Ruský nie veľmi zamatový rozvod so Západom po roku 2014 znamenal okrem iného nový ruský akcent na spoluprácu s Tureckom. Jej posilnenie sa malo týkať predovšetkým ekonomickej sféry, kde Rusko hľadalo náhrady za svoje protisankcie, a energetickej politiky (výstavba atómovej elektrárne) a „energo-geopolitiky“ (výstavba Tureckého prúdu ako strategickej náhrady za Južný prúd, ktorý EÚ zastavila).
Kauza Su-24: rapídne ochladenie vzťahov Ruska a Turecka
Boli tu aj ďalšie veci – napríklad pomerne silné ruské zastúpenie v tureckom turizme (Turecko bolo populárnou destináciou pre milióny Rusov ročne) a tiež ekonomická prítomnosť radu tureckých firiem na ruskom trhu. Pre nich sa vďaka sankciám medzi Západom a Ruskom otvárala nová príležitosť.
Lenže v septembri 2015 sa situácia výrazne zmenila priamym vstupom Ruska do sýrskeho konfliktu na strane sýrskeho prezidenta Asada. Tu sa turecké záujmy stretli s tými ruskými a chybné rozhodnutie o zostrelení ruského lietadla poslalo väčšinu strategických plánov oboch krajín k ľadu. Ambiciózny Erdogan, jeden z hráčov sýrskeho konfliktu, ale evidentne hral hru nad svoje možnosti.
Nasledovala veľmi ostrá výmena názorov medzi Moskvou a Ankarou. Rusko jasne stanovilo požiadavku ospravedlnenia ako základ pre začiatok normalizácie vzťahov, zaviedlo pre Ankaru obmedzujúce sankcie a následne obnovilo z ruskej strany vízovú povinnosť pre tureckých občanov. Kremeľ ďalej zaviedol embargo na turistické lety do Turecka a obmedzil ruský turizmus do tejto krajiny. Obmedzenia sa tiež dotkli niektorých tureckých firiem na ruskom trhu atď.
Nič osobné
Ak si spomenieme na ostrú rétoriku ruských obvinení Turecka a osobne Erdogana z podpory terorizmu v Sýrii, ktorá tvrdila, že jeho vlastná rodina je ekonomicky zainteresovaná na pašovaní ropy s Daešom alebo na Putinovu kritiku Turecka z tribúny OSN, potom predvčerajšia schôdzka pôsobila ako z iného sveta. Z iného sveta ale utorková schôdzka skutočne nebola. Len pripomenula, že vo svete geopolitiky platí heslo „nič osobné“.
Turecký prezident pred príletom do Petrohradu poskytol exkluzívny rozhovor ruskej tlačovej agentúre TASS a celej schôdzke nasadil priateľský tón. V rozhovore hovoril o ruskom prezidentovi ako o „Vladimirovi“ a mal pre ruskú stranu len pozitívne slová. Erdogan ale predovšetkým oznámil, že bude „odkrytá nová stránka“. Zostrelenie ruského vojenského Su-24 označil za „tragédiu“ (ktorá sa vyšetruje) a ďalej oznámil, že „naše krajiny sú kľúčovými hráčmi regiónu“ (Blízkeho východu), pred ktorými stoja spoločné úlohy. Nebolo vôbec náhodou, že vyzdvihol bezprostrednú podporu Vladimira Putina v čase júlového vojenského puču.
Turecký problém Západu
Práve pokus o puč vo svojich dôsledkoch otvoril cestu k spoločnej kooperácii medzi Tureckom a Ruskom, aj keď otepľovanie vzťahov bolo výsledkom dlhších diplomatických snáh. Uponáhľanie schôdzky oboch politikov zo septembra (na G20) už na začiatok augusta nebola tiež náhoda. Erdoganov postup v reakcii na pokus o puč, predovšetkým vlna odvolania sudcov a prokurátorov, učiteľov a, samozrejme, tiež armádnych dôstojníkov, robí vrásky Západu. Pre Putinovo Rusko ale demokratickosť a „západnosť“ daného partnera nie je kritériom – Rusko nekoná ideologicky, ale reálpoliticky.
Členstvo Turecka, ktoré sa pod Erdoganom vedome vzďaľuje ideálom západnej demokracie (ktorou nikdy skutočne nebolo), v NATO začína vytvárať na Západ tlak dvojakého metra. Turecko totiž stavia do protikladu proklamácie o severoatlantických hodnotách a geopolitické záujmy a stratégie. Už len fakt, že prvá zahraničná cesta tureckého prezidenta po nevydarenom puči viedla práve do Ruska – a nie k spojencom v NATO – má aspoň symbolický zmysel. Ankara už dlhšie vykonáva politiku obratu od Západu a snaží sa vybudovať si novú pozíciu práve smerom na východ do priestoru bývalej Osmanskej ríše (takzvaný neoosmanismus). Vo vnútornej politike Erdoganovej strany ponúka novú syntézu ideológie, ktorá vidí islam ako dominantný a hlavne univerzálny prvok pre novú tureckú identitu mimo problémové pojmy etnicity v etnicky rôznorodom Turecku (pozri kurdská otázka) a pritom demontuje posledné pozostatky prozápadného kemalismu.
