Podvody okolo globálneho otepľovania. Je to dokázané, a stále to opakujú, žasne skúsený expert

0
Stanislav Štýs. (Autor: Lucie Bartoš)

Tvrdíte, že podľa vás globálne otepľovanie nie je problém, pretože za nárastom teplôt v histórii ľudstva vždy stáli obdobia hojnosti. Tiež nesúhlasíte, že príčinou nárastu teplôt je zvýšená koncentrácia skleníkových plynov, teda dôsledok ľudskej činnosti, ako sa domnieva väčšina vedcov. Lenže priemyselné krajiny sa v Kjótskom protokole zaviazali znížiť emisie skleníkových plynov o 5,2 percenta a tento záväzok má vplyv na zmenu v energetickej politike, dotovaní obnoviteľných zdrojov… Urobili by to azda aj bez toho, aby mali tieto hypotézy niečím podložené?

Ono to ale nie je podložené vedou. To rozhodol Medzinárodný klimatický panel ako politický orgán, ktorý sa snaží o presadenie takzvanej skleníkovej hypotézy. Jeho predstavitelia to robia tak, že vedci vyhodnocujú rôzne publikácie a podľa toho oznamujú, že by to tak malo byť. A to aj za cenu preukázaných podvodov. Dokonca dochádza k takým excesom, že vraj do roku 2035 zmiznú ľadovce v Himalájach. To sú nezmysly! Vzišlo to z toho, že sa to objavilo v nejakom novinovom článku a oni to pokojne prevzali do svojej správy. Kľúčovým problémom je viera, že súčasné otepľovanie klímy sa deje na základe produkcie skleníkových plynov, hlavne CO2, dominantne je spôsobované človekom. Preto ten veľmi drahý boj proti CO2 – u nás hlavne proti preukázateľne najlacnejšiemu energetickému zdroju, hnedému uhliu.

V otázke, či sa oplatí proti otepľovaniu prijímať nejaké výraznejšie opatrenia, sú veľké rozpory. Je aj v Klimatickom paneli vôbec niekto, kto je presvedčený, že rast teplôt má pre úrodnosť a pre spoločnosť pozitívny dosah, teda že namiesto eliminačných opatrení sa máme situácii prispôsobiť, adaptovať sa?

Klimatickému panelu šéfoval dlhodobo – do minulého roka – Ind R. K. Pachauri, ktorý pritom vôbec nie je klimatológ. Je dopravný inžinier, ale bol tam ako politická figúra (z pozície predsedu panelu odstúpil po začatí svojho vyšetrovania z podozrenia zo sexuálneho obťažovania, pozn. red.). Každý štát má v Medzivládnom paneli pre zmeny klímy svojho zástupcu. My sme tam mali skúseného klimatológa Jána Pretela, ktorý sa snažil ostatných presvedčiť, aby sa orientovali nie na zastavenie otepľovania, ale skôr práve na adaptačné opatrenia – že rovnako dôjde k vysokým teplotám a musíme sa na ne pripraviť. Aby bol dostatok vody a tak ďalej. Pachauri ho úplne odbil, že to takto nebude. Tento náš človek potom posudzoval modernizáciu tušimickej elektrárne. Vychádzal z toho, že dôjde k výraznému zlepšeniu emisií SO2, zlúčenín dusíka a popolovín a že keď sa nebude chytať CO2, tak že to bude nepodstatné, keďže nejde o škodlivinu, ale životodarný plyn s podporným vplyvom na vegetáciu. Viete, ako to dopadlo? Okamžite ho z Klimatického panelu OSN vyhodili a to tam bol dvanásť rokov – námestník ministra životného prostredia ho hneď z funkcie odvolal a ako náhradu dosadili mainstreamového klimatológa, ktorý tam teraz je len papagájom oficiálnej „pravdy“ (súčasným zástupcom je Radim Tolasz, pozn. red.). To zaváňa sovietskym lysenkizmom. Stalin vtedy likvidoval celú vedecky vyspelú biologickú vedeckú školu, aby presadil svoje politické ciele. Tým sa to začína. Každý diktátor väčšinou nepohodlných ľudí vyhadzuje z práce. Robil to aj Hitler, aj mnohí ďalší, pretože nepohodlní, keď sú potom odrezaní od sociálnych možností, tak buď sú poslušní, alebo jednoducho utečú. Deje sa to, žiaľ, aj dnes, aj u nás. Veda ale neuznáva „väčšinový názor“. Všetko je potrebné vedecky podložiť, inak by sme si dodnes stále mysleli, že sa Zem netočí. Vtedy tiež ten jeden jediný povedal: „A predsa sa točí,“ aj keď celá spoločnosť bola proti nemu. Vedec je hýbateľom. O tom, čo je vedecké, musia rozhodovať vedci, a nie politici.

