Utečenci? Močia, opekajú a robia bordel. Viem, kto na nich zarába. EÚ tu nikoho nezaujíma, oznamuje biznismen z Turecka

    0
    Prezident Erdogan ďakuje svojim priaznivcom na masovej demonštrácii v Istanbule (Autor: TASR)
    Päťdesiatročný turecký podnikateľ žijúci v Istanbule Bahadir Kotan má firmu na prenájom virtuálnych kancelárií. K svojmu úspešnému podnikaniu v Turecku sa navyše v blízkej budúcnosti chystá pridať ďalšiu pobočku v Rumunsku. Na politiku podľa svojich slov veľa času nemá, ale narastajúci počet migrantov v jeho krajine a všadeprítomné arabské nápisy sa mu vôbec nepáčia.
     
    Hovorili ste, že ste pôvodom z Istanbulu?
     
    Narodil som sa v Istanbule, pôvodom som však z mesta Kars, ktoré sa nachádza na východe Turecka. V Turecku je otázka rodinného pôvodu absolútne kľúčová. Pokiaľ s niekým nadviažem vzťah, či už osobný, alebo pracovný, prvým predmetom diskusie je otázka pôvodu. Pritom nejde o to, kde sa človek narodil, ale kde má korene.
     
    Po príchode do tureckej metropoly si človek hneď všimne masívne demonštrácie na podporu prezidenta Erdogana a demokracie v Turecku, ktorých sa každých večer na námestí Taksim zúčastňujú stovky ľudí. Vy tam tiež chodíte?
     
    Áno, na Taksim som chodieval. Tie akcie tam začali organizovať každý večer od 16. júla. Všeobecne však na také veci nemáme čas, máme svoje vlastné podnikanie, to nám zaberá veľa času. Áno, Turecko skutočne nie je tou najstabilnejšou či najbezpečnejšou krajinou. Stále počúvame o nejakých útokoch. To isté sa však deje vo Francúzsku alebo Nemecku.
     
    Na svete sú len tri skutočne bezpečné krajiny, všetky sú anglosaské: Kanada, Nový Zéland a Austrália. Potom možno ešte Nórsko, ale napríklad Štokholm už taký bezpečný nie je; je tam príliš veľa utečencov zo Sýrie, Afganistanu a Kurdistanu. Tí ľudia tam chodia pre ich sociálny systém, ale nikdy sa neprispôsobia; skôr či neskôr tam začnú uplatňovať šaríu.
     
    Turecká vláda sa už mnoho rokov usiluje o vstup do Európskej únie. Myslíte si, že je takýto scenár v súčasnosti vôbec ešte aktuálny?
     
    Európska únia? Turecko do nej nikdy nevstúpi. Ako vám to mám vysvetliť; pozrime sa na takú cigaretu, tá má filter, zvyšok tvorí tabak. Európska únia je ako ten tabak, Turecko je filter. Za filtrom máte Irán, Irak a Sýriu, všetky krajiny, ktoré sú neuveriteľne explozívne. Keby sa Turecko stalo súčasťou EÚ, hranice Únie by boli čoskoro v plameňoch.
     
    Napríklad Moldavsko má problém v Podnestersku, to je niečo ako Kurdistan. Preto sa do Európy nedostanú. Európski lídri sú príliš bystrí na to, aby do Európy pustili problematické oblasti.
     
    Hovoríte, že ste sa niekoľkokrát zúčastnili tých provládnych demonštrácií na Taksime. Akí ľudia na takéto akcie chodia?
     
    Maximálne päť až desať percent obyvateľov Istanbulu je pôvodom z Istanbulu, zvyšok tvoria ekonomickí migranti. V Turecku žije 70 miliónov ľudí, z ktorých však len dva milióny majú pas. Prevažná väčšina tureckej populácie má len základné vzdelanie. Istanbul tvoria z väčšiny títo menej vzdelaní migranti z iných častí krajiny. Žijú vo svojich vlastných komunitách a s bohatšími či vzdelanejšími obyvateľmi Istanbulu neprichádzajú takmer vôbec do styku.
     
    Demonštrácií na podporu vlády sa zúčastňujú najmä títo konzervatívni ľudia z tureckých dedín, ktorí cítia, že za nimi Erdogan stojí. V tomto prípade vládu podporili však aj liberáli, ktorí sú inak proti vláde. Niet sa čo čudovať, bola ohrozená demokracia.
     
    Ešte pred niekoľkými týždňami som príliš veľa nádejí do budúcnosti našej krajiny nevkladal, teraz to však vidím inak. Myslím si, že ten pokus o prevrat nám v mnohom pomohol; zjednotil inak veľmi rozčlenenú tureckú spoločnosť.
     
