Spomienku pripravilo občianske združenie In Minorita a bolo súčasťou projektu Ma bisteren! pri príležitosti utorkového (2.8.) Pamätného dňa rómskeho holokaustu. Pietny akt sa začal tónmi rómskej hymny Gelem Gelem v podaní huslistky Barbory Botošovej, nechýbali na ňom predstavitelia štátnej správy, samospráv, Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, rómske ženy s deťmi, ale ani zástupca americkej ambasády na Slovensku.
Podľa projektovej manažérky združenia In Minorita Zuzany Kumanovej je potrebné pripomínať si miesta, kde dochádzalo k perzekúcii Rómov. „Treba si pripomínať konkrétnych ľudí, ktorí boli zavraždení, ktorí trpeli. Je dôležité hovoriť o tom, že počas druhej svetovej vojny došlo k veľkým perzekúciám, ktoré boli postavené len na etnickom základe. Aj vo vzťahu k Židom, aj vo vzťahu k Rómom, aj vo vzťahu k iným skupinám,“ priblížila Kumanová s tým, že v Európe sme stále konfrontovaní s rasistickými a neonacistickými názormi.
Richard Fitzmaurice z americkej ambasády na Slovensku je presvedčený, že je veľmi dôležité stretnúť sa na mieste, kde zo sveta zmizli ľudia v takých neľudských podmienkach. Podľa neho je potrebné, aby verejnosť participovala na podobných podujatiach a pripomenula si rómsky holokaust, ktorý medzi ľuďmi nie je až taký známy. „Pre nás je to záväzok, aby sme bojovali za práva a rovnaké zaobchádzanie so všetkými ľuďmi bez ohľadu na národnosť a menšinu,“ zdôraznil Fitzmaurice.
Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom vznikol v novembri 1944 z dovtedajšieho pracovného tábora. Ľudia internovaní v tomto tábore boli určení na vyvezenie do koncentračných táborov mimo územia Slovenska. „Do tábora zviezli okolo 700 osôb, čo bolo niekoľkonásobne viac, ako bola jeho kapacita. Zviezli sem celé rómske rodiny, teda aj ženy, aj deti. Na prelome rokov 1944 a 1945 vypukol v tábore škvrnitý týfus. Chorých ľudí oklamali, že ich odvezú do nemocnice do Trenčína, vyviezli ich do údolia nad Dubnicou, kde si vykopali jamu, nad ktorou ich postrieľali,“ pripomenula Kumanová. Po exhumácii po vojne sa podľa nej zistilo, že niektorých z nich guľky neusmrtili, ale zomreli na udusenie pod hlinou.
Po vojne hrob exhumovali a obete pochovali do samostatných hrobov. Kumanová ocenila ľudí z vtedajšej zbrojovky v Dubnici nad Váhom, ktorí z delových nábojov postavili pamätník a o cintorín sa starali. Združeniu In Minorita sa aj vďaka štátnym dotáciám podarilo cintorín oplotiť a udržiavať, v roku 2007 vyrástol na mieste pomník s menami všetkých obetí. „Zavraždili tu 26 ľudí, nie všetky mená sa podarilo zistiť. Dnes je známych 18 mien, ostatné sú neznáme,“ doplnila.
