Kedy a prečo ste sa rozhodli emigrovať z bývalého Československa a prečo práve do Izraela?
Ako sa u nás v medicíne hovorí, to je niekoľkonásobná hra prírody. Ja som židovského pôvodu a na úvod musím povedať, že o antisemitizme som sa naučil, až keď som prišiel do Izraela. Rodičia a ja do veku troch rokov sme boli cez vojnu prenasledovaní, po vojne som s tým nikdy nemal problém. Nikdy som necítil, že by som bol odstrkovaný alebo niečo podobné, ale to je história. V 1968, keď prišli naši „osloboditelia“ alebo, ako to voláme my tu, okupanti, som pochopil, že na Slovenku to ďalej už nepôjde. Boli ale aj osobné, veľmi osobné dôvody, pre ktoré som odišiel.
Mal som síce slušne zaplatenú prácu a všetko v tom čase podľa mňa fungovalo, ale môj mladší brat bol vtedy na výmennom pobyte študentov v Izraeli a cestami-necestami mi poslal oznámenie, v ktorom stálo: „Čakám ťa tu.“ V podstate som sa ešte mesiac potĺkal na Slovensku a potom ešte mesiac vo Viedni a bolo to 6. alebo 7. októbra 1968, keď som prišiel na úrad pre migrantov, povedali mi, že nemajú momentálne voľné miesto v lietadle. Povedali mi, aby som prišiel pozajtra o sedemnástej hodine, a to už som mal pripravenú letenku. Pristál som v Izraeli 11. októbra 1968 o jednej v noci, o tretej som už mal občiansky preukaz. Dnes, keď sa obzriem späť, tak som si istý, že to bolo to najrozumnejšie, čo som mohol vtedy urobiť.
Sám ste vlastne emigrant, ktorý ušiel pred politickými represiami, ako sa teda staviate k súčasnej migračnej kríze, ktorá zasiahla Európu, čo si o nej myslíte?
To, čo sa deje, nemá podľa mňa absolútne nič spoločné s tým, čo sa dialo vo východnej Európe v 60. a 70. rokoch. Pre európske zmýšľanie je to absolútne nepochopiteľná situácia. Ja som si až po takých dvadsiatich rokoch uvedomil, že ako človek vychovaný v Európe vlastne nemôžem pochopiť, čo sa tu deje, ak nezačnem chápať myslenie ľudí na Blízkom východe, a to sa mi podarilo až po desaťročiach života tu.
Ak je kultúrna odlišnosť medzi Blízkym východom a Európou taká veľká, ako vravíte, je potom vôbec možné zlúčiť tieto dva diametrálne odlišné spôsoby života, ktoré majú také odlišné kultúry?
Nie. Absolútne nie, to je podľa mňa vylúčená vec. Treba sa na to pozrieť inak. Keď som ja v 68. emigroval, nebol islam stredobodom pozornosti. Podľa mňa problém začal vo chvíli, keď sa islamisti vrhli na Irán a dnes na Európu, a začala sa obnova islamského radikálneho hnutia, ktoré sa stále riadi filozofiou, ktorá vznikla niekedy v siedmom storočí uprostred púšte. Teraz sú medzi nimi aj takí, ktorí sa naučili používať počítače a vedia viac, ale práve oni sa bijú medzi sebou.
Aj medzi samotnými islamistami stoja proti sebe frakcie, ktoré sú militantné nielen voči Západu, ale aj jedna voči druhej, a to je podľa mňa situácia, ktorá umožnila prezidentovi (B. Asadovi) suverénnej republiky (Sýrie), aby v 21. storočí bez ohľadu na nejakú Organizáciu spojených národov vyvraždil pol milióna jeho vlastných obyvateľov. Keď tu človek žije, všetko je pochopiteľné, ale keď sa na to dívate z európskeho hľadiska, tak je to niečo absurdné, a sú takí, ktorým to vyhovuje.