    V Európe máme veľké problémy s utečencami. Mnohí ľudia sa obávajú toho, že ich kultúra je príliš odlišná na to, aby sa integrovali. Turecko je z väčšej časti ešte stále moslimskou krajinou. Myslíte si, že u vás majú lepšie podmienky k integrácii?
     
    Väčšina Turkov o utečencov nestojí, neželajú si, aby ich krajina prijímala. Samozrejme, že niektorí z nich nemajú pre vojnu na výber. Malo by to teda fungovať tak, že sa tu skryjú pred vojnou a po niekoľkých rokoch sa vrátia späť, povedzme do Sýrie.
     
    Žiť tu nemôžu, už teraz s nimi máme veľké problémy; je ich tu príliš veľa, žijú inak ako my. Rovnako ako sa Európania líšia od nás, sa ľudia z Blízkeho východu líšia od Turkov, sú oveľa horší.
     
    Napríklad ak zazrú nejakú zelenú plochu, začnú tam hneď niečo opekať, močiť a robiť neuveriteľný bordel. Tí ľudia na poriadok skutočne nehľadia. Turečtina alebo angličtina ich nijako nezaujímajú. Dobre vedia, že im stačí ich arabčina. Dnes v niektorých častiach Istanbulu vidíte arabské nápisy na každom rohu, postupne vytláčajú turečtinu aj Turkov.
     
    Toto sa mi naozaj nepáči a viem, že s tým nesúhlasí väčšina ľudí, aspoň teda v mojom okruhu. Je to skutočne vážny problém; Turecko je rozdelené do 81 provincií a iba jedna nemá žiadnych utečencov. Prijali sme už vyše troch miliónov migrantov; väčšina z nich žije na turecko-sýrskej hranici a v Istanbule.
     
    Nemyslím si, že existuje krajina, ktorej občania by skutočne stáli o utečencov. Európske štáty sa primárne snažia poskytnúť takú formu pomoci, ktorá by prispela k udržaniu migrantov v ich krajinách, prípadne v krajinách susediacich. Pre Európu je najlepšie, keď Sýrčania zostanú v Sýrii, prípadne v nejakej krajine v regióne.
     
    Je to predsa logické – Arabi by mali žiť v moslimských krajinách na Blízkom východe. V Európe žiť nemôžu, je to príliš veľký kultúrny rozdiel. Pozrite sa, ja som z Istanbulu a považujem sa za pokrokového človeka, ale ani ja nemôžem žiť v krajinách, ako sú Švédsko či Fínsko; všetko je tam príliš jednoduché a usporiadané. My sme zvyknutí na oveľa rýchlejšie tempo života a aj istý stupeň chaosu, v Škandinávii nič také nie je.
     
    Pre ľudí zo Sýrie alebo Iraku je ten rozdiel ešte oveľa väčší. Prídu do Švédska alebo Rakúska a začnú organizovať pochody za dodržiavanie šaríe. Ak chcú šaríu, môžu predsa ísť do Saudskej Arábie alebo do Iránu, prečo majú chodiť do Európy? Tie kultúry sú natoľko odlišné, že to bude vždy pôsobiť len komplikácie.
     
    Vy ste, predpokladám, boli v Európe mnohokrát. Mali ste možnosť navštíviť aj Prahu?
     
    Sestra mojej priateľky žije v Prahe, samozrejme, som ju tam musel navštíviť. Praha sa mi veľmi páči, najmä vďaka jej komunistickej histórii. Všimol som si, že veľa historických budov bolo transformovaných do rôznych kultúrnych stredísk, ako koncertných sál a divadiel.
     
    U nás kultúra v podstate neexistuje a to, čo tu máme, je pre väčšinu ľudí príliš drahé. Všeobecne kultúra západného typu ľudí z Blízkeho východu nezaujíma. Zaujímajú len dva typy televíznych programov: programy o varení a telenovely. Najmä turecké telenovely sú v celom regióne nesmierne populárne; naša vláda zarába veľké peniaze na ich exporte. Najmä na Ukrajine a v Rusku je veľký záujem o telenovely z obdobia Osmanskej ríše – v tej dobe pochádzali totiž ženy sultanátu prevažne z Ruska a Ukrajiny.
     
    Dá sa teda povedať, že zmýšľanie tureckých más sa postupne odvracia od pôvodne nastaveného proeurópskeho kurzu a začína sa viac orientovať na Blízky východ?
     
