Exminister Šimko pre PL: Od Rusov a Američanov sa môžeme priučiť. Odchod z SDKÚ a KDH bol chybou

Čomu sa v súčasnosti venujete, keď už nie ste tak na očiach verejnosti?

Po odchode z politiky som si zriadil živnosť a poskytujem poradenské, respektíve konzultačné služby rôznym firmám. Hlavne teda v oblasti legislatívy. Niekedy sa darí viac, inokedy menej, niekedy vôbec (smiech). Ale tak v zásade sa tým dá uživiť. Okrem toho mám aj množstvo ďalších aktivít a, samozrejme, sledujem naďalej politiku.

Politické prostredie pôsobí aspoň navonok, že je väčšinou seriózne, miestami možno až strojené. Aj napriek tomu, utkvela vám v pamäti nejaká vtipná príhoda, ktorá vám aj po rokoch dokáže zlepšiť náladu a na ktorej sa dokážete dobre zasmiať?

Ja si myslím, že politické prostredie je také isté ako iné typy pracovísk. Samozrejme, ide mnoho ráz o vážne veci, no tak ako sa ľudia dokážu zasmiať aj pri iných príležitostiach, tak sa to deje aj v politike. Nepovedal by som, že v tomto je to v politike nejaké iné. Veľa vtipných výrokov mal v politike Milan Kňažko. Pamätám sa, ako v čase prvej Dzurindovej vlády kritizoval vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský pomery v ministerstve obrany (Šimko pracoval v tom čase v ministerstve vnútra – pozn.). O čom konkrétne sa hovorilo, to si už nespomínam, no Čarnogurský skončil svoje rozprávanie vetou: „Ešte šťastie, že nás teraz nikto nenapadol.“ Na čo mu Kňažko, v tom čase minister kultúry, len tak lakonicky odpovedal: „No ale problém je, že ani my sme nikoho nemohli napadnúť.“ Takto to môže vyznieť banálne, no vtedy, v situácii akéhosi napätia, bola takáto poznámka, povedal by som, až milo uvoľňujúca (úsmev).

V rokoch 2001 – 02 ste pôsobili vo funkcii ministra vnútra. Čo hovoríte na osobu súčasného šéfa rezortu Roberta Kaliňáka, respektíve na protesty Bonaparte trvajúce od polovice júna?

Ministra Kaliňáka som zažil ešte ako predsedu Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť. To bolo v období, keď som bol ministrom obrany, ale aj následne, keď som sa vrátil do parlamentu po mojom konflikte s premiérom (Mikulášom Dzurindom – pozn.). Samozrejme, ku kauze Bonaparte, povedzme k jej trestno-právnemu obsahu, sa vyjadriť nedokážem. Podozrenia, ktoré tu sú a ktoré sa s takou pomernou ľahkosťou v spoločenskej diskusii vyslovujú, by bolo treba preukázať. Toto považujem za veľmi významný ústavný problém dnešného Slovenska! Nie je to totiž reálne dôveryhodne preukázať.

Totižto akékoľvek preukázanie, ktoré by autoritatívny orgán konštatoval, by bolo vždy pod kontrolou parlamentnej väčšiny. To znamená, vždy by tu bolo pokušenie parlamentnej väčšiny toto rozhodnutie ovplyvniť a aj keby to neurobila, tak parlamentná opozícia  by zase vždy mala možnosť povedať, že tomu skrátka neverí. Ukazuje sa, že toto bude v našom ústavnom systéme potrebné zmeniť. Či už by sa to týkalo funkcie generálneho prokurátora, alebo predsedu Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ). Ale niektorý z týchto orgánov, ktorý by mohol zabezpečiť nezávislé vyšetrenie, by nemal podliehať parlamentnej väčšine. 

Aj preto na Slovensku stále platí, že veľké ryby sú dlhodobo nepotrestané za svoje protiprávne konanie?