A kedy je už možné informáciu považovať za „vedeckú“? Za pravdu?

Podľa niekdajšieho rakúskeho filozofa K. R. Poppera existuje uznávaný názor na to, čo je vedecké. Po prvé opakovateľnosť – pokiaľ ide o nejaký dej, tak sa musí slepo opakovať. A ďalej – vedeckosť nemôže byť preukazovaná niečím nepreukázateľným. To znamená napríklad: nemôžeme dokázať, že nie je Boh. A preto je to náboženstvo, a nie veda, keď to poviem lapidárne. Nikto nemôže to, že podľa odhadov stúpne do konca storočia globálna teplota na určenú výšku, vyvrátiť. Perspektívu zopakovať kontrolne nemôžete. To, že dominantným pri vzraste teplôt je človek, vyvracia dnes jednoznačne „geologický kalendár“. Skleníkovú hypotézu vedecky vyvrátilo už mnoho vedcov. Z českých napríklad profesor Miroslav Kutílek, Luboš Motl a množstvo ďalších. Oficiálne skleníková hypotéza nie je vedecky opodstatnená. Stojí na viere, a preto je v podstate klimatickým náboženstvom.

To plne zodpovedá súčasnej klimatickej situácii, ktorá je navyše overená proxy dátami, geologickým kalendárom a tak ďalej. Je skoro stopercentné, že sa blížime k vrcholu poslednej doby medziľadovej. Pretože už v nej žijeme 12-tisíc rokov. Nikto nevie, či sa to zvrtne k ochladzovaniu, pretože to všetko sú len technokratické výpočty s mnohými neznámymi. Presný súčet nepresných čísel. Čo dajú do počítačov, to im vyjde. Boli vytvorené scenáre, taký vejár, a potom si tí vedci hovoria: No on asi ten stred bude tak nejako správny. Ale to vôbec nie je vedecké. Vývoj prírody totiž nie je lineárny, nieto lineárny v teplotách a v CO2. Prepočet majú do roku 2090. Nevieme doteraz predpovedať počasie ani na mesiac dopredu, nieto klímu do konca storočia. Pritom sa toto všetko uvádza za globálnu oficiálnu pravdu. A čo sa týka môjho odboru, tak napríklad práve rekultiváciu je možné realizovať nielen ako nápravu krajiny, ktorá bola poškodená vplyvom ľudskej ťažobnej činnosti, ale rovno ako preventívnu adaptáciu na klimatické zmeny. Práve v Severočeskej hnedouhoľnej panve možno tak nájsť vzorové príklady.

Kto na tom, aby sa prezentoval ten „nevedecký“ variant, má taký enormný záujem?

Hlavným tlmočníkom tohto klimato-politického postoja je OSN, generálny tajomník – politik a diplomat – Pan Ki-mun. Jemu dnes sekunduje súčasný americký prezident Obama. Amerika sa pritom ako svetovo najväčší emitent nikdy nezaviazala k dodržiavaniu požiadaviek kontroly priemyselných emisií – o tom sa veľmi nepíše, to nie je populárne. Nezaviazala sa ani ku Kjótskemu protokolu, teda k znižovaniu skleníkových plynov.

Teraz to chce Obama urobiť tak, že to podpíše sám ako prezident – aj keď je to vec parlamentov – a potom „zrejme budúci prezident USA“ už teraz jednoznačne vyhlásil, že okamžite zruší spoluúčasť na Paríži. Teda na tom sľube. K žiadnemu obmedzovaniu sa nezaviažu a nebudú prispievať 100 miliárd na opatrenia.

V Amerike vedia, ako to je – tam vyšli desiatky vedeckých publikácií, ktoré jednoznačne vyvracajú stanoviská Medzivládneho panelu pre zmenu klímy! Potvrdzujú, že premenlivosť klímy je úplne zásadne ovplyvňovaná prírodnými faktormi a procesmi. Politici to ale neberú do úvahy a idú si stále po svojom. Konzervatívci majú v Kongrese väčšinu, už dávno proti tomu broja, ale nedokázali zvrátiť postoj pre prezidenta. Uteká od toho už aj Austrália, jeden z najväčších ťažiarov uhlia na svete, tiež Kanada. Úplne vágne sa zaviazala Čína – s tým, že do toho pôjdu až po roku 2030. India sa nikdy nezaviazala… A to sú najväčší producenti. Kanade a Rusku otepľovanie významne pomôže.

Pôsobili ste v Číne. Ako vlastne prebiehal váš prenos poznatkov o krajinotvorbe a rekultivácii čínskej strane?

