovi strany a nikomu inému.
Vláda síce chodí po rôznych obciach, a to je síce pekné, ale mali by sa zaviesť takéto obvody a o poslancoch by rozhodovali samotní občania a nie predsedovia. Nechcem hodnotiť ani jedného z prezidentov, pretože som bol jedným z nich a ani mi to neprislúcha, no keď si spočítate, koľko hlasov dostane prezident, tak to je jedna veľká koalícia, a pritom nemá dokopy žiadne právomoci.
Áno, je parlamentný systém, no takýto parlamentný systém spôsobuje, že sa schvaľuje množstvo koaličných zákonov. Nahráva sa svojim blízkym a už dopredu je rozhodnuté, ktorý zákon sa prijme. Ak by mal prezident právo veta a zákon, ktorý prezident vetuje, by museli prehlasovať trojpätinovou väčšinou, určite by sa neprijímali len koaličné či stranícke zákony. Ak by napríklad išlo o nejaký chúlostivý zákon, tak by prišla koalícia k prezidentovi a povedala: „Ideme pripravovať takýto zákon, ak ho schválime, podpíšete ho?“ Ak by to bolo v záujme všetkých, tak prečo nie? Viacerí ma kritizovali, napríklad aj pán Sulík, že údajne som bol prezident, ktorý nepodpísal ten najlepší zákon, a to jednotnú daň. Ja som na to povedal: „Prečítali ste si moje pripomienky? Však ja som to podporoval.“ Mal som výhrady len k tomu, aby DPH na knihy a časopisy bolo 19 percent. Veď tým ideme proti kultúre, proti sebe. A 19-percentné DPH na základné potraviny? Veď trestáme tých najchudobnejších a penzistov. Chcel som zmeniť týchto pár veci, no oni povedali, že nie, oni výnimky robiť nebudú. A to nehovorím ani o tzv. „mlynoch“. Najskôr bol privatizačný mlyn, keď sa už nedalo čo privatizovať, prišiel na rad štátny rozpočet, teda druhý mlyn, a nakoniec prišiel tretí mlyn, a tým sú eurofondy.
Hovoríte, že nechcete hodnotiť vládu, no myslíte si, že vydrží celé volebné obdobie? Jedna koaličná strana už odpadla…
Zlé je na tom práve to, že jedna zo strán sa už vlastne rozpadla, a taktiež to, že piati jej exčlenovia si mohli kedykoľvek povedať, odídeme z vlády a je po nej. Vyvoláva to podozrenie, prečo tam teda zostali, však z minulosti veľmi dobre poznáme kupovanie hlasov, ktoré sa aj tak nikdy nevyšetrilo. Toto je dosť smutný stav. Ale pozrime sa aj na opozíciu. Viete si predstaviť, že by teraz vládla? Pri všetkej úcte, aj koalícia robí svoje chyby, ale pozerám sa na to všetko reálne, kde sme sa to na Slovensku dostali? Pozrite sa na to nevyspytateľné zloženie, kto sa to všetko do toho parlamentu dostal? Nemôžem im nič vyčítať, pretože boli zvolení demokraticky, no ľudia sú už dezorientovaní a nevedia, čo so sebou a koho voliť.
Rudolf Schuster má Slovenský štát stále v jasnej pamäti. Zdroj: TASR
Vy sám ste pamätník fašistického Slovenského štátu, na čele ktorého stál prezident Jozef Tiso. V tom čase ste mali jedenásť rokov. Práve niektorí členovia či sympatizanti parlamentnej strany ĽSNS sa vyjadrujú kladne k Tisovej osobe či vo všeobecnosti k tomuto pohnutému obdobiu. Aký máte na to názor?
Mám na to jedno prirovnanie. Hitlera mali pomaly za poloblázna, všetci ho ignorovali, a nakoniec to stálo 60 miliónov ľudských životov. Netreba to podceňovať. Títo chlapci vo veľkej miere ani nevedia, čo činia, pretože z histórie, ktorú nezažili, si vyberajú len to, čo sa im hodí. Každý politik má aj svoje pozitíva, no otázkou zostáva, aké to presne pozitíva sú a na druhej strane, aké sú zase negatíva. Keď ich zamlčíme, nemôžeme hodnotiť.
