Do Londýna ste išli na filmársky kurz, ten bol však časovo obmedzený a vy ste zostala v Británii aj po jeho skončení. Čo ste robili potom a v akej komunite sa pohybujete a žijete?
Po skončení kurzu som sa chvíľu hrala s myšlienkou na freelanceing. Začala som robiť social media management a content producing. Mám klientov, pre ktorých spravujem ich profily na sociálnych sieťach a zároveň pre nich vytváram obsah, fotenia, videá a texty. Tiež stále aktívne pracujem v oblasti filmovej produkcie. Od decembra 2014 mám približne 20 kreditov na krátkych filmoch, väčšinou v úlohe script supervisor/on set continuity, dva moje scenáre boli natočené a pracovala som na aspoň troch ďalších. Popritom aj práca pre agentúru, keďže väčšina práce na filmoch je neplatená.
Čo sa týka komunity, sú to väčšinou filmári alebo iní umelci. Z národnostného hľadiska: Taliani, Američania, Španieli, Venezuelčania, Brazílčania, Gréci, Indovia aj Hongkongčania… a kde tu aj nejaký Brit alebo polo Brit. Tak isto aj agentúra, pre ktorú pracujem, má veľké množstvo zahraničných zamestnancov.
Všimli ste si nejaké zmeny nálad v spoločnosti pred a po brexite?
Keďže z celého Spojeného kráľovstva sa mi zatiaľ podarilo vidieť len Londýn, viem sa vyjadriť len k nemu. Podľa toho, čo počúvam, stačí vyjsť trocha von a situácia je hneď iná, ale, ako hovorím, nemám s tým skúsenosť.
Londýn je všeobecne, čo sa týka nálad a názorov voči Európskej únii a Európanom, veľmi priateľský. Ja osobne sa veľmi po hrudi búchať nemôžem, ale poznám ľudí, ktorí tu žijú roky, pracujú, platia dane a založili si rodiny. Proste sú plnohodnotnými členmi londýnskej spoločnosti. A aj tí sa ráno po referende zobudili a nemohli si byť svojou budúcnosťou v krajine istí rovnako ako ktorýkoľvek turista.
Ľudia, medzi ktorými sa pohybujem, žijú v Londýne presne tak, ako ja, lebo môžu a lebo, čo sa týka príležitostí, je to najlepšie miesto kde byť. Ale nie je to ľahké miesto na presadenie sa. Veľa z nich prichádza tak, ako ja, na školu s podporou z domu alebo s úsporami. Po skončení kurzu prichádza otázka zostať alebo odísť. Tí, čo nie sú Európania, nesmú ostať dlhšie ako tri mesiace po skončení kurzu, ak si nenájdu zamestnávateľa, ktorý ich bude „sponzorovať“, teda sa zaručí za ich budúci príjem. Európania môžu ostať, ale tiež to nie je jednoduché a pred brexitom ani nebolo.
Nálada v tejto spoločnosti sa zmenila, hlavne čo sa týka istôt. Nikto si nie je presne istý, čo to pre nich znamená a čo majú spraviť preto, aby boli v čo najvýhodnejšej situácii. Európania nevedia, či ich trvalý pobyt bude stačiť, či bude stačiť, že sú prihlásení na všetkých úradoch. Aj keď tu žili roky. Briti nevedia, čo sa stane s ich partnermi, či ich európski zamestnávatelia ostanú ich zamestnávateľmi a podobne.
Reprofoto: Facebook/Turn The Slate Productions, Autor foto: Daniel D. Moses
Ovplyvnil brexit nejakým spôsobom váš každodenný život?
Momentálne sa všetci navzájom uisťujeme, že všetko bude v pohode, a zisťujeme, čo si máme kde zaregistrovať.
Stretli ste sa s nejakou formou diskriminácie? Buď osobne, alebo ste boli jej svedkom? V médiach sa objavili informácie, že napr. Poliaci sú v Británii diskriminovaní.
Ja som tiež počula príbehy od kamarátov alebo som ich čítala v novinách. Osobne som nebola svedkom ničoho takého. Ale pokrikovanie: „Vráťte sa domov,“ od rodených Britov len preto, že sú tmaví, je vraj na dennom poriadku.
Londýn je veľmi zmiešané mesto. Na každom metri sa stretnete s každou farbou pleti a každým etnikom, aké si viete predstaviť. Bezprostredne po referende bolo na uliciach cítiť napätie. Všetci sme sa na seba navzájom pozerali a nevedeli sme, čo od seba čakať. Asi ako keď v pondelok ráno, hneď po útokoch v Paríži, na preplnenom King’s Cross rozhlas vyhlási: „Keď uvidíte niečo podozrivé, neváhajte upozorniť zamestnancov metra,“ a celé nástupište sa naraz strasie a popozerá dookola, kto je tu ten podozrivý.
Bola pred brexitom medzi ľuďmi panika? V médiách sa objavili informácie, že ľudia hromadne vymieňali peniaze v európskych bankách za eurá, lebo sa báli, že ak Británia vystúpi z EÚ, stratí libra na hodnote.
Pred referendom sme sa všetci len sarkasticky usmievali, že to určite neprejde. Dodnes nad tým točíme hlavami. Ale, ako hovorím, komunita, v ktorej sa pohybujem ja, nie je reprezentatívna vzorka brexitového voliča. Skôr naopak, sme dôvod, prečo brexitoví voliči existujú.
