V rozhovore pre noviny Basler Zeitung Tibi rozsiahlo hovoril (rozhovor si môžete prečítať TU) o problematike islamu v Európe, o súčasnej imigračnej politike Angely Merkelovej a vôbec o vzťahu nemeckej spoločnosti k tejto otázke.
Nemecká spoločnosť má podľa neho tendencie k polarizácii, čiže k dvom názorovým extrémom. Jedna časť spoločnosti podlieha teraz eufórii z cudzieho a druhá naopak pociťuje nepriateľstvo k cudziemu. Nepozná zlatý stred. „To nehovorím len ja. Zistili to aj dvaja nemecko-židovskí filozofi. Helmuth Plessner napísal, že Nemci opakovane podliehajú ,kúzlu extrémnych pohľadov na svet‘. Theodor D. Adorno písal o nemeckej chorobe, ktorú pomenoval ako ,pátos absolútneho'.“
Tibi tiež naznačil, že spôsob, akým vzniklo zjednotené Nemecko, nebol v porovnaní s krajinami ako Anglicko alebo Francúzsko normálny. Dôsledkom je, že Nemci majú už od 19. storočia problém s národnou identitou. Hitler bol súčasťou nemeckého problému či „zvláštnej cesty“ (Sonderweg), ale rozhodne nebol podľa Bassama Tibiho nejakou náhodou. A „zvláštnou cestou“ je podľa neho tiež dnešná utečenecká otázka v Nemecku. Prijatie 1,5 milióna ľudí a odmietanie Merkelovej stanoviť dokonca horný limit je podľa jeho názoru opäť nemecká zvláštna cesta, ktorá nedokáže v Nemecku zaviesť „normálnosť“.
Hluční, ktorí priniesli nepokoj
Profesor Tibi je doma v Göttingene; podľa jeho slov toto mesto prijalo veľký počet utečencov. Tí teraz, ako hovorí, „robia veľký hluk na verejných miestach a priniesli do centra nepokoj“, zatiaľ čo bežní Nemci majú strach sa proti tomu ohradiť, lebo by ich mohli považovať za rasistov. Týmito slovami zhrnul svoje pozorovania situácie v Göttingene. On sám, keďže je Sýrčan, nemá problém osloviť ich a požiadať, aby stíšili rádio a podobne.
Tibi v rozhovore tiež zhrnul názory úspešných prisťahovalcov do Nemecka, a to nielen svoj, ale napríklad aj tureckých a iránskych taxikárov, s ktorými je podľa vlastných slov veľmi často v styku, lebo nemá auto. Nikto z nich príchod 1,5 milióna ľudí do Nemecka vraj nevíta. „Týchto 1,5 milióna utečencov prinesie do spoločnosti nepokoj. A my, nemeckí cudzinci, sa obávame o našu integráciu.“ Tibi tiež pripomína, že slušný Nemec a nacista sú len rôzne strany rovnakej mince a že zo slušných ľudí môžu byť zajtra nacisti.
Profesor ďalej priznal, že keď prišiel do Nemecka zo Sýrie, odkiaľ jeho rodina odišla v roku 1965, bol názorovo antisemita. Antisemitizmus označil za bežnú súčasť kultúry na Blízkom východe či konkrétne v Sýrii. Pri štúdiách v Nemecku pod vedením slávneho Adora tento kultúrny antisemitizmus však prekonal. Podľa jeho názoru „je väčšina Sýrčanov antisemitov“.
Ako človek od narodenia hovoriaci po arabsky má výhodu znalosti jazyka, a preto sa na uliciach zastavuje a zapája do hovorov s azylantmi. Získava tak informácie, ktoré sa k Nemcom nedostanú, lebo Sýrčania s ním hovoria inak ako s nemeckými úradmi. Tvrdí, že títo azylanti vinia z problémov, s ktorými sa stretávajú počas azylového konania, zvyčajne židov, lebo boli socializovaní v antisemitskej kultúre.
Definujte hranice, zbabelci
„Verte mi, že po arabsky a s arabskými argumentmi mám nad týmito ľuďmi väčšiu moc ako nemecký policajt,“ povedal ďalej Tibi na adresu toho, ako sa snaží v osobnej rovine vyrovnať s príznakmi „hlučnej arabskej kultúry“, ktorá je teraz prítomná v Göttingene.
Ďalej sa Tibi domnieva, že samotní Nemci by mali viac dávať najavo, ako funguje ich vlastná kultúra. Podľa Tibiho je potrebné, aby nemecké regulačné orgány jasne definovali hranice prípustného správania. To sa vraj nedeje predovšetkým zo strachu z obvinenia z rasizmu, ktorý je dnes väčší než strach z poklesu verejného poriadku.
Nad vďačnosťou za pomoc, ktorú nemecké médiá pri azylantoch zdôrazňujú, prevažujú podľa profesora „veľké očakávania, ktoré ale majú aj racionálne vysvetlenie. Žijeme v globalizovanom svete; ľudí vidia už vo svojich domovoch, že v Nemecku majú veľké byty, blonďavé ženy a sociálny štát. Keď som bol v Káhire, bol tam dvojizbový byt luxus. Muž, ktorý sa chce v Káhire oženiť, musí otcovi dokázať, že má dvojizbový byt. Tu v Göttingene poznám 16-ročných Arabov, ktorí si prenajali dvojizbový byt. A kto má v šestnástich dvojizbový byt, bude mať v osemnástich rokoch auto! Lenže na to sociálna pomoc už nestačí “.