Aké sú vaše spomienky na Slovenský štát?
Chodil som do nemeckej školy a otec bol dobrovoľník Červeného kríža v maďarskej armáde. Bol robotník komunista a v živote z toho nič nemal. Brat bol ale partizán a poviem vám, ako sa k nim dostal. Hitler nemal dosť vojakov, tak sa s Tisom dohodol, že všetci slovenskí vojaci, ktorí majú nemecké školy alebo sa hlásia k nemeckej národnosti, musia ísť do Wehrmachtu. Brat mal nemeckú školu, no rozhodol sa ísť k partizánom. Jedna celá skupina Medzevčanov sa tak rozhodla, no veliteľ im neveril, pretože si myslel, že sú to nejakí špióni, ktorí majú rozložiť partizánsku skupinu. A tak ich chcel vyskúšať. Dal im jednu pušku s jedným nábojom či jeden granát a povedal: „Choďte si vybojovať od Nemcov zbrane.“ Brata tam postrelili napriek tomu, že išlo o domobranu a poznal ich. Nechceli nikoho zastreliť, len si išli po zbrane. Napísal som o tom aj knihu, no nedovolili mi ju vydať. Pozrite sa, všetci písali len o tom, akí boli partizáni hrdinovia a Nemci zbabelí, no pravda bola celkom iná. Knihu mi nakoniec vydali až v roku 1989.
Počas vojny sme sa pred Nemcami schovávali a ušli sme pred nimi do Maďarska. Nemci chodili do Medzeva, čo je koniec Spiša, agitovať. Hovorili: „Choďte do Nemecka, pretože prídu Rusi, pošlú vás na Sibír alebo vás zabijú.“ Najskôr sme to brali na ľahkú váhu, no raz do Medzeva prišlo 70 nákladných áut a chceli nás pozbierať. My sme sa to, našťastie, včas dozvedeli a s mamkou a bratom sme ušli do Maďarska. Otec s nami nešiel. Schoval sa v dielni v kolese. Keď sa skončil front, tak sme sa vrátili, no ak by sme išli do Nemecka, skončili by sme v koncentráku.
Chcel som skrátka upozorniť len na jeden malý detail. Ja viem, čo je fašizmus! Tí chlapci si naozaj neuvedomujú, čo hovoria. Raz sú za holokaust, inokedy zase proti. Je to nebezpečné. Ako hovorím, netreba ich podceňovať. Bohužiaľ, sa im ale nahráva. Musíme proti nim ísť argumentmi. Ja by som Mariana Kotlebu po voľbách pokojne prijal a vysvetlil čo a ako. Však nech majú stranu, ale nech nerobia toto a toto. Napríklad tie hliadky vo vlakoch. Však to mi už trochu pripomína Hlinkovu gardu.
Keď bol Marian Kotleba šéf Slovenskej pospolitosti, tak sa spolu s členmi obliekal do uniforiem podobných tým, aké nosila Hlinkova garda, a pochodovali mestom. Čo to vo vás vyvolávalo?
Oni si to neuvedomujú, ale ja som to zažil a viem, ako som sa vtedy bál. U nás, v Medzeve, sa napríklad začali deti deliť na tých, čo išli s Nemcami, a tých, čo nie. Tí, čo sa k nim pridali, mali obrovské výhody. Mali klub, kde mali napríklad pušky a varili im tam. Kamarátova mamka tam robila kuchárku, tak som sa tam raz išiel najesť. Keď sa to ale dozvedel môj otec, tak ma poriadne zbil a povedal, že tam nemám čo robiť.
