Posledné mesiace a najmä týždne sa zdá, že Európa sa mení na Izrael. Nie je veľkým preháňaním, keď povieme, že teroristické útoky sú na dennom poriadku. Aký máte z toho pocit? Je pravdou, že si na terorizmus musíme zvyknúť?
Niektorí médiami nazývaní bezpečnostní analytici tvrdia, že na terorizmus si musíme zvyknúť. Je to totálna hlúposť a čudujem sa vôbec takým, ktorí už majú stovky vyjadrení v bezpečnostnej politike, že to vôbec spomenú. Prečo by som mal tolerovať niečo, čo nemusím. Prečo by som sa mal vyrovnať so zabíjaním ľudí okolo mňa a bezmocne sa pozerať ako nevinní ľudia, ktorí majú pred sebou život, umierajú a ich niť existencie na tomto svete bola pretrhnutá? Týmito vyjadreniami sa stávajú akýmisi advokátmi tých, ktorí tento stav neriešia. To je ako by mi dieťa začalo drogovať a zalomím ruky nad ním, zlomím palicu a poviem si: „ Čo už s ním, je v jame levovej, na to si musím zvyknúť.“ Ak by sme takto uvažovali, tak sa nikam neposunieme a za chvíľu by bol absolútny koniec fungovania akejkoľvek zdravej spoločnosti. To je mylná cesta a nesúhlasím s ňou.
To, že sa stala Európa akýmsi Izraelom, treba adresovať do Bruselu, kde je gigantická mašinéria, ktorá podcenila dôležité informácie a priviedla túto časť sveta do takého stavu, v akom v súčasnosti žijeme. Plný strachu a napätia. Ja osobne si na to nezvyknem a silno uvažujem, čo s tým? Myslím, že okolo nás je ešte dosť šikovných ľudí, ktorí vedia, čo s tým, len nemajú priestor a možnosti a preto je potrebné ich dať dohromady, aby konali.
Množstvo moslimov na Západe má radikálne názory. Podľa prieskumov ide o niekoľko desiatok percent moslimov vo Francúzsku či v Británii, ktorí samovražedné útoky vnímajú minimálne ako z časti oprávnené. Radikálnejší sú pritom mladí moslimovia. Ako je možné, že Západ tak fatálne zlyhal pri ich integrácii?
Tie radikálne názory boli v minulosti, sú a budú i v blízkej budúcnosti. Táto generácia mladých ľudí z moslimskej komunity sa pozerá na Európu úplne inými očami ako ich predkovia, či už starí rodičia, alebo rodičia. Francúzsko je špecifické. Kolonizovalo mnoho krajín. Vznikla federácia ôsmich francúzskych koloniálnych teritórií v západnej Afrike a to z Mauretánie, Senegambie, Nigeru, Francúzskeho Sudánu, ako aj Francúzskej Guiney, Pobrežia Slonoviny atď. Kolonializmus ako systém nadvlády a kontroly nemal len ekonomickú dimenziu, ale významné pre Francúzsko boli jeho politické a kultúrne dimenzie. Nezabudnime ani na Alžírsko, kde dlhé roky vykonávala teroristické útoky radikálna teroristická skupina GIA. Od polovice 18. storočia do začiatku 19. storočia prechádzalo Francúzsko zložitým obdobím vyčerpávajúcich vojen a vnútorných konfliktov. Koncom 19. storočia prijali zákon, že každý občan narodený v kolonizovanej krajine získava francúzske občianstvo.
