Množstvo ľudí sa sťažuje, že olympijské hry sú tento rok obzvlášť skomercionalizované a spolitizované. Ako to vidíte vy?
Čo sa týka skomercionalizovania akcie, z môjho pohľadu môžem povedať, že je to v poriadku. Posledný stopercentný amatér bol Lord Killanin, ktorý viedol MOV v rokoch 1972 až 1980.
Po ňom sa začalo premýšľať, ako olympiádu urobiť peknou, no bez peňazí sa to nedá robiť. Takúto akciu môže urobiť veľmoc, ako je Francúzsko, ale menšie štáty by to nedokázali. Takže nastúpila komercionalizácia a jej hlavným protagonistom bol Juan Antonio Samaranch. Ten jej dal prísne vysoké pravidlá a myslím si, že to urobil v podstate dobre; a v týchto intenciách je to stále rovnaké. A myslím, že je to dobre.
Horšie je to s politizáciou. Treba sa pozrieť trochu do histórie. Naberá to na veľkosti a toto by sa za Killanina a Samarancha netrpelo. Bohužiaľ, dnes to tak je, a nechápem, ako je možné, že sa politikárčenie toleruje. Prvá politikou „zmrzačená“ olympiáda bola Moskva 1980. Vtedy na to boli rôzne pohľady – že Američania a Západ ich bojkotoval alebo že vina bola na strane Sovietskeho zväzu, pretože bojoval v Afganistane. A hneď nato bola ďalšia zmrzačená olympiáda v Los Angeles. A tam zas nejazdil východný blok, na čo sme my, športovci, veľmi doplatili. Sám som vystúpil proti tej našej politike, ktorá tu bola. Až neskôr som si ale uvedomil, že som v podstate nemal pravdu, pretože veľmoci sa správajú veľmocensky.
To si človek uvedomí až časom. Ak tam jedni neprídu, tak po štyroch rokoch zákonite tí druhí tiež nemôžu prísť. To je pod ich veľmocenskú dôstojnosť. To by som chápal, avšak opäť sa natíska otázka, kde je prapríčina. A ako ukázala história, Spojené štáty začali prosiť Sovietsky zväz, aby im pomohol v Afganistane, pretože Sovieti z Afganistanu odišli, vnikli tam Američania v domnienke, že budú ďaleko lepší. A pritom tam šli všetci v podstate za rovnakými cieľmi.
Len po toľkých rokoch sa tomu teraz dáva iný punc. Pravda je úplne niekde inde. Musíme sa pozrieť na príčinu, kto s čím začne. A v podstate začali Američania, že úplne nezmyselne bojkotovali Moskvu. A odveta bola škaredá – vždy na to doplatili športovci, ktorých nám musí byť ľúto, pretože keď sa niekto celý život pripravuje na olympiádu a potom dostane takúto facku, tak je to veľmi smutné. Človek, ktorý v tom nie je zapojený, nepochopí.
Politika proste do športu nepatrí, pretože potom história ukáže, že všetko bolo inak, ale priamy úder si odnesú nevinní. Bolo by rozumné sa trochu stiahnuť vo svojich veľmocenských prejavoch. Bohužiaľ, dnes sú to Spojené štáty americké, ktoré v tejto politike pokračujú, čo dokázal pán Obama na svojej neúčasti na začatí zimných olympijských hier v Soči.
Pravičiari a takzvaná pražská kaviareň na tej akcii „hľadali vši“. Nebola to pravda, čo dosvedčujú tisíce našich turistov, ktorí tam boli a hovorili v superlatívoch, aká to bola nádhera. Faktom ale zostáva, že na začatí nebol Obama a niektorí ďalší západní predstavitelia, a to len z toho dôvodu, aby sa tam nemuseli pozdraviť a stretnúť s Putinom, človekom, ktorý je veľký fanúšik športu, ktorý do olympiády investoval obrovské peniaze, ktoré sa Rusku nikdy nevrátia. Rozumnému človeku z toho musí byť zle.
Takže si o to viac ceníte prezidenta Miloša Zemana, ktorý v Soči bol?
Áno, áno. On nielen hovorí, ale aj koná. Takúto účasť beriem ako štátnickú povinnosť, pretože jeden z veľkých symbolov olympiády je Picassova holubica mieru. To si politici vôbec neuvedomujú.
Takže oceňujete aj návštevu hlavy nášho štátu v Riu, kde sa stretla s olympionikmi, otvorila Český dom?
Iste. Aj cez svoj zdravotný stav absolvoval obrovskú diaľku a tiež pre športovcov je to obrovské vyznamenanie.