Viete, je treba si uvedomiť, že vždy prebieha ostrý politický zápas a ten sa v našich slovenských podmienkach nestal zápasom medzi rozličnými programovými predstavami – ako usporiadať tuzemské pomery. On sa vedie hlavne úsilím o diskreditáciu politického protivníka. Či už oprávnenú, alebo neoprávnenú. Pretože kadejaká špina sa, samozrejme, vždy dá nájsť a ľudia sú nádoby krehké a chybujú, respektíve podliehajú pokušeniam. Inak to nie je ani v politických kruhoch. Nevýhodou je, že politici majú vo svojich funkciách možnosť tie pokušenia zneužiť s ďaleko väčšími účinkami. Pretože tých pokušení je práve v politike viac oproti iným sféram. Samozrejme, je aj tak trochu očakávané, že títo ľudia, ktorí majú istý mandát a sú na očiach verejnosti, tak by mali byť akísi lepší. Pochopiteľne, to je však len čistá ilúzia. Nemajú prečo byť lepší. Sme takí, akí sme, a oni sú len obrazom nás všetkých.

Veľké kauzy, ktoré sú aktuálne spájané s konkrétnymi politikmi, nie sú pre Šimka ničím prekvapujúcim. Ako tvrdí, v politike je jednak veľké množstvo pokušení, a navyše politici nie sú o nič lepší ako bežní ľudia. Foto: mr

Moja skúsenosť dlhoročného pobytu v tomto prostredí ma utvrdila v tom, že mnoho ľudí je v politike z idealizmu a mnoho ľudí je tam preto, že si chcú naplniť nejaké svoje osobné záujmy, ambície a predstavy. A vôbec sa neodvážim  tvrdiť, že nejaká politická strana je dobrá a iná zlá. Jednoducho nemyslím si, že akákoľvek politická strana by nemala jednu skupinu týchto ľudí a, naopak, iná politická strana by zase mala dramaticky vyšší podiel druhej skupiny ľudí. Vedie to naprieč všetkými politickými stranami a je to tak preto, lebo to tak funguje medzi nami občanmi.

Osobne si myslím, že viac by sme sa mali namiesto toho personálneho zápasu, že kto je lepší – kto je horší, venovať skôr tomu,  že kto dokáže a kto nedokáže riešiť problémy, pretože tých je v živote dosť. Prakticky po celý čas, čo som slúžil v politike, tak to bolo hlavne o našom vnútornom usporiadaní. O tom, či tu budeme mať spravodlivú demokratickú spoločnosť a či bude mať aj ten sociálny rozmer. To znamená, či dokážeme pomôcť aj tým, ktorí si sami pomôcť nevedia. V mnohom sa nám  to podarilo, no v mnohom  sa nám to aj nepodarilo. Tu však ešte vstupuje aj iný kľúčový faktor, a to medzinárodná situácia, ktorá sa nás priamo dotýka.

Čo je z pohľadu Slovenska kľúčové, pokiaľ hovoríme o našom geopolitickom zaradení, respektíve zahraničnej politike ako takej?

Najmä je dôležité to, akým spôsobom sa bude ďalej vyvíjať EÚ, či vôbec prežije a ako sa budú vyvíjať ostatné zahraničné konflikty, lebo to sa týka aj nás. A keby sa nás to priamo na Slovensku netýkalo, tak minimálne množstvo Slovákov cestuje po svete, prípadne žijú v cudzine a týka sa ich to tam. Svet je dnes už taký prepojený, že aj my sme súčasťou zahraničného diania. Zaznievajú aj hlasy, že by bolo treba viac strážiť a znova uzavrieť tie naše priestory. Osobne si ale myslím, že to už sa nedá. Niektoré veci sú skrátka nezvratné. Izolovať sa a uzatvárať pred svetom by nebolo rozumné, veď myšlienky vždy prechádzali cez hranice. Keď vypukla Francúzska revolúcia, tak si vtedajšie tradičné mocnosti mysleli, že tieto idey sa nedokážu preniesť do ich spoločnosti a v absolutistických monarchiách to boli iné možnosti, ktoré oni mali, no jednoducho aj tak to nedokázali. Tie myšlienky prenikali medzi ľudí a mobilizovali ich. Dnes už to nie sú len myšlienky no konkrétne informácie prechádzajú bezproblémovo cez hranice. Niektoré krajiny sa aj snažia blokovať internet, no napriek tomu nezabránia prenikaniu daných myšlienok a posolstiev. A nezabúdajme, že myšlienky sú veľmi silné, pretože stoja za tým, ako sa ľudia rozhodujú a ako konajú. Treba sa na to pozerať pozitívne. Lebo okrem tých myšlienok, ktorých sa bojíme, je tu kvantum myšlienok, ktoré nás inšpirujú a ktoré prinášajú mnoho nového. Je preto nevyhnutné orientovať sa hlavne na ne.