Podobne to bolo v Libanone v rokoch 70. – 90., ale, chvalabohu, s menším počtom obetí na životoch. Ako príklad absurdnosti na kongrese v Prahe v roku 1996 som ako tajomník detskej ortopedickej spoločnosti odovzdal členský certifikát (dnes už môjmu dlhoročnému priateľovi) kolegovi práve v deň, keď izraelské vojenské sily bombardovali Bejrút (kde býva dodnes). Na inom kongrese kolega z tzv. Palestínskych okupovaných území na mňa volá (v Arabčine): „Môj nepriateľ, ako sa máš?“ Miesto toho som k nemu pristúpil, ohmatal hrudník a povedal som mu: „Teraz keď vidím, že sa nejdeš odpáliť so mnou, môžeme hovoriť ďalej.“ Viete si predstaviť okolostojacich Američanov?
Nemci zvolili spočiatku veľmi otvorený prístup a na čele s kancelárkou Merkelovou doslova vyzývali migrantov, aby prišli do Nemecka. Teraz, po opakovaných krvavých útokoch, sprísňujú bezpečnostné opatrenia, zvyšujú počet policajtov a snažia sa deportovať tých, ktorí na azyl nemajú právo. Čo si o takomto prístupe Nemcov myslíte?
Je to podobné ako v prípade Izraela, kde utečenci dávajú prednosť tomu, byť v utečeneckých táboroch, kde sa im dostane starostlivosti a pozornosti z celého sveta. Bývajú v týchto podmienkach, aby ukázali svetu, akí sú oni chudáci. Ak by sa totiž vzdali života v táboroch, museli by sa vzdať aj týchto vecí a postarať sa sami o seba.
Problém v Nemecku je, že Merkelová má, by som povedal, dobrú pamäť a pamätá sa na to, čo sa stalo v 30. a 40. rokoch minulého storočia, keď určitým ľuďom v Nemecku nikto nechcel podať pomocnú ruku a oni skončili v Osvienčime a ďalších koncentračných táboroch. Merkelová s tým má problém, pretože ak by migrantom povedala: „My vás tu nechceme“, tak jej to neprejde, a ak povie príďte, tak potom prídu len tí, ktorí majú aké-také príjmy, a ostatní, tí najchudobnejší, zostanú tam. Ona si asi tiež myslela, že história s gastarbeitermi z Turecka v minulom storočí sa bude opakovať a dostane lacné pracovné sily.
Tí, ktorí si myslia, že dostanú doživotné sociálne dávky a privedú rodiny, sú v prevahe, ale tomu sa nedá vyhnúť. Medzi týmito ľuďmi sa však pohybujú aj takí, čo majú konflikty s ostatnými utečencami, a v neposlednom rade sú tu teroristi, ktorí aj tým pár slušným ľuďom smerujúcim do Európy kazia meno. Pre Európanov je to nepochopiteľné, ale tu na Blízkom východe je to bežné.
Merkelová ich teda nemohla len tak vyhnať a teraz aj tí, ktorí od migrantov žiadajú, aby pracovali, zisťujú, že väčšina odmietne, a preto sa aj stáva, že sa nakoniec sklamaní vracajú tam, odkiaľ ušli pred „nebezpečenstvom“.
Vráťme sa k vašej emigrácii a k tomu, ako na ňu reagovali vaši najbližší a priatelia, z ktorých mnohí zostali na Slovensku. Odsúdili vás niekedy známi za to, že ste za totality „utiekli“ za hranice?
Jediný, kto sa zaujímal o to, či som „zdrhol“ alebo nie, boli úrady na Slovensku. Ja som už z Izraela poslal Československej ambasáde žiadosť o legalizovanie pobytu a to bola sranda. Oni mi odpísali: „Vaša prítomnosť v domovine je nutná.“ Na to som im odpísal, že s ľútosťou oznamujem, že tu v Izraeli sa cítim ako v mojej skutočnej domovine a nemôžem sa vrátiť, keďže sa podľa môjho názoru už doma nachádzam.