No a potom to prišlo. Prívalové vlny obyvateľov týchto krajín v stovkách tisícov za lepším životom s lepšou životnou úrovňou obyčajne v medzivojnovom období, a tým bolo Francúzsko. Čo zasiali, to žnú. Aké husle, taký tón. Nič viac, nič menej ako bolo, resp. malo sa očakávať za pár rokov. Mladí moslimovia sa nikdy nebudú integrovať do kultúry krajiny, keď budú mať pocit, že stíhacie lietadlá bombardujú krajiny kultúrou im blízke neoprávnene. Dejiny nezmeníme. Mohamed, významný a múdry filozof, ako aj zákonodarca, ktorého reformy sa nedotkli iba náboženskej oblasti, ale tiež občianskeho a trestného práva, kedysi vyhlásil: „ Moslimský boh je rovnako ako ten kresťanský večný, všemocný a ľudia pre ním sú si rovní. Všetko vo svete sa deje z jeho vôle a pretože o všetkom vopred rozhodol a zapísal do knihy osudu, nie je potrebné sa ani v boji obávať smrti, lebo aj doba skonania je Alahom pre každého bez výnimky vopred presne stanovená.” A ak sa bavíme o útokoch a samovrahoch, ako aj ich rozhodnutí umrieť, je veľmi jednoduché prísť na to, že odtiaľto pramenia tie rozhodnutia odhodlania sa k tomu, teda viera v to, že za žiadnych okolností sa človek nemôže zbaviť toho, čo mu osud nachystal.
A odpoveď na otázku, ako je možné, že Západ tak fatálne zlyhal pri ich integrácii, je jednoduchá a priama. Ak budete dieťa v rodine vychovávať tak, že ho ľavou rukou budete hladiť, hovoriť mu, ako ho milujete, a pravou rukou mu budeme spôsobovať bolesť a utrpenie, skončili ste s vašou udržateľnosťou jeho integrácie v rodine a počet príslušníkov vašej rodiny sa určite skôr či neskôr zníži, opustí vás a ešte sa môže stať, že ho budete mať aj proti sebe. Taký je život a na tom nič nezmeníte. Západ nezlyhal. Zlyhali ľudia, ktorým dal Západ mandát a oni jeho uplatňovanie nezvládli. Mnohí z nich uprednostnili a povýšili materiálne hodnoty nad ľudské. Preto je taký stav aj v Európe, aký je. Chyby sa budú ťažko napravovať. Bude veľa mŕtvych, kým sa rany zahoja. Verte mi. Nehovorí sa mi to ľahko, ale, bohužiaľ, tak to vidím ja, ak to niekoho zaujíma.
A teraz otázka za milión. Čo ďalej robiť? Navrhovaných politík je veľa. Od drakonických postihov islamistov, štátnej regulácie mešít či dokonca odoberania občianstva islamistom na jednej strane po deradikalizačné politiky, pri ktorých vracajúci sa bojovníci z Islamského štátu dostávajú peniaze, prácu a domy. Čo si myslíte vy?
Tie takzvané drakonické postihy by boli účinné, keby sa viedla seriózna a úprimná politika v boji proti terorizmu a nebolo by toľko pretvárky medzi politikmi. Dnes všetci vieme, prečo je tento stav taký, aký je. Dnes všetci vedia príčiny. Dnes všetci rozumejú, kde to dospeje, ak sa to nezastaví a nezačne sa v tomto marazme konať. Európa bude v plameňoch a ohniská v podobe uhlíkov sa už zapaľujú.
Spomínam si na správy jednej našej televízie, keď náš slovenský redaktor robil rozhovory s tureckými občanmi na ulici po pokuse o zvrhnutie tureckého prezidenta. Ostal som ako zmeravený, keď sa tento Turek vyjadril, že už sa teší, ako budú tí podozriví z organizácie prevratu visieť na ulici a oni sa budú pozerať, lebo si vraj nič iné nezaslúžia. No myslím si, že pri ešte neukončenom počte 60 000 podozrivých a nie hocijakých, ale intelektuálov sa môžete na takom zozname ocitnúť kedykoľvek, kto na vás prstom ukáže, lebo to je taká situácia, kde nie je čas overovať obvinenia a nie je ani vôľa. Je to niečo príšerné, kam sme sa to v tomto storočí plnom technologických vymožeností a pokroku s tou našou ľudskou mysľou dostali. Zamyslel som sa, ako málo chýba, aby sa vraždili medzi sebou tí, ktorí ešte včera spolu sedeli vedľa seba a možno sa aj navštevovali.