V roku 2004 ste vedno so Zuzanou Martinákovou zakladali Slobodné fórum, z ktorého ste ale zakrátko odišli. Môžete prezradiť, čo stálo za vaším odchodom? Boli to rozdielne vízie, prípadne názorové nezhody vo vedení strany?

Ja si myslím, že Slobodné fórum nebol dobrý projekt. Nazdávam sa, že nebolo správne, že som niekoľko mesiacov pred jeho vznikom odišiel z SDKÚ, pretože v tom čase to bola veľmi zaujímavá strana. Môj konflikt s Dzurindom bol medzi nami, ale veľmi ostrý, a teda v tom čase som nadobudol dojem, že najrozumnejšie bude zo strany, ktorá toleruje porušovanie svojich stanov, odísť. Neodišiel som však len ja, no bola nás celá skupina, čo vtedy so mnou súhlasila a tiež odišla. A vtedy po odchode sme si povedali, že založíme inú stranu, takpovediac SDKÚ s ľudskou tvárou (smiech). Lebo faktom je, že SDKÚ vtedy podliehalo tým spomínaným pokušeniam vládnej strany, respektíve strany, ktorá má v rukách takmer všetku moc. A to viedlo k deformáciám programovej stránky, ktorá je v politike podľa môjho názoru dôležitejšia než v tom bežnom diskurze.

Ešte keď sme zakladali KDH, tak sme aj s Mikulášom Dzurindom veľa debatovali o ekonomickej politike, pričom nás vtedy veľmi oslovovalo to, o čo sa snažila Margaret Thatcherová – o vytvorenie ľudového kapitalizmu. Teda orientovať sa na podnikavosť veľkého množstva ľudí, lebo ľudia od svojej prirodzenosti sú podnikaví. Takže sme sa nechceli orientovať na tých veľkých „žralokov“, no na drobných podnikateľov. To sa nám páčilo, oslovilo nás a niečo takéto sme programovo chceli, ale SDKÚ sa časom začala vyvíjať predsa len tým smerom, že bližší boli tí neanonymní veľkí hráči. To, čo dnes už cítime ako veľmi nebezpečné, tak tam sa to už objavovalo. No a to bol vážny programový rozpor. Domnievali sme sa teda preto, že keď založíme akési SDKÚ 2, ktoré sme nazvali Slobodným fórom, tak sa vrátime k našej pôvodnej programovej predstave. Ale na ustanovujúcom kongrese, kde som nebol zvolený za predsedu, tak prevládol taký model politiky založenej na mediálnej prezentácii, kde sa zdalo, že treba kritizovať vládnu moc zhruba z pozícií takých, ako ju kritizoval vtedajší opozičný líder Fico. A ja som im vtedy márne v strane hovoril, že my nemôžeme prejsť na pozície Fica. Jednak preto, že Fica už ľudia mali, a jednak preto, že my sme vždy hlásali iný typ politiky. Jednoducho a na tomto sme sa nezhodli a narážali sme na to pri každom probléme v parlamente, až som sa napokon rozhodol, že zo strany odídem.

Môžete aj konkretizovať, s ktorými vtedajšími kolegami v Slobodnom fóre ste sa názorovo nezhodli? Lebo vo vnútri strany ste museli byť minimálne dve skupiny, nie?

To už si nejako presne nepamätám. Tam celkovo prevládol taký prístup, že je potrebné hlavne vychádzať z nejakej mediálnej prezentácie, ktorá je kritická voči vláde a svojou rétorikou sa podobá Ficovi.

So Zuzanou Martinákovou spolu v Slobodnom fóre dlho nevydržali. Foto: TASR 

A čo váš odchod z SDKÚ na konci roka 2003? Už ste v predchádzajúcich odpovediach spomenuli, že to možno bolo aj unáhlené rozhodnutie z vašej strany.