Egyptský a izraelský zápasník si nepodali ruky, libanonský odmietol nastúpiť do autobusu, kde išli izraelskí športovci. Má niečo také vôbec byť? Toto sme predsa vôbec nepoznali. Samozrejme, stal sa kedysi teroristický útok v Mníchove, ale odvtedy bol pokoj…
Sú to všetko štáty, kde sa intenzívne bojuje. Tam zbrane rachotia a, bohužiaľ, podľa starogréckej dohody, ktorá znela, že zmĺknu zbrane a prehovoria múzy, tak toto sa v týchto oblastiach vôbec nedodržiava. Že sa to stáva v poslednom čase v takej širšej miere, tak za to môže súčasné vedenie Medzinárodného olympijského výboru. Za Samarancha by to nemohlo byť, ten bol podstatne razantnejší. A ešte razantnejší bol Killanin. Ten by každého takého, obrazne povedané, chytil pod krk a daný športovec by mazal domov. Takéto gestá úplne odmietal.
Prvé memento bolo v Mexiku, kde americkí šprintéri vystúpili na stupne víťazov a namiesto toho, aby sa správali voči svojej štátnej hymne úctivo, pretože ich štát ich úplne zadotoval a poslal na olympiádu, vybavil ich, tak oni tam zaťali päsť v čiernej rukavici a protestovali. Pravda je, že v tom čase v USA v roku 1968 ešte nesmel černoch nastúpiť do električky. Takže bojovali za svoje práva. Olympijské hry sú dnes najsledovanejšia záležitosť ľudského diania. Niet na svete športovej alebo spoločenskej udalosti, ktorá by mala takú veľkú televíznu sledovanosť. Preto bola vtedy olympijská myšlienka takto zneužitá. Myslím, že to nie je dobre, pretože sa to začne množiť a z olympiády sa môže stať politická scéna, kde si budú vybavovať účty jednotlivé kmene a národy, a to by bol vrchol. Stačilo, keď si to vybavoval v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch Východ so Západom.
Čo sa teraz stalo, bol, ako dúfam, dostatočný argument pre Medzinárodný olympijský výbor, aby spomínané a ďalšie prehrešky správne vyhodnotil a nasadil také „páky“, aby pri každom záchveve takejto politickej aktivity na olympiáde nastala okamžite prietrž. A využiť sankcie. Na olympijské hry sa každý športovec trasie a túži po nich. Pravda je, že pár bohatých tenistov ide po peniazoch, ale 99 percent po hrách túži, a urobí pre to úplne všetko. Aj ten libanonský zápasník. Neviem, či to urobil zo svojej vôle alebo mal nejaké zadanie, ale znížil sa k tomu, že olympijskú myšlienku takto pošliapal. Nejde o žiadnu drobnosť. Ak sa proti takej drobnosti nezakročí, tak sa potom môžu diať veľké veci.
Azda prvýkrát sa v Riu na olympiáde objavujú ženy z arabských štátov nejako zahalené. Nemal by MOV konať a vylúčiť ich alebo sankcionovať krajiny, ktoré porušujú štandardy športových dresov a kombinéz? Je toto normálne? Veď toto si nepamätáme.
V dvadsiatych – tridsiatych rokoch naše gymnastky mali úbor, kde mali nohavičky svojich apartných trenírok do polovice stehien, ale taká bola doba. Dnešná moderná doba je taká, že dievčatá vystupujú v plavkách a môžu ich mať menšej či väčšej veľkosti, ale je to predsa plážový volejbalový úbor. Inak by to byť nemalo. Nechceš? Nebudeš hrať, nebudeš bojovať, nezúčastníš sa. Som presvedčený, že po tejto olympiáde MOV a jeho komisie budú mať toho veľa na práci, aby vymysleli páky na to, aby šport bol naozaj športom, a nie prehliadkou nejakých národných trendov a politických zameraní.
To už hádam nie je ani o športe, ale o etike a myšlienke stretu civilizácií, keď ukazujeme svoju slabinu a chceme byť takí multikulturalisti, takí demokrati, keď povolíme alebo tolerujeme rokovania, ktoré predtým boli úplne nemysliteľné. A tu už vidíme akúsi súvzťažnosť s utečeneckou krízou.
Ja som zásadne proti tomu. Hovorí sa, že sa vypúšťa džin z fľaše. To tak nesmie byť. Niečo sa stane a začne sa nám to sypať pod rukami. O tom som presvedčený. Sú pravidlá, ktoré sú v športe vždy fair play, a kto sa im nechce podrobiť, nech si ide súťažiť niekam inam. Ale na olympijských hrách sú takzvané olympijské reguly a podľa tých sa musí ísť. A nie, aby sa o tom akosi taktne pomlčalo. Napríklad aj v médiách…
A už je tu zas posmech voči ruským športovcom – napríklad pri plávaní. Čo si o tom myslíte? Dokonca aj jedna česká novinárka sa im vysmiala. A tiež otrasné bučanie divákov.