Pôvodne som tam pred rokmi išiel prednášať štrnásť dní vkuse od rána do večera osemdesiatim vysokoškolákom. Vytvoril som im skriptá, podľa ktorých sa v Číne zavádzala legislatíva, technická normalizácia ohľadom rekultivácie po povrchovej ťažbe. Oni sa ma vtedy vypytovali na všetko, aj na náš politický systém, ako sa napríklad vyvíja naše poľnohospodárstvo – to bolo ešte v starom režime, posledný rok. Tak som hovoril, že časť je štátna, ale časť už JRD, pretože to je také pološtátne. Osobne som považoval za účelné mať traktorové strediská a špecializované stanice výživy, pretože k tomu teraz smeruje aj západná Európa. Robia veľké družstvá.

Čínski poslucháči boli veľmi starostliví. Dostal som od nich štós papierikov, kde formulovali svoje otázky. A keď som odpovedal, tak mi hovorili: „Dávajte si pozor. Každé slovo sa tu berie na veľkú váhu.“ Nepoznal som vnímavejších školákov. Nikto nepovedal ani slovo počas dlhých hodín, nikto neodišiel skôr a neprišiel neskoro. Preto mám všeobecne k Číňanom vrelý vzťah, ale, samozrejme, odmietam vládu jednej strany. Aj u nás bola, snažila sa postupne zmeniť. Ja viem, že aj tam tieto tendencie sú. Modlím sa len, aby ku zvratu došlo prirodzeným spôsobom. Pretože keď sa niečo stane v malej zemičke ako u nás, tak to môže byť ovplyvnené okolím, ale im sa do toho nikto motať nemôže. Už nie sú tým starým slabým cisárstvom, aby si tam Francúzsko a Angličania mohli robiť, čo chcú. Potom sme jazdili po šachtách, kde som mal konzultácie. Prednášal som v Baníckej univerzite v Sü-čou, kde študovalo v tom čase sedemdesiattisíc študentov.

Máte z Číny ešte nejaké pozoruhodné poznatky?

Keď som chodil v Šanghaji po tamojšom nábreží, po tom korze, tak môj sprievodca mi hovoril: Tak tu bola v minulom období umiestnená ceduľa Psom a Číňanom vstup zakázaný. To ich hrozne urážalo. Čankajšek bol slabá osobnosť, jedine pani Čankajšeková, to bola osobnosť, vyštudovaná v Amerike. Ale proti Mao Ce-tungovi neuspeli, pretože v povojnovom období bola Čína tým starým cárskym režimom a Japonci veľmi zoslabnutí a on to, samozrejme, využil, a tak sa dostal k moci. Potom sa poučili z Veľkého skoku, ktorý dopadol tragicky, a hlavne z Kultúrnej revolúcie, na ktorú doplatili milióny ľudí svojimi životmi (vraždenie červených gárd, pozn. red.).

Aj moja tlmočníčka Wang Lung-mej, pôvodne učiteľka, bola so začiatkom Kultúrnej revolúcie ako predstaviteľka inteligencie vyhnaná na dedinu. Tam sa v pracovných kolónach drelo od rána do noci. Oddýchnuť si mohli len vtedy, keď im čítali Červenú knižku. Keď niekto nemohol, tak ho jednoducho dobili alebo odstrelili. To my si nevieme predstaviť. A táto generácia stále existuje a je si toho vedomá. Ale kto zvíťazí, nikto dnes nevie. Nebolo by dobré s nimi nevychádzať. Všetci sa o to pokúšajú. Američania, Francúzi, Angličania, aj Nemci. Poliaci boli exportne svižnejší. Už dávno tam exportovali banskú ťažobnú techniku a úpravne uhlia. Hoci sme tu mali perfektnú Ostroj, tak minulý režim absolútne nebol schopný nič využiť. Až teraz sa lámu ľady.

Máte za sebou aj nejaký kultúrny zážitok z Číny?