Tak v SDKÚ to bol osobný problém, pričom si myslím, že tam som urobil jednu zo svojich dvoch chýb v rámci politickej kariéry. Ono je to tak v demokratickej politike – je celkom prirodzené, že sa človek občas dostane s niekým do sporu. Programového i ľudského. A treba vedieť cez tie spory prejsť. To hovorím dnes po rokoch, možno vtedy som mal horúcejšiu hlavu. Treba si tiež uvedomiť, že v demokracii môže byť dnešný politický súper zajtra mojím spojencom, pretože bude dôležitejšia iná vec, na ktorej sa dohodneme. A to by sme mali vedieť zvládnuť. Ja napokon dnes už nemám žiaden problém sa s Mikulášom Dzurindom stretnúť a o všetkom tomto hovoriť. A on ten problém tiež nemá. Je však škoda, že sme to nedokázali vtedy. Takže si myslím, že vtedy to malo skôr povahu takéhoto personálneho sporu, ktorý bol možno spôsobom o forme uplatňovania moci.

Len pripomeniem, že celý ten spor vznikol z toho, že som nesúhlasil s odvolaním predsedu Národného bezpečnostného úradu (NBÚ). To patrilo pod pôsobnosť vlády, teda hlasovala vláda o tom, a ja som od Dzurindu požadoval, aby nám povedal dôvod, pre ktorý to robí. On nám to ale vtedy odmietol povedať a ja som sa vyjadril, že ak nám to nepovie, tak ja za to nebudem hlasovať. Tak došlo k spomínanému konfliktu, no ono tam už boli aj iné veci. Napríklad ten spomínaný programový nesúlad v rámci strany. Takže tie záležitosti mali aj širší charakter a netýkali sa len Mikuláša Dzurindu. Sám som vtedy cítil, že v SDKÚ už boli ľudia, ktorým vyhovoval model akéhosi klientelizmu vo vzťahu k tým veľkým ekonomickým skupinám, ktoré… (krátko sa odmlčí). Mali sme inú predstavu, ktorej keby sme sa podľa mňa držali, tak SDKÚ by dnes mohlo byť významnou štátotvornou stranou.

Šimka po rokoch mrzí, že s Dzurindom mali konflikt. Foto: TASR

Spoluzakladali ste SDKÚ. Kedysi rešpektovaná strana je dnes na samom pokraji záujmu voličov. Dá sa povedať, že na politickej periférii. Nie je vám ľúto, aký osud túto stranu postretol?

To viete, že mi to je ľúto. Projekt to bol dobrý a bol o politickej strane, ktorá má svoju hodnotovú víziu, ako aj svoj ekonomický program, pričom vlastne spájala sociálno-ekonomickú predstavu o tom, ako by mal človek v praxi žiť s akýmisi mravnými piliermi, hlásiac sa pritom ku kresťansko-judaistickým základom, z ktorých vôbec vychádza naša civilizácia. Pritom ale nie je svätuškárska. Táto politika oslovila a myslím si, že mohla aj naďalej oslovovať veľké množstvo ľudí, a hlavne by mohla byť veľmi užitočná pre Slovensko. Taká politika tú chýbala a stále aj chýba.

Odchod z SDKÚ ste označili za jednu zo svojich dvoch politických chýb. Ktorá bola tá druhá?

Druhá bola veľmi podobná. Konkrétne, že sme odišli z KDH. V roku 1999 vznikol vo vnútri strany veľký zápas medzi vtedajším predsedom KDH Jánom Čarnogurským a vtedajším predsedom vlády Dzurindom. Ten zápas bol staršieho dátumu a nebol len o týchto dvoch osobách, bol o type politiky, o pohľade na to, akú formu by mala mať kresťanská demokracia. To, čo sme neskôr začali budovať v SDKÚ, to sme  mohli a myslím, že aj mali začať budovať ešte v KDH. Dovolím si tvrdiť, že v tom čase sme boli tvorcami slovenskej politiky a keby sme z KDH neodišli, boli by sme tie voľby vyhrali a KDH by naďalej bolo tou dynamickou stranou, akou bolo aj po svojom vzniku.

Naším odchodom KDH utrpelo, stalo sa do seba zahľadenou stranou, ktorá bola len pre veľmi úzky okruh voličov. Ten sa navyše naďalej zužoval. Až to dospelo k tomu, že strana napokon vypadla z parlamentu. Ale aj napriek tomu strana neprichádzala so žiadnou iniciatívou, ktorá by bola atraktívna pre iný okruh voličov ako tých už existujúcich. Tak sme si povedali, že to začneme tvoriť v SDKÚ. Ďaleko lepšie, účinnejšie a dlhodobejšie by ale bolo, keby sme neboli bývali odišli z Kresťanskodemokratického hnutia. Možno to chcelo z našej strany viac trpezlivosti. Vtedy však už boli aj mnohé regionálne štruktúry toho názoru, aby si premiér vytvoril svoju vlastnú stranu. Vnímam to, že sa na prelome milénia roztrieštili sily z jedného politického tábora a premeškali sme možnosť vytvoriť jednu pevnú kresťanskú demokraciu.