Asi to nepochopili a v neprítomnosti ma potom odsúdili na dva a pol roka bezpodmienečne. Ale okrem tohto ma žiadni moji bývalí kamaráti a spolužiaci, a rodina neodsúdili za to, čo som urobil. (Rodičia prišli na moju svadbu a natrvalo sa sem vrátili v r. 1975.) Každý mal svoje záujmy a svoje problémy.
Dnes v zahraničí žijú a pracujú státisíce Slovákov, ktorí sa rozhodli odísť oveľa neskôr ako vy, až po rozpade bývalého Československa. Čo podľa vás vedie toľko ľudí k odchod zo Slovenska aj v súčasnosti, keď už im nehrozí prenasledovanie režimom ani politické represie?
Podľa toho, ako čítam slovenské elektronické médiá, mám pocit, že ide o to, čomu sa dnes hovorí „únik mozgov“. Teraz strelím od boku, ale ak dostanete na Slovensku plat trebárs 3 000 eur, a v Nemecku, Belgicku alebo kdekoľvek inde dostaneš 9 000 eur a z toho budú výdavky oveľa menšie ako na Slovensku, tak je to jasné. Táto finančná motivácia je podľa mňa jediná príčina, pre ktorú Slováci stále odchádzajú pracovať za hranice.
Vidíte cestu, ako by sa tomuto „úniku mozgov“ dalo zabrániť?
U nás sa vraví, že tvoja osobná ľútosť nie je ľútosťou pre všetkých. Slovensko však nie je výnimka. Také isté je to v Anglicku a celej Európe, že ľudia chodia hore-dole. Každý má na to vlastné, trochu iné príčiny. V čase, keď som ja prišiel do Izraela, tu bola emigrácia z krajiny považovaná skoro za bratovraždu. Dnes to mladí ľudia volajú po anglicky „relocation“ (premiestnenie) a nikto im to nezazlieva. Takže toto nie je problém len Slovenska, ale svetový problém globalizácie. Niet sa čomu čudovať, veď každý hľadá miesto, kde je mu pohodlnejšie. Dnes už sa človek môže cítiť, povedal by som, ako „svetoobčan“.
Ako teraz s odstupom času vnímate komunizmus v bývalom Československu, z ktorého ste v tom čase odišli?
Za komunizmu sme jednoducho nevedeli, že je to také hrozné. Aspoň som sa to dozvedel, až keď som prišiel sem, bol som tu dlhší čas a začal som mať perspektívu, ale, pravdupovediac, boli obdobia, keď sa za komunizmu nežilo ľahko napriek tomu, že otec bol zubár. Zohnať byt nebolo vo vtedajšom Československu vôbec jednoduché a tento problém mali aj ostatní, ale ak ste nemali nejaké nepohodlné názory, žili ste v pokoji.
To, čo sme netušili a o čom sa len tak šepkalo, bolo, že každé slovo, čo človek povie, ktosi sleduje. Môj najlepší kamarát a bývalý spolužiak Laco Floreán bol eštebák, ale na mňa v živote nič nepovedal, takže ťažko povedať, ale ako to vravia niektorí ľudia tu, otázkou je v takýchto prípadoch, aké veľké máš šťastie.
To, že som mal určité problémy aj s antisemitizmom na Slovensku, som vlastne zistil až dávno potom, keď už som bol tu (v Izraeli). Bol problém s hľadaním zamestnania, ale kto s týmto nemal v tom čase problémy? Vtedy jednoducho povedali, že ste nesprávny káder, ale tieto veci sa v tom čase brali tak, že nimi trpia vlastne všetci.
Sú teda veci, ktoré sú trocha nafúknuté, sú veci, ktoré ľudia vycítili, a sú veci, ktoré sa stali. Obesili pár dobrých ľudí len preto, lebo Gottwaldovi boli nepohodlní. Pokiaľ ste boli v sivom priemere, nejaké veľké excesy s vami nerobili.
(Rozhovor pokračuje pod fotografiou.)