Áno, jeden mimoriadny zážitok. Okrem konzultácií som sa snažil o to, aby som mohol navštíviť nejakú súčasnú kultúru. Po rokovaní ma jeden riaditeľ šachty pozval na večierok ich mládežníkov a dodal, či by som im tiež nezaspieval niečo české. Súhlasil som, ale požiadal som o harmoniku. Za pol hodiny mi priniesli rovnakú, ako mám doma. Čakal som niečo komorné, ale keď sme vošli do sály, kde bolo napchatých asi osem stoviek mladých, tak som skoro prestal dýchať. Ich program mal úroveň. Začal sa klasickými čínskymi hrami a pokračoval modernou mladou muzikou. A potom vyhlásili ako atrakciu vystúpenie českého hosťa. Mali jedinú prosbu. Aby som zahral nejakú českú banícku pesničku. Tak som začal známu „Kamaráti, kamaráti, dole sfárajme“. Aplauz, že mohli zbúrať sálu. Potom som pokračoval asi polhodinovou šnúrou našich národných piesní. Dej im stručne preložila moja tlmočníčka. A nezabudnem, ako ma mladí umelci pred nástupom na javisko vítali potleskom a palcami hore. Poznatkov bolo veľa. Kultúrnych, športových. Zahral som si s nimi aj stolný tenis. O kulinárskych by sa dalo rozprávať veľmi veľa… Veľkým zážitkom bola aj návšteva bývalej väznice, kde je dnes múzeum. Je mimoriadna tým, že tam kedysi väznili posledného čínskeho cisára. Oficiálne tam bol vraj na prevýchovu. Oproti jeho cele cez chodbu bola pôvodná latrína – na turecký štýl. Keď som odtiaľ vychádzal, tak mi sprievodca s vážnou tvárou oznámil, že som bol na WC, kam chodil ich súdruh cisár.

Ešte mi napadla drobnosť. Potreboval som sa dostať z centra Pekingu do hotela. Ide to najlepšie taxíkom. Na ne tam ale stáli dlhé rady. Do jedného som sa zaradil. Vtedy ku mne prišiel Číňan stredného veku a odviedol ma do čela frontu. Bolo mi to až trápne, ale súhlasné pohľady ostatných ma toho zbavili. Došli sme k hotelu. Pozerám na tachometer a chcem platiť – taxikár kývol, že je niečo v neporiadku. Myslel som, že dávam málo. Ale on mi polovicu ešte vrátil.

Na svoje pobyty v Číne mám veľa spomienok. V tomto smere sa líšila situácia. Počas môjho prvého pobytu koncom osemdesiatych rokov minulého storočia bola v Číne – merané naším metrom – bieda. A politická situácia bola veľmi napätá. Moji sprievodcovia sa o mňa starostlivo starali, ale vždy bol medzi nimi nejaký „asistent“ navyše. Odporúčali mi, aby som sám nikam radšej nevychádzal. A všade bola samá kontrola. Po dvadsiatich rokoch to bolo výrazne iné. Čína povyrástla. Hlavne ekonomicky, ale aj sociálne. Nielen v rámci medzinárodnej konferencie v Pekingu, ale aj pri mnohých iných príležitostiach. Dávali najavo, že sa z minulého obdobia poučili. Bol som tam za rekultivátora, ktorý odovzdával mnohým Číňanom naše skúsenosti. Dodnes využívajú moje rekultivačné skriptá. Profesor Len Č'-cchaj, organizátor môjho prvého pobytu v Číne, mi nedávno písal, že podľa našich skúseností presadili rekultiváciu do zákonov, vydali technologické predpisy a rekultiváciu realizujú – aj keď na ňu doteraz čaká asi 500-tisíc devastovaných území. S rastom obyvateľov je poľnohospodárska pôda v Číne stále vzácnejšie, takže som presvedčený, že sa aj v tomto smere budú viac snažiť.

Pred mesiacom bola v čínskom meste Tangshan čínsko-česká akcia. Nebol som tam, ale našim účastníkom som dal podklady o našich rekultivačných aktivitách. Vrátane mojej publikácie v čínštine. Vystavovali moje dokumentárne fotodvojča, ktoré tam malo úspech. Výsledkom bola pozvánka s ponukou, aby som prišiel ako rekultivačný konzultant. Čas je však neúprosný, a tak som vo všetkej slušnosti odmietol. Ešte keby som tak mal o dvadsať menej…

Inak Čína ma zaujímala už od mojej mladosti. Svoj vzťah k nej nedokážem vyjadriť tak výstižne ako český básnik Ivo Chmelař: „Čínska filozofia je veľmi hlboká a súčasne živá dodnes, umenie je neuveriteľne krásne a súčasnosť napriek všetkej rozporuplnosti demonštruje veľké možnosti vývoja so silnou tradičnou identitou, tvárou v tvár spoločnostiam, ktoré sú chaotické, šíria rozvrat, násilie, barbarstvo. Uvedomme si, že o Číne nie sme často vierohodne a objektívne informovaní a že to je tak či tak jediná nepretržitá tisícročná kultúra, ktorá za často dosť povrchne a tendenčne popisovanou fasádou stále a znovu odkrýva tisícročné hodnoty, inšpiratívne práve aj pre dosť vyčerpané krajiny Západu.

- Reklama -