Tým pádom je tu veľký potenciál pre sklamanie. „Zažijeme veľké sociálne konflikty,“ myslí si profesor. Podobné očakávania nebudú naplnené vzhľadom na to, že na to Nemecko nemá prostriedky. Ďalej Tibi argumentuje, že hodnotový systém utečencov nie je zlučiteľný s modernosťou. Ako povedal, mnohí Sýrčania hovoria o Nemcoch, že „nemajú česť“, lebo „ich ženy môžu spať s každým“. Naopak, zo sýrskeho pohľadu je záležitosťou cti mužov, že ich ženy, dcéry a sestry nemôžu spať s kýmkoľvek.
Incidenty na nový rok v Nemecku vidí profesor v rámci tohto postoja. Podľa neho azylanti vedia, že pri obťažovaní žien páchajú trestný čin, ale zároveň si myslia o nemeckých ženách, že sú prostitútky. Ako problém vidí, že nemecká polícia koná s utečencami v strachu, že ju obvinia z rasizmu. „Mnoho prichádzajúcich preto vidí Nemcov ako slabochov. Neberú Nemcov vážne.“
„Môj odhad je, že títo mladí moslimskí muži chceli v Kolíne ponížiť ženy, a tým ponížiť nemeckých mužov. Ženy pre nich boli nástrojom.“ Potreba poníženia je podľa neho otázkou kultúry, z ktorej pochádzajú. V Sýrii je znásilnenie ženy vojnovou zbraňou, upozornil v tejto súvislosti. Príčinou týchto útokov boli podľa jeho názoru zase nenaplnené očakávania.
Budúcnosti by sa neobával v prípade, že by nemecký štát začal s integračnou politikou. Profesor Tibi tu ale zatiaľ nevidí žiadny integračný koncept, žiadnu utečeneckú politiku, ale len chaos. Vo vzťahu k integrácii má pomerne jasno; požaduje, aby došlo k prevychovaniu migrantov zo sveta islamu do demokracie. To sa však nemôže dosiahnuť zmenami zákonov o integrácii, ale predovšetkým prenosom hodnôt pomocou vzdelania, tvrdí profesor.
Šikanovali ma, kopali do mňa
Nemecko má problém s prenosom svojich hodnôt, teda s integráciou a ako príklad Tibi uviedol Spojené štáty, kde sa moslimovia úspešne identifikujú s Amerikou a majú k nej pocit spolupatričnosti. Ako povedal o sebe: „Som nemecký občan, ale nie som Nemec. Som považovaný za Sýrčana s nemeckým pasom. V Nemecku je rozdiel medzi občianstvom a nemectvom.“ Aj ďalšia odpoveď profesora Tibiho v rozhovore bola prekvapujúca: „Hovoríte, že som tu urobil veľkú kariéru – to ale nie je pravda. Som 28 rokov profesorom na univerzite v Göttingene, ale to je len koniec mojej kariéry v Nemecku. Svoju kariéru som urobil v Spojených štátoch. V Nemecku som bol vylúčený, kopali do mňa a bol som obeťou šikanovania. Žiadnu Vítaciu kultúru som nezažil. Jediný dôvod, prečo som tu zostal, je moja nemecká rodina. Nechceli ísť do Ameriky. A to rozhodnutie bolo pravdepodobne zlé,“ zhrnul svoje životné skúsenosti s integráciou v Nemecku.
V ďalšej časti rozhovoru profesor Tibi povedal priamo, že integrovať moslimov je ťažšia úloha než napríklad integrovať hinduistov a budhistov. „Reči o tom, že zlá integrácia moslimov nemá súvislosť s islamom, sú kecy,“ povedal otvorene. Islam, pokiaľ nie je reformovaný, integráciu sťažuje. Nemecko sa stalo príkladom krajiny, ktorá má problém so schopnosťou integrovať cudzincov a kam prišli veľmi zle integrovateľní ľudia. „Dnes vidím, že Nemecko nie je schopné ponúknuť novým spoluobyvateľom domový poriadok pre mierové spolužitie. Sami moslimovia v Nemecku sa nechcú zaviazať k euroislamu,“ povedal ďalej Tibi vo vzťahu k dvom konceptom, ktoré ako odborník presadzoval – euroislamu a koncepcii dominantnej kultúry. „Dnes mám oboje za utópiu. Kapituloval som.“
Na konci rozhovoru sa Bassam Tibi vyjadril k otázke, prečo v čase utečeneckej krízy v Nemecku nebol ako známy expert na islam a na Blízky východ oslovovaný tunajšími médiami. „Existujú kritické názory, po ktorých nie je v tejto krajine dopyt. Pre nich existuje náhubok. Bol som v nemeckej televízii expertom na islam a Blízky východ, sedemnásť rokov som bol pravidelným hosťujúcim autorom Frankfurter Allgemeine Zeitung a písal som pre všetky väčšie nemecké noviny. Potom ma zo všetkých médií odstránili. Situácia sa zmenila v roku 2016, keď som sa s pomocou Alice Schwarzerovej mohol vrátiť. Mal som veľa čo povedať, ale môj názor nechceli počuť.“
Autor: Veronika Sušová-Salminen