Viktor Bialik so synom, ktorý je tiež detský ortopéd (zdroj: archív V.Bialika)
Po voľbách sa do parlamentu na Slovensku posadili aj národniari z Ľudovej strany Naše Slovensko, ktorých kritici aj médiá označujú za fašistov, rasistov a xenofóbov. Čo si myslíte o tom, že do politiky nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe, stále viac zasahujú krajne pravicové strany?
Neverím, že kotlebovci sa rozmnožia. Pozrite sa na Slovákov. Slováci majú radi svoje pohodlie, oni sa nepôjdu biť za nejakých fanatikov, aby vyhodili zopár cigánov zo Slovenska. Židov tam skoro už nemajú, tak potom aké hókus-pokusy.
Ja som to sledoval, lebo mám rád tie všelijaké blbosti, čo píšu národniari. Napríklad Slovenská pospolitosť má taký blog, rád som sa na ňom bavil, ale teraz klesli pod psiu úroveň. Raz dokonca napísali, že Kristus bol Kelt, a ľudia takejto úrovne nemajú v mojich očiach žiaden význam. Ako sa vraví, je to choroba, ktorá vypukla, ale rovnako aj pominie.
Ja nevidím veľkú budúcnosť pre rozvoj kotlebovcov, veď ako dlho sa dá nenávidieť virtuálnych ľudí? Podľa mňa je Kotleba jeden menejcenný, frustrovaný učiteľ, ktorému sa nedarilo v škole, tak začal vykrikovať a hľadať si popularitu. Komunisti nás učili, ako sa zbaviť kulakov a tých, ktorí sú nepohodlní, jednoducho ich treba pribrať do kolektívu. A tak zvolili Kotlebu a spol. do parlamentu.
V momente, keď sa Kotleba dostal do parlamentu, jeho libido sa naplnilo. Všimol som si, že už je oveľa pokojnejší a podobne. Ako to vraví jeden môj nemenovaný priateľ, ktorý je minister: „Zvonku to vyzerá ináč a zvnútra to vyzerá ináč.“ Trochu načrime do histórie a pozrime sa, koľko gardistov sa premenilo na komunistov, a to dokonca vo vedúcich funkciách.
Kotlebovci budú trocha vykrikovať, ale oni ich postupne kúpia a nikoho to po čase už nebude zaujímať. Hovoríme tomu populizmus a nemám pocit, že to Kotleba takto niekam dovedie.
Vzostup pravicových tendencií v európskych krajinách pripisujú viacerí bezpečnostní experti zvýšenému počtu zločinov, ktoré páchajú migranti. Aj niektorí teroristi prišli do Európy preukázateľne spolu s utečencami. Je podľa vás migračná vlna spojená s rastom pravicových tendencií?
Svetová politika, to je ako cestovať na malej bárke z New Orleans do Mexiko City. Pohadzuje vás to na vlnách, raz ste hore a raz dolu, raz napravo a raz naľavo. Pravica a extrémna pravica ide všade vpred, a prečo? No lebo je to populárne, nadávať, nenávidieť a kritizovať. Tí, ktorí sú chudáci frustrovaní, si povedia: „Možno práve títo nám pomôžu.“
Veď sa stačí pozrieť na izraelskú vládu, ktorá je už takmer 15 rokov krajne pravicová a je to ako žongléri v cirkuse. Robia všetko preto, aby sa udržali vo funkciách. Veď je to absurdné, že jeden deň jednajú s extrémnou ľavicou a potom zase s pobožnými. Všetko je to vec ponuky a dopytu. Pre extrémnu pravicu je to svetový trend, že kritizuje a nie je spokojná, ale kde sú tí, ktorí skutočne niečo vybudovali? Brat nášho premiéra Yoni Netanyahu ako plukovník obetoval život za záchranu pasažierov uneseného lietadla v Antebe (pred niekoľkými desiatkami rokov). Pri príležitosti nedávneho výročia udalosti premiér Netanyahu navštívil o. i. Antebe a jeden z izraelských novinárov poznamenal: „Yoni obetoval život pre štát Izrael, jeho brat obetuje Izrael pre svoj život.“ Taká je dnes politika všade na svete.