Počas svojej politickej kariéry ste sa spoznali s množstvom svetových lídrov. Dosť blízko máte napríklad aj k Michailovi Gorbačovovi…
Naposledy som bol za ním na jeho 85. narodeniny v Moskve. Bolo mi ľúto, že prišlo len pár jeho spolupracovníkov, pretože ho v Rusku považujú za zradcu, pretože vraj rozbil Sovietsky zväz. Všetku slávu zobral na seba Jeľcin, a pritom bol väčší komunista ako Gorbačov.
Exprezident Schuster s Michailom Gorbačovom, starí známi. Zdroj: TASR
Ľudia ho poznajú ako politika, ako exvodcu svetovej veľmoci, vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Aký je Michail Gorbačov z osobnej stránky?
On je predovšetkým rodinne založený človek. Svoju ženu a deti má skrátka veľmi rád. Treba poznamenať, že popustil uzdu viac, ako mu to okolie dovoľovalo, a Západ to patrične využil. Thatcherová s Reaganom či Genscherom ho skrátka využili a skoro ho to stálo život. Na spomínanej oslave boli najmä jeho blízki priatelia. Rečnil tam napríklad izraelský, nemecký či francúzsky veľvyslanec. Celý ten večer som sedel vedľa neho, tak viem, že mu to celé prišlo ľúto. Ja si ale myslím, že sa nemá za čo hanbiť, to on otvoril svet. Bez neho by napríklad nikdy nedošlo k zjednoteniu Nemecka.
Aký máte názor na súčasného prezidenta Ruska Vladimira Putina?
Rokoval som s ním trikrát. Dnes to už môžem povedať, nie je to žiadne vojenské tajomstvo. Prvýkrát, z jeho vlastnej iniciatívy, sa so mnou chcel stretnúť, no nie na ruskej či slovenskej pôde, ale na rakúskej. Dostal som od neho pozvanie na majstrovstvá v lyžovaní v St. Antone, no ihneď sa to všetci dozvedeli. Po ruskom veľvyslancovi mi Putin odkázal, že tam príde s manželkou a deťmi a rád by sa so mnou porozprával. Ihneď mi volal rakúsky prezident Klestil: „Rudo, o všetkom viem, ja sa s ním stretnem o hodinu skôr ako ty a poviem ti, aký je.“ To aj urobil, najskôr ho okomentoval s tým, že to je zrejme poriadny suchár, no keď sa od neho vrátil, povedal: „Rudo, všetko je inak, o všetkom som sa s ním dohodol.“ Choď za ním aj ty. Tak som išiel a Putin mal pre mňa pozvánku do Moskvy, pretože odo mňa niečo chcel. Vedel som, že si ma novinári podajú, no pozvanie som prijal, pretože som jednu prosbu mal aj ja. Potreboval som vybaviť modernizáciu Migov za deblokačné peniaze, a to vtedy Rusi odmietli. Potom sme sa stretli aj druhý a tretíkrát a potom za mnou prišiel americký veľvyslanec a povedal: „Pán prezident, vy sa s tým Putinom stretávate nejako často.“ A ja na to: „Pán veľvyslanec, ja sa stretávam s tými, čo ma k sebe pozvú. Z Ameriky som zatiaľ pozvanie nedostal.“ V tom momente prišlo jedno od Busha.
Dnes by sa Václav Havel dožil 80 rokov, ako si vy spomínate na tohto politika?
Nemôžem na neho spomínať v zlom, pretože som s ním mal veľmi dobrý vzťah. Dá sa povedať, že ma zachránil, keď som bol vtedy tak vážne chorý. Práve z iniciatívy Havlovcov som sa dostal do Rakúska, k lekárovi, ktorý rok predtým operoval aj Václava Havla. Ako hovorím, spomínam na neho len v dobrom, aj keď na začiatku bol trošku naivný, pretože nemal skúsenosti v politike.
Rudolf Schuster spomína na Václava Havla len v dobrom. Zdroj: TASR
Prednedávnom sa Británia oddelila od Únie. Niektoré strany či aj časť verejnosti a Slovenska hovorí o tzv. „slovexite“. Ako by podľa vás vyzerala budúcnosť Slovenska, ak by nepatrilo do Únie?