Olympiáda ukázala, aké sú tieto veci zradné. Je to celkom škvrna na brazílskom publiku, ktoré je úplne mimo európske chápanie. Aj v ostatných športoch, kde bol ich športovec, tak sa nedokázali udržať, svojho povzbudzovali a druhých bučaním hanili. V živote som niečo také nezažil. Vzťah je fair play. Pri tenise všetci zmĺknu – a tlieska sa až po vykonaní úkonu. Práve tak pri streľbe. Každý šport je svojím spôsobom špecifický a európske, respektíve svetové publikum je pomerne znalé. Bohužiaľ, v tomto je teda Brazília trochu zaostalá. Chýbala mi tam osveta. Pamätám si niektoré súťaže, a to aj na podstatne nižšej úrovni, keď ako akcia vypukne, komentátor prehovorí k publiku, to ho pozorne vypočuje a podľa toho sa chová. A on im na rovinu povie – toto je zaujímavé, na to si dajte pozor, fandíme vtedy a vtedy. Možno sa k tomu pridá naša novinárka, že je tam plavkyňa, ktorá bola údajne pristihnutá… Avšak ťažko to môžem komentovať, keď ju komisia očistila. Dnes je také spektrum látok – niektoré sú silné, iné slabé a niektoré možno zanedbateľné. Kto chce psa biť, palicu si vždy nájde, hovorí jedno trefné príslovie. Takže sa dokáže rozmazať aj zanedbateľnosť.
Bohužiaľ, žijeme v dobe, keď by mnoho ľudí rado nasadzovalo Rusku psiu hlavu. V tom bola olympiáda veľmi zaujímavá – po nešťastnom zápase, keď nám Hingisová zmrzačila Plzenčanku Hlaváčkovú, keď švajčiarsky pár hral s ruským párom, tak naraz, čo je novinka po mnohých rokoch, celé auditórium vrátane našich športovcov fandilo Ruskám. Čo sme už dlho nezažili. A ľudia tej Hingisovej dávali najavo, že sa zachovala veľmi zle.
Keď ste hovorili o osvete, dospela podľa vás vôbec Brazília na to, aby hostila takú vrcholnú svetovú športovú udalosť? Ekonomicky určite, ale morálne? Tiež sa hovorí o tom, že hry sú veľmi odtrhnuté od obyčajných ľudí, ktorí majú dosť svojich starostí. Je tam obrovská kriminalita, nezamestnanosť, korupcia. Nie je potom olympiáda len akýsi vlastný uzavretý svet, veľmi vzdialený od reality bežného života?
Ako som sa pozeral na ceny vstupeniek, tak tí úplne obyčajní ľudia, ktorí robia pomocné práce, v hľadisku nie sú, pokiaľ im teda zamestnávateľ nedal nejakú vstupenku zdarma. Ide o obrovskú, ľudnatú krajinu, takže štadióny sa ľahko naplnili. Videli sme to, máme radosť z toho, že auditóriá sú plné, ale určite akcia bola hlavne pre bohatšie vrstvy. S tým však nič neurobíme. Môžeme len konštatovať, že brazílska olympiáda bola pre bohatých divákov. Krajina zas až tak olympiádou, zdá sa, nežila, má svoje veľké problémy – trebárs odvolávanie prezidentky.
Vedľajšie deje, ktoré sa až tak Ria netýkali, nemali s olympiádou nič moc spoločné. Ale ako som hovoril, Brazília je obrovská krajina. Zažil som to v Mexiku, prileteli sme tri týždne pred začiatkom olympijských hier a ulice boli ešte plné odpadkov, všade boli stopy po ťažkých bojoch medzi študentmi a políciou. Ale Antonio Juarez, ktorý krajine vládol, vyhlásil – teraz tu bude olympijský duch a hotovo.
Niežeby som chcel brojiť proti študentom, ale zase nám história ukazuje, že študenti vo svojej radikálnosti väčšinou prekročia určitú hranicu – a história potom ukáže, že tým, že sa do problému vložili študenti a spoločnosť im ustúpila, spoločnosť vlastne poškodili. A príkladov máme z histórie mraky a nemusíme chodiť priďaleko. Nie je tajomstvom, že študent, ktorý v živote nepracoval a nemá skúsenosti, má 16 či 17 rokov, sa veľmi ľahko nechá, ako sa hovorí, obaláchať a obhajuje vec, ktorú potom o dvadsať rokov ľutuje.