Vo všeobecnosti prevláda názor, že ľudia sú na Slovensku z politiky znechutení a len ozaj výnimočne kvitujú konkrétne kroky či rozhodnutia volených zástupcov ľudu. Aj napriek tomu, nájde sa aj u nás niečo, čo nám môžu v Európe, prípadne vo svete závidieť. Či už z hľadiska diplomatického, prípadne spomínaného politického? 

Myslím, že áno. Niekedy sa možno asi až príliš sústredíme na svoju „boľačku“. Ale tak zas, je to asi aj logické. Čo treba oceniť, to je bezpečnostná situácia. Tá je v porovnaní s inými krajinami, prípadne regiónmi, určite na veľmi dobrej úrovni.

Narážate na tému terorizmu alebo páchanie trestnej činnosti celkovo?

Celkovo. V zásade platí, že na Slovensku je stále relatívne pokoj. Neznamená to, že to tak ostane navždy, to sa, samozrejme, nedá nikdy predpovedať. A takisto napriek všetkým tým politickým zápasom si myslím, že tu istá politická stabilita je. Jasné, prichádzajú nové strany, presadzujú sa kadejakí „exoti“ v politike, no to sa presadzujú všade naokolo. Taký je dnes svet a myslím, že nejaký zaužívaný poriadok, ktorý tu dlhé rok bol, odhliadnuc od všetkých jeho obrovských nedostatkov, sa definitívne končí, lebo ľudia ho už vnímajú ako nie dostatočne spravodlivý a najväčší frajer bude ten, ktorý dokáže nastoliť nový poriadok. Nie iba rozbiť ten starý. Na takéhoto frajera politika v súčasnosti čaká, a to nielen na Slovensku. Čiže aj v období tejto dramatickej premeny je naša vlasť stále ešte bezpečným štátom. 

Predovšetkým mám na mysli to, že sa tu nedejú dáke nepredvídané, katastrofické veci, aké sa dnes, bohužiaľ, dejú aj v mnohých demokratických krajinách. O nedemokratických režimoch ani nehovoriac. Momentálne však prebieha vo svete zaujímavá diskusia o tom, aké faktory môžu vyvolávať tieto problémy spoločenského života.

Bývalého ministra vnútra, respektíve obrany, teší, že Slovensko zostáva bezpečnou krajinou. Nepáčia sa mu však veľké sociálne rozdiely, ktoré sú už aj pod Tatrami čoraz vypuklejšie. Foto: mr

Pokračujte. O čom sa diskutuje?

V centre stojí obrovská nerovnosť medzi príjmami. Tento nepomer nie je pritom nijako racionálne odôvodniteľný. Jednoducho, je to len o tom, že niekto má vo svojej pozícii možnosť, ale nie je nijako spravodlivá. Iste, ten, kto rozhoduje o dôležitých veciach, si zaslúži aj vyššiu odmenu. Napokon aj jeho riziko je väčšie. No ten jeho príjem nech je 10-krát vyšší, ale nie 1000-krát vyšší. To už nie je spravodlivosť. Niektoré štáty sa už snažia regulovať tieto dramatické nerovnosti a v daných krajinách sa to potom odzrkadlí na väčšej spokojnosti občanov so svojím životom. A je tam potom napr. nižšia kriminalita alebo aj iné veci, ktoré zdanlivo s týmto faktorom nesúvisia. Ale hlavne je to ten pocit spokojnosti a životného naplnenia. A to je to, čo potrebujeme! Skrátka, aby ľudia neboli frustrovaní a aby mali pocit, že ich život je hodnotný. A ten pocit je veľakrát dôležitejší ako realita, veď žijeme len ten jeden život (úsmev). Preto nemožno len stále na niečo čakať a dúfať, že to bude niekedy, keď sa čosi naplní.