Zaujímali ste sa vy alebo ľudia vo vašom okolí na úradoch, čo bude brexit pre vás a váš pobyt v Británii znamenať? Nebol totiž veľmi komunikovaný v médiach.
To nebolo komunikované nikde. Lebo to nikto nevie. Momentálne máme garantované len to, že najbližšie dva roky, plus čas dokedy si Spojené kráľovstvo dá dokopy vládu a začne reálne rokovať, sa náš status nemení. Ale čo budú naše trvalé pobyty a National insurance numbers znamenať po tom, ako Británia naozaj vystúpi, nevie povedať nikto.
Nigel Farage, Boris Johnson aj Cameron, všetci traja hodili uteráky do ringu a s úsmevom nechali iných, nech upracú po nich bordel.
Ako reagovali ľudia po brexite? Boli reakcie iné od rodených Britov a prisťahovalcov?
Úplný šok. Nikto naozaj nerátal s tým, že niečo takéto prejde.
Nerobím si srandu, keď poviem, že ľudia nevedeli, za čo hlasujú. Vo štvrtok po referende som stála na zastávke metra a náhodný chlapec sa pokúsil so mnou nadviazať konverzáciu nasledovným spôsobom: „Prečo sa tak krásne usmievaš, tiež si nadšená z referenda?“ Odpovedala som mu: „Ja? Ja tu len bývam, som imigrant, práve ste odhlasovali, že mám odísť z krajiny.“ On ostal v úplnom šoku. „Ale… veď… ty tu bývaš.“
Mladí Briti sú nahnevaní, že ich starí rodičia rozhodli o budúcnosti, ktorej nebudú súčasťou. Európania sa cítia odmietnutí, ostatní nevedia, čo im budúcnosť prinesie.
Londýn a Londýnčania vedia, akou veľkou súčasťou ich mesta sú prisťahovalci. Dva dni po referende boli ulice plné protestujúcich, pochodovalo sa denne. Za jednotnú Európu, za otvorený Londýn. Starosta mesta vyhlásil kampaň London is open a vyzýval občanov k tomu, aby vyjadrili, akokoľvek vedia, ako Londýn zostáva súčasťou Európy a je otvorený pre všetkých, nielen pre Európanov.
Čo si o brexite myslíte vy? Je to pre krajinu lepšie? Alebo mala podľa vás zotrvať v EÚ?
Rozumiem argumentom o potrebe regulácie migrácie. Viem, že je nás tu veľa. Štyridsať percent ľudí, žijúcich v Londýne, nie sú rodení Briti, v ostatných častiach krajiny je to značne menej, ale stále veľa. Rozumiem frustrácii s rigiditou procesov spojených s fungovaním európskych inštitúcií. Rozumiem dokonca aj tomu, že Ferage vykričal Európskemu parlamentu, že EÚ pomaly a postupne vytvára politickú úniu pod ekonomickou pokrievkou.
Ale som si úplne istá, že ľudia nevedeli, za čo hlasujú a že argumenty a informácie im dané, boli skreslené. Že kampaň bola mierená na citlivé miesta v spoločnosti, ktoré sa vystúpením z Únie nevyriešia. NHS je toho úžasným príkladom. Myslím si, že toto konkrétne je veľmi komplikovaná otázka medzinárodnej politiky a ekonómie a predložiť ju ľuďom v referende skončilo tak, že sa politici ľudí v podstate pýtali: „Ste spokojní s tým, ako veci teraz fungujú? Všetky veci a úplne spokojní?“ Občania, ktorej krajiny by hlasovali áno?
Odráža sa v Británii migračná kríza? Ak áno, akým spôsobom?
Neviem, koľko migrantov Británia prijala a neviem, ktorý z moslimov, černochov, Indov alebo kohokoľvek iného, koho stretnem na ulici, tam prišiel včera a ktorý sa tam narodil. Takže, ťažko povedať.
Plánujete svoju blízku budúcnosť v Británii, alebo sa chcete vrátiť domov?
Blízku budúcnosť určite spájam s Britániou. Keď sa mi podarí nájsť stabilnejšie zamestnanie, tak aj dlhodobejšiu. Vracaniu domov by som sa radšej vyhla, lebo tempo, ktorým mesto žije, je najlepšia motivácia, ktorú som v živote zažila. Je ťažké sa zobudiť do pulzujúceho Londýna a povedať si: „Dnes sa mi nechce nič robiť.“ Neskutočné množstvo príležitostí a spôsobov, ako dosiahnuť čo chcete, ľudí a organizácií, ktorí vám vedia poradiť a motivovať vás.
| Pezinčanka Magdaléna Drahovská, ktorú priatelia poznajú skôr pod prezývkou Maggie, odišla do Londýna v septembri 2014. Cieľom jej cesty bol scenáristický kurz na medzinárodnej filmovej škole London Film Academy. Zo začiatku chodila hlavne na hodiny kurzu a natáčania krátkych filmov. Vyskúšala si však aj viacero povolaní. Pracovala v bare, v šatni a od roku 2015 v agentúre na sprostredkovanie zamestnancov pre hotely a cateringové agentúry. |