Mám svoju osobnú životnú skúsenosť, že som naozaj musel svoje pevné a radikálne postoje pekne upraviť. Pekne sa k tomu vyjadruje Miloš Zeman, ktorý hovorí: „Len rúra nedokáže zmeniť názor.“ Nejde o zmenu charakteru človeka, ale poznanie, že sa názorovo vyvíjame.
Inak vec chápeme v dvadsiatich, inak v štyridsiatich, možno ešte v päťdesiatich, ale od tých šesťdesiatich už to človeku myslí úplne inak a mnohokrát si sype popol na hlavu, aký bol unáhlený.
Mnoho ľudí by však povedalo, že pojem vlastenectvo je v súčasnosti bez významu a v rámci globálneho sveta je jednoducho pasé. Ale ono je to trochu inak, že?
Stačilo pár rokov a ukázalo sa, že v každom z nás musí byť sila, ako povedal kedysi Jan Neruda. Je to, ako keď sme sa zbierali z tristo rokov trvajúcej habsburskej poroby. A zrazu sa ukázalo, že by sme toto všetko o dva, tri roky stratili. Prišli by sme o zavedený život v krásnej vlasti. Musím predsa milovať miesto, kde som sa narodil, ľudí, ktorí ma vychovali a pomohli mi v škole aj v živote. A to je tá vlasť.
Takže neveríte na moderný výraz „svetoobčan“?
Nie, neverím. Hoci som precestoval kus sveta, mám kamarátov v Nórsku, Dánsku aj v Amerike, Rusku, tak svet chápem ako niečo krásne pestré. Ja si tam dôjdem, ja si tam pobudnem, keď som slušný človek, všade ma pustia. Ale nebudem tu budovať pomníky svojej viere, svojej kultúre. To potom môžu byť mešity v každom štáte. A zrovna tak naše kostoly. Alebo napríklad telefónne búdky, ako majú v Anglicku, aby boli po celom svete. Nie, to je predsa hlúposť. Každý národ je špecifický a krásny tým svojím a v podstate je to aj motor nielen v turistike, ale aj v športe. Áno, sme taká spoločnosť, Maďari sú takí, Poliaci inakší a vybehneme na ihrisko a tam si to rozdáme.
Keď hovoríme o tej inakosti, nevidel som, že by niekto niesol v Riu vlajku Európskej únie, hoci by si to iste mnohí bruselskí úradníci veľmi, veľmi priali…
K tomu nemôže dôjsť, pretože potom by musel niekto niesť vlajku trebárs za Africkú úniu či za Ameriku. K tomu mám zamietavé stanovisko. Veď začatie olympiády je také nádherné, ľudia všetko nechajú a pozerajú sa celé dve hodiny na ten nekonečný sprievod. A človek je prekvapený, koľko štátov a krajiniek sa tam zíde, to je zemepis v priamom prenose.
Ako vidíte českú účasť?
V rámci možností bolo našich športovcov skutočne vidieť. Potvrdzujú sa ale obavy, ktoré dokladajú terajšiu najslabšiu účasť českej delegácie, že je potrebné športu skutočne pomôcť. Aby štátne reprezentácie nestavali na individualitách, ale na dobrej základni kvalitných športovcov. Aby bolo, jednoducho povedané, z čoho vyberať.
Je asi takisto pekné, že uspeli aj tie takzvane malé športy, ktoré nemajú veľkú základňu, štedré dotácie, tímy dobre platených odborníkov.
To je krásna členitosť športu. A je potrebné podporiť predovšetkým trénerov, pomocných trénerov, dôchodcov, ktorí sú ochotní pripraviť športoviská, súťaž – u nás vytlačia terč, inde pripravia štartové čísla, pohrabú deťom doskočisko, to je strašne, strašne dôležité a dnes veľmi nedocenené. Vidím to aj vo svojej rodine, že decká nás napĺňajú. Poznám množstvo prípadov – u nás v oddiele je detičiek 40 – 50. Ide o stmeľujúci prvok pre rodinu. Dospelí potom hovoria – skôr sme nevytiahli päty, dnes jazdíme s deckom z mesta do mesta, spoznávame nových ľudí. Niečo to síce stojí, ale ide o zlomok peňazí, ktoré by štát nemal ľutovať. Mám pocit, že sa táto vláda k tomu stavia celkom rozumne, a ak sa pre budúce obdobie pridajú sľúbené tri miliardy, tak to pôjde. Pomôcť trénovať, pomôcť udržiavať športoviská.
- Reklama -