Zrazu sa človek ani nenazdá, ubehne 20 – 30 rokov a stále je to vo fáze nejakého čakania. A ani nemôžeme byť stále len tí, čo dobiehajú. Veď máme na to, byť ako krajina v popredí. Naši ľudia nie sú menej schopní alebo menej pracovití. Áno, sú aj krajiny, kde sú tie nerovnosti v porovnaní so Slovenskom vyššie, no už aj Slovensko patrí do skupiny, kde sú tie nerovnosti dosť vysoké.

Vaša kariéra vo vrcholnej politike nebola krátka, pričom ste už spomenuli svoje dve chybné rozhodnutia, ktoré vás takto dodatočne mrzia. Na čo ste však, naopak, hrdý, čo sa vám podarilo v politike presadiť, prípadne zrealizovať?

Myslím si, že je pre nás veľkým požehnaním, že sa Slovensko stalo súčasťou toho západného sveta, že je aj formálne členom EÚ, respektíve NATO. No hlavne ma to teší, že sme civilizačne nezostali niekde na pomedzí, tak ako niektoré iné krajiny, ktoré toto šťastie nemali, a nám to naozaj hrozilo, že zostaneme v takomto vákuu.

Ako pomyselná čierna diera Európy?

Nechcem použiť tento výraz, no v tom politickom vákuu sme mohli pokojne zostať uzatvorení. Lebo ako sa vyvíjala tá politická situácia od vzniku samostatného Slovenska, tak tá pozícia bola taká, že nás diskvalifikovala. A potom sa zrazu ukázalo, že to Slovensko je nielen súčasťou toho západného sveta, no je dokonca takou tou šťukou. Aj ekonomicky, že je to jednoducho šikovná krajina, ktorá dokázala byť vzorom pre iné rozvíjajúce sa krajiny. A zmenil sa aj charakter života. Veď z tých mnohých sivých rozbitých miest a obcí vznikli v podstate veľmi pekné a zaujímavé mestečká a dedinky po celom Slovensku. A keď sem zavíta cudzinec, tak vidí, že prišiel do peknej civilizovanej krajiny. A ja si myslím, že na to môžeme byť hrdí a že to je súčasťou tých politických zápasov, v ktorých sme vystupovali. A v ktorých si myslím, že sme vystupovali na správnej strane. Takže mám za to, že to bolo dobré. Akurát si treba uvedomiť, že vývoj sa nedá zastaviť a dnes je tu iný svet, iné problémy a potreba reagovať teraz na ne.

Tiež ma teší, že som stál pri zrode vládnych programov. Robil som takú hlavnú redakciu tých programov, čo bola inak veľmi zaujímavá činnosť a čo bola vlastne činnosť o tom, čo budú tie vlády robiť. A to si myslím, že bolo obdobie, keď sa  Slovensko výrazne posunulo. Napriek tomu, že niekde boli tie posuny dosť bolestivé. Ale myslím, že z toho kapitálu, ktorý Slovensko vtedy nazhromaždilo a vytvorilo, tak dodnes čerpáme. A som rád, že som pri tom mohol byť a  že sa to v zásade podarilo.

Pred dvomi rokmi kandidoval do Európskeho parlamentu za KDH. Zdroj: Youtube

Ktoré politické osobnosti vás v rámci profesijnej dráhy inšpirovali, prípadne sú vám sympatické?

Nepovedal by som, že niekto je mojím vzorom, ktorý by som nejako adoroval, ale zaujímavé veci prináša mnoho ľudí do politiky. Už som spomínal Margaret Thatcherovú. Svojho času som bol  fascinovaný tým, čo napísala, čo robila, čo hovorila. Veď vtedy sme to podrobne sledovali, keďže aj v čase socializmu sme tu v Bratislave chytali rakúsku televíziu a cez to sme to mohli v tých 80. rokoch sledovať. To bola pre mňa úžasná lekcia. 

A ak by som to mal brať tak historicky, tak to je zhodou okolností zase Brit – Winston Churchill. To je obrovské bohatstvo myšlienok a ohromná vytrvalosť. Tá je v politike inak nesmierne dôležitá. Jeho život a kariéra je príkladom ozajstnej húževnatosti, ktorá dnes v politike občas chýba a bez ktorej sa pritom dobrá politika robiť nedá.