Oficiálne vyhlásenie hovorilo vo všeobecných termínoch ako o „komplexe dvojstranných vzťahov“, ktoré mali hlavy štátov na dvojhodinovej osobnej schôdzke a následne v rozšírenom formáte spoločne (podľa Putina „konštruktívne“) diskutovať. Všeobecne stanoveným cieľom bolo proklamované obnovenie alebo reštart vzájomných vzťahov po novembrovom prudkom ochladení. Energetika a ďalej otázka Sýrie a celého regiónu Blízkeho východu však patrili k strategickým oblastiam stretnutia s potenciálnymi dôsledkami aj pre Západ a, samozrejme, aj pre medzinárodné vzťahy.
Turecký prúd ako nátlak na EÚ?
Po prvé, obe strany evidentne počas posledného zhruba mesiaca začali pracovať na obnovení projektu plynovodu Turecký prúd. Schôdzka oboch hláv štátov to potvrdila pomerne jasne a ruský minister pre energetiku Alexander Novak hovoril dokonca o tom, že patričné zmluvy by mohli podpísať už v októbri.
Turecký prúd je v podstate náhradným projektom plynovodu Južný prúd, ktorý mal obísť teritórium Ukrajiny a zabezpečiť ruským plynom z južného smeru EÚ. Práve obídenie Ukrajiny pre dodávky do EÚ sa stalo pre Rusov strategickým cieľom nielen v tieni súčasnej ukrajinskej krízy. Južný prúd Európska únia ale zablokovala práve v odpovedi na ukrajinskú krízu. Turecký prúd má perspektívu urobiť z Turecka významný plynový hub a ruský plyn by priviedol cez Čierne more a Turecko na hranice Európskej únie. Rokovania o projekte však predstavujú jednu z kariet v oveľa zložitejšej hre, v ktorej čisto o energeticko-ekonomické záujmy nejde.
Neoficiálne správy o obnovenom záujme Bulharska o Južný prúd, ktoré boli zverejnené v rovnakom čase, možno len ťažko považovať za úplnú náhodu. Rusko však požaduje od Bulharska (a tým EÚ) „železobetónové garancie“. Putin obnovenie projektu úplne nevylúčil. A dobre vie, čo hovorí, lebo cez veľké slová má Turecko ďalšie želiezka v ohni (dodávky z Azerbajdžanu), čo Moskve velí hľadať si ďalšie alternatívy. Nehovoriac o tom, že Južný prúd by bol pre Rusko výhodnejší a stabilnejší tiež vzhľadom na vývoj v Turecku, ktoré možno teraz ťažko považovať za pokojnú krajinu.
Sýria s otáznikmi
Po druhé, schôdzka bola síce v priateľskom duchu, ale nezmenila nič na tom, že záujmy oboch krajín v Sýrii a aj v regióne Blízkeho východu sú protikladné alebo, lepšie povedané, konkurenčné. Posunom je jedine to, že Moskva a Ankara sa po novembrovom incidente vrátili k rokovaciemu stolu. Ruský prezident po stretnutí hovoril o „vzájomne prijateľnom riešení“, ktorého obrysy nie sú v daný moment vôbec konkrétne, a to tak vo vzťahu k súčasnej situácii v Aleppe, tak ku kurdskému problému.
Pre Turecko tu ide o stratégiu, ktorá ho má vyviesť z diplomatickej izolácie, do ktorej sa dostalo v susednom a strategicky významnom regióne (podobne bol inšpirovaný aj turecký krok smerom k Izraelu). Neoosmanismus má však záujmy tiež v priestore, ktorý zaujíma tradične Rusko – teda smerom ku Kaukazu, kaspickej oblasti a čiastočne aj do Strednej Ázie (turkická vzájomnosť). Sýrska otázka v Turecku silne rezonuje s kurdskou otázkou a tá fakticky s teritoriálnou celistvosťou krajiny. Celkovo je namieste uvedomiť si, že napriek deklaráciám je Turecko strategický súper Ruska. Ale vnútorná situácia Turecka po puči, problémy s terorizmom a pálčivá kurdská otázka môžu viesť k určitému zmäkčeniu Erdoganovej sýrskej politiky – aspoň v zmysle väčšej ochoty ku kompromisom s Moskvou, ako rokovania v Petrohrade naznačili.
Vzájomné zbližovanie oboch krajín dáva zmysel okrem ekonomickej sféry predovšetkým v rovine ich strategického vzťahu k Západu. Nejde iba o to, že Erdogan po vojenskom puči hľadá spojencov a preskupuje svoju zahraničnú politiku. Ide totiž o dlhodobejší trend tureckého a ruského „odklonu od Západu“, ktorý odráža určité kultúrne a politické frustrácie týchto dvoch zvláštnych krajín na okrajoch Európy. Zároveň je tento „obrat na Východ“ naplnený veľmocenskými ambíciami a snahami o vlastnú autonómiu vo vytváraní systému medzinárodných vzťahov. Strategické partnerstvo obom krajinám (a zase každé inak) dáva určité taktické výhody práve v ich vzťahu k Západu. Teda, utorková petrohradská schôdzka bola tiež nástrojom na demonštrovanie, že obe strany majú otvorené alternatívy. Istá nervozita, ktorá na Západe pri tomto stretnutí panovala, signalizovala, že turecké eso v ruských rukách a ruské eso v tureckých rukách má svoju váhu. Pre člena NATO, ktorým Turecko stále je, to platí dvojnásobne.
Autor: Veronika Sušová-Salminen