    Ľudia v Turecku nemajú žiadnu vlastnú víziu, neprikláňajú sa ani k Európe, ani k Blízkemu východu. Riadia sa len názorom prezidenta Erdogana. Pred niekoľkými rokmi náš prezident hovoril o prípadnom členstve Turecka v Európskej únii, ľudia sa teda začali cítiť byť Európanmi. Pritom zo 70 miliónov Turkov majú pas len dva milióny, chápete? Načo im je nejaká Európska únia? Veľa obyvateľov Istanbulu svoje rodné mesto nikdy neopustilo. Nepoznajú nič iné ako Istanbul, nikdy neboli v Ankare, nieto ešte na východe Turecka. Myslíte si, že títo ľudia pôjdu do Nórska alebo Anglicka?
     
    Väčšina Turkov sú ako ovce a prezident Erdogan je ich pastier. Ovce pôjdu, kamkoľvek im pastier prikáže. Erdogan má podporu viac ako šesťdesiatich percent tureckého obyvateľstva. Teraz mu navyše veľmi pomohol ten pokus o puč; ja som ho napríklad nikdy nepodporoval, ale potom, čo sa tu stalo, som mu vyjadril podporu rovnako ako kopa ďalších ľudí, ktorí s jeho politikou dlhodobo nesúhlasí. Nachádzame sa v rovnakej situácii, v ktorej bolo Španielsko v druhej polovici tridsiatych rokov. Je to skutočne veľmi nebezpečné a Erdogan môže zabezpečiť stabilitu.
     
    Čo sa podľa vás tú noc z 15. na 16. júla stalo?
     
    Kto stojí za pokusom o prevrat? Samozrejme, že imperialistické krajiny. Možno Spojené štáty, možno Nemecko alebo Anglicko. Prečo si myslíte, že Američania vtrhli do Iraku a ďalších krajín v regióne? Určite ste zaregistrovali, že sa nedávno za inváziu do Iraku verejne ospravedlnil bývalý predseda vlády Británie Tony Blair. To je pekné, síce pre toto rozhodnutie prišli o život asi dva milióny ľudí, ale aspoň sa ospravedlnil.
     
    Erdogan z pokusu o puč obviňuje islamského klerika Gülena a hnutie Hizmet, tí však nemôžu fungovať autonómne, nedáva to žiadny zmysel. Prečo by niečo také robili? Pozrite sa, prídu napríklad do niektorej z afrických krajín a začnú v nej organizovať bezplatné vzdelávanie. Prečo niečo také robia?
     
    Napríklad ak máte dostatok peňazí a ja za vami prídem so žiadosťou o finančnú pomoc, dáte peniaze radšej mne alebo svojmu bratovi, ktorý tie peniaze tiež potrebuje? Predpokladám, že radšej pomôžete svojmu bratovi. Pozrite sa na Turecko, máme tu 70 miliónov takých bratov, z ktorých aspoň 50 miliónov žije pod hranicou chudoby a nutne potrebuje pomoc. Hizmet svoju pozornosť však radšej smeruje na pomoc Afrike, Ázii, a dokonca aj Spojeným štátom, kde otvára školy.
     
    Ja všeobecne v takú formu pomoci neverím. Ako sa hovorí: Nedávajte mi rybu, skôr ma naučte, ako rybárčiť.“ Tak by to malo byť. Hizmet, Rotary International, Spojené štáty, OSN alebo Unicef robia všetko len naoko; prídu do nejakej krajiny, vyložia tam krabice s jedlom a predtým, než odídu, sa uistia, že je všetko riadne vyfotografované – je to len veľká šou. Pozornosť by sa mala klásť na budovanie priemyslu v menej rozvinutých krajinách, nie na takú formu pomoci.
     
    Všetkým tým medzinárodným organizáciám ide iba o peniaze. Uvediem príklad súvisiaci so súčasnou utečeneckou krízou; na začiatku sa vytvorí tábor, kde sa zhromaždia všetci migranti. Potom príde turecká vláda spolu s OSN, ktorá vyhlási, že každý človek dostane 30 lír na deň. V tom momente do hry vstúpi spoločnosť typu Sodexo so svojimi poukážkami na jedlo, ktoré sú medzi migrantmi distribuované namiesto peňazí. Francúzska firma si potom povie o podiel päť percent z každej líry.
     
    Ďalším príkladom je kurdská strana PKK, ktorá mnohým utečencom sprostredkuje možnosť nelegálne si zarobiť viac peňazí. Z každej líry, ktorú si títo ľudia zarobia, si však necháva päť percent. Ako môže OSN hovoriť o nejakej pomoci? Utečencom nijako nepomáhajú, pomáhajú iba francúzskym spoločnostiam a PKK.
     
    - Reklama -