Čo bezpečnosť na Blízkom východe, obávate sa ešte väčších nepokojov v Sýrii alebo ich rozšírenia?
Ťažko povedať, či sa situácia v Sýrii ešte môže zhoršiť. Neviete si predstaviť, ako veľmi hlboko klesli. Dnes sú na tom Sýrčania horšie ako Nemci za nacistického Nemecka. Sú tam skupiny, ktoré už dávno nevedia, o čo bojujú, a sú tam viaceré skupiny, ktoré bojujú medzi sebou navzájom, a do toho sa pridal Islamský štát.
Funguje to tak už roky aj preto, že Putin tu má svoje záujmy a Obama je neschopný politik, ktorému Putin povedal, že ak sa USA nahrnie do Sýrie, tak za to zaplatí. Pre všetkých je to pohodlná situácia. Turci zase nechcú mať priveľa konkurentov, ako je Irán. Saudská Arábia má svoje peniaze. Všetkým je to pohodlné, že sa tam medzi sebou tlčú. Turci si ešte robia svoje proti Kurdom.
Presne toto isté ako v Sýrii chceli pred rokmi spraviť v Egypte, ale to je úplne iná krajina. Na rozdiel od Sýrie má základy v demokratických princípoch, ktoré položili ešte Briti počas koloniálnej nadvlády nad Egyptom, ale Sýria je bývalá francúzska kolónia. To znamená francúzsky poriadok proti tomu anglickému. To je podľa mňa historická príčina toho, čo sa dnes deje na Blízkom východe, ale nemyslím si, že sa to zo Sýrie rozšíri. Tí, ktorí na tom majú záujem, to nedovolia.
Je samotný Izrael bezpečný v čase, keď poniektorí Palestínčania neprestávajú volať po ďalšej intifáde a stále sa objavujú útoky?
Keď žijete 40 rokov v štáte, kde pod vami môže vybuchnúť autobus pri každej ceste do práce, nemožno povedať, že sa na to dá zvyknúť, ale necítite sa nebezpečnejšie ako na ceste medzi Tel Avivom a Haifou. Izraelská vláda sa rada oháňa tým, že v izraelských vojnách, teroristických útokoch na Izrael a podobných prípadoch bolo zabitých oveľa menej občanov ako na cestách.
Na záver jednu otázku ohľadne dávnejšieho útoku na redakciu satirického magazínu Charlie Hebdo, na ktorý zaútočili teroristi. Čím to je, že práve moslimovia reagujú tak veľmi popudlivo na narážky a vtipy o svojej viere, veď takéto vtipy existujú aj o židoch a kresťanoch?
Treba rozlišovať medzi fanatikmi a normálnymi ľuďmi. Mám v Turecku veľa kamarátov, ktorí sú oficiálne moslimovia, ale prakticky pijú alkohol, jedia bravčové a správajú sa, ako oni vravia o nás židoch, ako normálni ľudia. Drvivá väčšina našich moslimov tu v Izraeli je presne takáto, ale potom sú tu skupinky tých, ktorí kladú náboženstvo nadovšetko a kvôli tomu sú ochotní urobiť čokoľvek. Týchto pár stotisíc alebo miliónov ľudí robí zlé meno celej moslimskej spoločnosti. Tak ako pravica silnie na Západe, takisto títo islamskí fanatici silnejú medzi moslimami.
Keď som pricestoval do Izraela, nebolo tu takmer vidieť jedinú burku, ale za uplynulých 10 rokov sa objavujú aj u nás na uliciach obyvateľky arabských dedín v burkách, ale prečo? No jednoducho preto, že silnie extrémizmus a náboženský fanatizmus a títo ľudia robia to zlo. Oni nevedia pochopiť, že terorom sa nikam nedostanú.