Je to smutné. Bohužiaľ. Na stabilizáciu tohto stavu, čo sa týka teroristických útokov, je liek, lebo diagnóza je jasná, len namiesto liečenia hnisavých rán Európy sa nenasadzujú také antibiotiká, aké si stav vyžaduje, ale sa neustále nahadzuje akýsi mejkap, ktorý má zakryť neschopnosť a nevôľu riešiť túto situáciu aj inak ako len násilím. Prezident Hollande, ak ho národ neodvolá, tak ešte veľakrát bude opakovať jeho frázy, ako mu je ľúto, ako súcití, ako nezabudne na nich a bude sľubovať a sľubovať, ako nájde ich vrahov a bla…bla…bla… Nie! Toto nie je cesta a myslím, že už majú toho dosť aj Francúzi.
Podobne začínajú byť na tom aj Nemci. Naberá to rýchlosť a dôjde k zmenám v riadení štátu. To, že dostávajú bojovníci Islamského štátu peniaze za svoju účasť v ťažení a popritom aj nejaké materiálne hodnoty, nie je vôbec prekvapením. Zdrojov je mnoho a ešte stále nie sú vyčerpané. Bol by každý prekvapený, kde je ich prameň.
Zmení posledná vlna terorizmu politickú mapu Európy? Môžeme očakávať, že do popredia sa dostanú tí, ktorí sú označovaní za krajnú pravicu?
Určite, že to, čo je už vpustené do systému, a to je množstvo neidentifikovaných ľudí, ktorí prišli do Európy za určitým cieľom, musí zmeniť pomery. Sú dve možnosti. Buď prídu rozumní, charizmatickí a zabezpečení ľudia, ktorí nebudú kradnúť z vládnych rozpočtov a ožobračovať občanov, lebo len títo to môžu dať do poriadku a zabezpečia svojim občanom bezpečnosť a pokojný spánok za každú cenu a to aj tvrdých a ráznych krokov, alebo príde krajná pravica a to už bude iný vývoj, o ktorom nechcem ani hovoriť. Ale je to možné, ako sa hovorí, skôr ako nové topánky.
Akú zahraničnú politiku by Slovensko malo viesť, aby nás táto vlna terorizmu nepostihla?
Politici nesmú byť alibisti a hlavne v zahraničnej politike. Je obrovský rozdiel medzi diplomaciou a alibizmom a ľudia to veľmi rýchlo odhalia. Niekedy som rozčarovaný z tých vyjadrení k vážnym otázkam vo svete a zaujatia stanoviska. Je to päť viet, ale keby ste ich poradie prehodili, nič nepokazíte. Sú to slová bez významu a hodnoty. Slovensko by malo viesť zahraničnú politiku v prvom rade takú, ktorá je pre Slovensko najlepšia a najprosperujúcejšia a to je jasné formulovanie postojov a stanovísk ako v zahraničnej tak i vo vnútornej politike štátu. Kde Slovensko vlastne stojí za každého počasia, či prší, alebo svieti slnko. Naša krajina má určité ciele, medzi ktoré patrí na prvom mieste i bezpečnosť občanov. Toto musí byť brané do úvahy a všetko, čo by malo byť ináč, že by chyby politických rozhodnutí spôsobili opak a ohrozili by občanov, musí byť posudzované prísnou optikou a musia byť vyvodené dôsledky voči akémukoľvek politikovi. Národ prežije iba vtedy, ak má múdrych vodcov.
Dejiny nás mnohé naučili. Taký Džingischán, veľký dobyvateľ a vládca časti sveta od Pakistanu až po brány Viedne priniesol svetu na dlhé obdobie pokoj a bezvojnový stav. Preto je dôležité, aby sa Európa uberala takou cestou, aby nebola zase v poradí tretia svetová vojna, lebo máme k nej veľmi blízko a pár šialencov z iného kontinentu si to vie predstaviť. Zmažú sa všetky dlhy, preriedia sa národy, začne sa na zelenej lúke a cena práce je minimálna. O to v podstate ide. Politika a postoj lídrov Vyšehradskej štvorky je preto konštruktívna a je akousi na dno mora spúšťajúcou sa kotvou Európy, ktorú hádžu vlny mora zo strany na stranu a chodí krížom-krážom bez akéhokoľvek cieľa. Dúfam, že sa to v blízkej budúcnosti nezmení.