Dnes to hovoria ľudia, ktorí nevedia, aké náročné to bolo, sa tam dostať, a neuvedomujú si, aké to je byť malým izolovaným Slovenskom. Vráťme sa ale do mečiarovských čias, keď sme bojovali za vstup do NATO. Dnes by mohol hocikto povedať, načo nám je NATO a že sme mali ísť rovno do Európskej únie, vy, ale aj ja dobre vieme, že to nebolo možné. Amerika si to zariadila tak, že každá postkomunistická krajina, ktorá bola vo varšavskom pakte, musí vstúpiť najskôr do NATO a ukázať, že sa zmenil systém a režim danej krajiny. Preto sme za Mečiara dostali červenú kartu a následne sme začali bojovať o vstup do NATO, pretože to bol prvý krok pre vstup do Európskej únie.
Ak si niekto myslí, že sme do EÚ nemali ísť, tak dnes by sme boli niekde na okraji, na periférii. Mohli sme ísť s Ruskom, ako to chcel z trucu urobiť Mečiar, no to bola hlúposť. To sme už skúšali. V novodobých podmienkach treba ísť so západným svetom, pretože tam patríme. Nech už raz niekto urobí analýzu a vyčísli to, kde by sme boli, ak by sme do EÚ nevstúpili, a to, čo sme takýmto vstupom získali. Veď sa nám všade otvorili dvere. Teraz, keď sme si už z tejto pokladnice dosť nabrali a príde aj čas dačo vracať, tak teraz chceme odísť. Však cesty sme si už ako-tak postavili, vybudovali železnice a skrášlili dediny. A teraz sme sa rozhodli EÚ opustiť? Títo ľudia nechápu, čo by sa stalo.
Váš legendárny nápoj drienkovicu si ľudia spájajú s určitým druhom trochu netradičnej diplomacie či utužovania vzťahov…
Takých drienok vôbec nie je veľa. Vyskytujú sa v Slovenskom krase až po Plešivec a ako deti sme ich jedli a robili kompóty. No a túto kvalitnú pálenku začali robiť na Gemeri. Fľaštička drienkovice a tokajského vína bol taký môj úplatok, ešte keď som bol v KNV. Keď som v roku 1987 riešil pitnú vodu, vodovod na čierno bez peňazí a bez projektu, tak demižón tokajského mi pomohol zohnať 55 kilometrov 700-milimetrových rúr. Keď som prišiel do prezidentského úradu, tak nikto nevedel, čo to je, a prezident Kwasniewski mi povedal: „Počuj, Rudo, každému vysvetľuješ, že sa to volá korell brandy, a nikto nevie, čo to je. To musíme zmeniť.“ Keď sme v Chorvátsku inaugurovali prezidenta Mesića, on nebol nejak zábavný typ, a ešte k tomu bol aj vystrašený medzi novými ľuďmi, tak Kvašnevskij povedal: „Rudo, dones drienkovicu a budeme ju volať schusterovka.“ Ujalo sa to a drienkovica vždy vedela rozviazať jazyk. Nevypilo sa nejak veľa, ale išlo skôr o symboliku.
Našiel sa aj niekto, komu zo svetových lídrov nechutila?
Miloš Zeman, ešte ako predseda vlády, mi ju skritizoval, pretože bola v tom čase akurát horšia várka. Keď som mu ju dal, tak len pokrútil nosom a opýtal sa, či nemám niečo lepšie. Vtedy som mal pri sebe aj malinovicu, tak som mu teda dal tú. Keď ochutnal, povedal: „Toto je ono, tá tvoja drienkovica nie je dobrá, toto áno.“ Jediným dvom drienkovica nechutila, a to Zemanovi a Gönczovi. Tí boli na malinovicu.
Rudolf Schuster (vpravo) so svojou legendárnou drienkovicou. Zdroj: TASR