Aby sme ale nezostali len pri tých niekdajších osobnostiach, tak tvrdím, že aj Barack Obama priniesol zaujímavé myšlienky do súčasného politického života. Áno, nebol dobre pripravený na zmeny, ktoré prišli počas jeho funkčného obdobia, no kto mohol byť pripravený na také množstvo hektických zmien.

Viac na tému americkej politiky TU a TU. 

Mala to byť posledná otázka, no s tým Obamom, respektíve USA, mi to nedá. Kam tým vyjadrením o ťažkej predvídateľnosti či pripravenosti mierite?

Narážam na tú nesmierne komplikovanú rolu, ktorú dnes Spojené štáty vo svete hrajú. Pretože ono nie je celkom úmera medzi tým, čo je v súlade s medzinárodným právom, dokonca čo je spravodlivé, a tým, čo môžu a majú robiť Spojené štáty, aby bolo vo svete menej utrpenia. Tým chcem povedať to, že pokiaľ USA niektoré veci neurobia, tak toho utrpenia bude vo svete viac. Hoci medzinárodné právo im to neumožňuje urobiť. Všetci ich za to kritizujú, a preto Barack Obama to napríklad nerobil. A to vlastne umožnilo rozmach islamistických skupín. Tvrdšia politika, ktorá nebola vo svete populárna a bola terčom kritiky, navyše nebola v súlade s medzinárodným právom, tak by tomuto rozmachu terorizmu zabránila. 

Ale napriek tomu chcem zdôrazniť, že Obama doniesol do politického diskurzu čosi veľmi čerstvé a zaujímavé! Niečo, čo podľa mňa predznačuje 21. storočie a čo mi bolo sympatické. Jeho myšlienky v politickej diskusii boli veľmi zaujímavé a prínosné, hoci sa mu možno nepodarili naplniť tak, ako si sám želal. Ale budúcnosť sa nekončí jeho vládou, tie myšlienky môžu žiť aj naďalej.

Ale aby som nebol taký jednostranný, a teraz možno trošku riskujem, myslím si, že je dôležité sledovať aj to, čo sa deje v Rusku.

Tak keď ste vraveli o USA, zakončime teda tento rozhovor Ruskom.

Iste, nie som stúpencom Vladimira Putina a jeho režim má ďaleko od  toho, aká je naša predstava o demokratickom usporiadaní. Je to režim jednej politickej strany alebo dokonca len jednej osobnosti a myslím si, že my sme určite ďalej. Ale na druhej strane to je mocnosť so svojím osobitným postavením vo svete. No a táto mocnosť bola pred Putinovým nástupom vo veľmi komplikovanej pozícii. Jedno veľké nedemokratické impérium, ktorým Sovietsky zväz nepochybne bol, sa vnútorne rúcalo a samovoľne deštruovalo. A tento deštruktívny proces sa Putinovi podarilo zastaviť. Tým nechcem nijakým spôsobom schvaľovať jeho kroky v zahraničnej politike, napríklad voči Ukrajine. Ale to zastavenie deštrukčného procesu v takej obrovskej a politicky zložitej krajine, akou je Rusko, to je fakt impozantný počin. A to je prinajmenšom zaujímavé retrospektívne vnímať či študovať a aj uznať.

No a úplne na záver by som len dodal, že či od Rusov, alebo od Američanov, by sme sa mohli priučiť takej väčšej národnej hrdosti. Áno, obe  krajiny majú vo svete svoj význam, no aj geograficky malé národy môžu hrať vo svete význačnú rolu. Zoberme si napríklad Švajčiarsko. Sú hrdí na svoju krajinu a majú byť na čo, no takisto aj my Slováci sa nemáme za čo hanbiť. Obzvlášť v dnešnom svete, keď už tie kvantitatívne ukazovatele, ako je počet obyvateľov alebo veľkosť územia, nehrajú primárnu úlohu. Oveľa dôležitejšie sú kvalitatívne ukazovatele, napríklad idey, konkrétne nápady, invencia. A tieto ukazovatele sú individuálne. Keď jednoducho človek príde na geniálny nápad, tak je jedno, kde žije. Hoci to podhubie je celosvetové. A nech mi nikto nehovorí, že naši ľudia nie sú rovnako šikovní. Aj preto by sme sa mohli od týchto väčších národov v rámci toho patriotizmu viac učiť.