Poukázal na to, že existuje mnoho spôsobov, ako niektorí intelektuáli nepriamo hovoria, že obyčajní ľudia sú hlupáci. Namiesto oznámenia, že sú občania príliš hlúpi na to, aby smeli v kľúčových otázkach v referendách spolurozhodovať, počujeme často tvrdenie, že nie sú dostatočne informovaní. Ale ani ten najlepšie informovaný človek predsa nevie všetko, čo je v danom prípade dôležité, a aj on teda všetko posudzuje len na základe neúplných znalostí. Navyše nie je vôbec isté, že čím viac vieme, tým sa lepšie rozhodujeme. Dokazujú to hrubé chyby špičkových expertov z ekonómie, politológie a ostatných sociálnych vied.
Schopnosť reagovať je prednosťou ľudského druhu
Iní svojím až prostoducho dojemným pokusom opísať svoje presvedčenie o hlúposti väčšiny odkazujú na to, že je názorovo nestála. Ako doklad bola v poslednom čase použitá zmena názoru českých voličov na vystúpenie krajiny z EÚ po tom, čo došlo k brexitu. Tých, ktorí sú teraz pre vystúpenie, totiž pribudlo.
Robejšek hovorí, že schopnosť reagovať na zmenu situácie je skôr prednosťou ľudského druhu. Naopak, tie živočíchy, ktoré toho neboli schopné, vymreli.
Presvedčenie, že väčšina ľudí je príliš obmedzená a nemá preto hovoriť do politiky, sa dá vyjadriť aj takto: „Dve tretiny občanov sú pre trest smrti.“ Čitateľa má trknúť, že takých ľudí predsa nemôžeme nechať rozhodovať o závažných otázkach. Inými slovami to znamená, že každý, kto má ohľadom trestu smrti iný názor ako väčšina intelektuálov, nemá právo rozhodovať ani o žiadnej inej téme. Podľa Robejška by sa ale rovnako „presvedčivo“ dalo spochybniť právo spolurozhodovať aj u príliš starých alebo príliš mladých ľudí, ale napríklad aj pri všetkých vysokoškolákoch.
Intelektuáli sa považujú za výrobcov pravdy
Robejšek tiež tvrdí, že na prvý pohľad ide kritikom referenda o pravdu, ale v skutočnosti im ide predovšetkým o moc. O to, kto a akými prostriedkami bude spoločnosti vládnuť. Oni sami majú úplne jasno v tom, kto má pravdu a kto má len počúvať.
Veľká časť mediálnej a akademickej inteligencie si je istá, že má pravdu, pretože zastáva správne postoje. Typické je v tomto ohľade ich poňatie spravodlivosti, podľa ktorého má každý človek nárok na všetko.
Svoju spoločenskú úlohu potom vidí inteligencia v tom, tieto nároky formulovať a požadovať. Zvyšok spoločnosti potom (podľa nich) zodpovedá za to, že tieto požiadavky budú splnené.
Intelektuáli sa tradične považujú za výrobcov pravdy a chcú vládnuť slovami. Vysvetľujú spoločnosti, čo sa deje, a zároveň určujú, ako s tým má zaobchádzať. Je príznačné, že nárok na pravdivosť svojich názorov odvodzujú prevažne od toho, ako sa kto vyjadrí. A keď sú zvolené „správne“ slová, tak je správna aj výpoveď.
Niečo také by fyzikovi neprešlo
Za závojom utkanom zo vzletných pojmov sa preto podľa Robejška často skrýva chybná analýza a neuskutočniteľná požiadavka. Pár príkladov floskúl pravdy: je našou morálnou povinnosťou pomôcť; cieľom je zjednotenie národov; ide predovšetkým o mier; dodržujme slobodu náboženstva; hlavne buďme solidárni; rovnoprávny je ktokoľvek s kýmkoľvek, atď.
„Niečo také by geológovi alebo fyzikovi, samozrejme, neprešlo, ale sociálnovedná inteligencia si myslí, že sa to robiť dá. Preto nemá potrebu hovoriť so spoločnosťou, ale o to dôraznejšie k spoločnosti; štylizujú sa tak do úlohy misionárov dobra,“ píše Robejšek s tým, že mediálna a akademická inteligencia v drvivej väčšine odmieta referendum, pretože by tak stratila moc.
„Celospoločenskej debaty, alebo dokonca rozhodovania o tom, čo je správne, sa boja ako čert kríža, pretože by sa napríklad zistilo, že väčšina ich argumenty za pravdepodobné nepovažuje. Chcú rozhodovať naisto, bez zasahovania obyvateľov, pretože aj bez nich vedia, čo je správne. Typický intelektuál sa nepýta, či má pravdu on alebo priemerný občan. Ale napriek tomu je to otázka,“ píše Robejšek.
Aj ja sa môžem mýliť
Záverom Robejšek priznáva, že sa môže mýliť aj on. „A preto by som môj názor rád nechal posúdiť väčšine. Prečo elita bráni tomu, aby väčšina obyvateľstva rozhodla o tom, čo chce v kľúčových otázkach činiť? Bojí sa straty moci? Ak je to tak, potom zabudla, že privilégiom a povinnosťou tých, ktorí sa považujú za tých najlepších z celého národa, je slúžiť mu,“ dodal Robejšek.
