Niet sporu o tom, že nástup sociálnych médií výrazne pozmenil spôsob politického boja a získavanie, respektíve oslovovanie konkrétnych voličov.
Koniec-koncov, nielen americký prezident Barack Obama bol prvou hlavou štátu v USA, ktorej výrazne dopomohli do Bieleho domu sociálne siete.
Mediálne zbehlí liberáli
Podobným príkladom je u nás aj strana Sloboda a Solidarita (SaS), ktorá aj vďaka výborne zvládnutej predvolebnej kampani na sociálnych sieťach pozitívne prekvapila.
Výsledkom toho bol tretí najvyšší počet hlasov v parlamentných voľbách 2010 a vyše dvadsať poslaneckých mandátov pre dovtedy pomerne neznámu partaj.
To jednoznačne potvrdil aj líder strany Richard Sulík: „Jasné, že nám to pomohlo. Už pred voľbami šesť rokov dozadu sme mali tak okolo 100-tisíc fanúšikov. Čiže je to silný kanón šírenia informácií, navyše nám pomohlo aj to, že som mal fakt obrovskú databázu emailových adries. Plus okrem toho bol s nami v tom čase aj Juraj Miškov, ktorý je zakladateľom najúspešnejšej kreatívnej reklamnej agentúry u nás – Saatchi & Saatchi. Takže kombinácia týchto vecí sa logicky musela prejaviť aj v našich výstupoch.“
Aké sú teda nespochybniteľné výhody, ktoré nové technologické nástroje politikom ponúkajú?
Medzi tie najhlavnejšie by sme mohli zaradiť vysokú zacieliteľnosť odkazu (posolstva), silnú spätnú väzbu, fundraising, prípadne akési pozitívne „pobláznenie“ nerozhodnutých voličov, aby predsa len k urnám prišli.
Obzvlášť posledný bod je zaujímavý z toho hľadiska, že niekedy zaktivizuje voliča najbližšie okolie oveľa lepšie než akýkoľvek politický nápad.
Ak totiž človek sleduje reakcie svojho okolia – priateľov, známych, kolegov, ktorí zaujímajú k istej otázke zhodný postoj a „búšia“ do svojho najbližšieho okolia, nerozhodnutý volič je náchylný sa napokon tiež pridať k väčšine.
Úplne iné typy voličov
Tvrdiť však, že celospoločenská politická diskusia sa z krčiem a klubov premiestnila na Facebook či Twitter, je možno príliš odvážne, no na druhej strane nie je takáto úvaha v súčasnosti ani úplne „pritiahnutá za vlasy“.
Vo vesmíre sociálnych sietí platia odlišné zákonitosti ako vo svete agentúrnych prieskumov a ankiet.
Predsa len, publikum na platformách typu Facebook, YouTube alebo Twitter tvoria prevažne mladšie ročníky, pričom záujmy, názory, a teda aj voličské preferencie sú u týchto ľudí logicky iné ako u občanov, ktorí prijímajú informácie výhradne formou novín, rádia, prípadne televízie.
Preto politici, ako aj strany, ktoré sú kreatívne, dostatočne interaktívne a v tomto prostredí nepôsobia ťažkopádne či umelo, môžu práve vďaka „sieťam“ získať obrovskú výhodu.
Veľká zbraň
Samozrejme, tak ako dokáže Facebook konkrétnej strane zdvihnúť volebné preferencie, rovnako jej môže aj poriadne uškodiť. Vírusové videá majú enormnú silu a komunita dokáže poriadne zmobilizovať tisícky ďalších používateľov sociálnych sietí.
Šírenie informácií kybernetickým priestorom je, pochopiteľne, tŕňom v oku pre autoritatívne režimy. Preto nie div, že v takýchto štátoch je používanie sociálnych sietí buď zakázané, prípadne obmedzené či monitorované.
Komu Facebook praje?
Mimochodom, ktorým stranám, respektíve politikom, sa na sociálnych sieťach najviac darí?
Okrem už spomínanej SaS je paradoxné, že sa veľkou fanúšikovskou základňou napr. na Facebooku môžu pochváliť aj krajne pravicová ĽSNS, prípadne Kollárova strana Sme rodina.
Obaja lídri sa pritom netaja svojím negatívnym postojom k otázkam migrácie, respektíve islamu ako takému, za čo boli v minulosti už viackrát obvinení zo xenofóbie.
Naopak, vládna strana Smer má so ziskom necelých 31,5 tisíca fanúšikov skôr priemernú až podpriemernú fanúšikovskú základňu. Viac priaznivcov má napr. aj opozičné hnutie OĽaNO (necelých 41-tisíc).
O kotlebovcoch (necelých 78-tisíc), prípadne Sme rodina (necelých 58-tisíc) ani nehovoriac.
Avšak ako hovorí manažérka sociálnych médií v TV Joj Katarína Kukurová, v reálnom politickom zápasisku by bol pomer síl rozvrhnutý úplne inak – v prospech Smeru.
„Ako vieme, voliči Smeru sú prevažne starší ľudia už v dôchodkovom veku a tí tvoria na sociálnych sieťach minoritu, ktorá nie je až tak aktívna, a najmä svoj Facebook profil nevyužíva na získavanie informácií o ich obľúbenej strane. Na druhej strane podľa výsledkov posledných volieb boli voliči ĽSNS prevažne prvovoliči a mladí ľudia, ktorých výraznou súčasťou života sú aj sociálne siete, a preto sledujú konanie nimi volenej strany aj na sociálnych sieťach. Preto počet fanúšikov Facebook stránky strany neodzrkadľuje reálny počet jej voličov.“
Výraznú časť Ficovej voličskej základne tvoria ľudia v dôchodkovom veku, ktorí sociálne médiá nevyužívajú. Zdroj: Facebook, Robert Fico
Kiska kraľuje
Samostatnou kapitolou sú kontá konkrétnych politikov. Tu je jednoznačným kráľom prezident Andrej Kiska, ktorému dalo „like“ vyše 228-tisíc ľudí, čo už je vskutku pozoruhodný výsledok. Populárny je aj spomínaný Richard Sulík (vyše 80-tisíc), Boris Kollár (84-tisíc) či Marian Kotleba (takmer 73-tisíc).
Popularitu úradujúceho slovenského prezidenta však nedosahuje žiaden z vládnych, prípadne opozičných politikov.
Za vzor vhodne zvolenej sebaprezentácie na Facebooku dáva našu hlavu štátu aj Kukurová.
„Za vhodný príklad komunikácie politika na sociálnych sieťach považujem Facebook profil prezidenta Andreja Kisku.“
Naopak, čoho by sa volení predstavitelia ľudu mali v komunikácii na sociálnych sieťach vyvarovať?
„Za najväčšiu chybu považujem sterilitu, akýsi odstup od ľudí a priamej komunikácie. Mnohí politici nevyužívajú sociálne siete ako formu priblíženia sa k ľuďom, nevyzývajú ku komunikácii a riešeniu určitých problémov, a ak aj áno, následne sa do diskusie nezvyknú zapájať a niektoré problémy posunúť ďalej. Za ďalšiu výraznú chybu považujem využívanie až príliš odborného politického jazyka, na sociálnych sieťach platí, čím jednoduchšie, tým lepšie,“ dodala Kukurová.
