Slávny spisovateľ Pavel Kohout upokojuje: Zažili sme horšie veci, než je migrácia

0
Pavel Kohout (Autor: Petr Vejbor)

Počula som, že krst vašej knižky Jolana a kúzelník prebieha na Sázave preto, že tu máte so ženou Jelenou svoje druhé bydlisko. Je to tak?

Už od roku 1957, teda vyše päťdesiatdeväť rokov, je Sázava náš pevný bod v živote, kam sme sa s výnimkou rokov, keď sme žili nedobrovoľne v emigrácii, vždy vracali.

Dlho ste žili v Rakúsku. Ako k tomu došlo?

Je to tak. Pán prezident Husák totiž nechal mňa a moju ženu vyniesť našimi pohraničníkmi v roku 1979 do Rakúska ako darčeky rakúskemu ľudu.

 Čo hovoríte na to, čo sa dnes v Európe deje?

Zažil som ešte horšie veci, než to, čo sa dnes deje v Európe. Druhú svetovú vojnu – celú, heydrichiádu – tiež celú, stalinizmus a normalizáciu … nebolo toho málo. Takže to, čo sa dnes v Európe deje, nie je nič iné, než to, čo sa v Európe dialo vždy, a preto som si istý, že o to dôležitejšie je naše členstvo v Európskej únii. Neviem si predstaviť, že by toto zvládla Európa za čias mojej mladosti.

Hovoríme tu o migračnej kríze…

Áno, hovoríme o všetkom. Hovoríme o pučoch, o teroristoch aj o ďalších veciach. Ja som totiž šťastný, že som sa dožil toho, ako sa Európa spája. Myslím si, že brexit bol pre nás všetkých veľkým poučením, že cesta, ktorú doteraz volil Brusel – aj keď s dovolením všetkých národných vlád, ktoré sú pod tým všetkým spolupodpísané – nie je správna a musí sa korigovať.

Ako ste vnímali vy osobne brexit? Vidíte na ňom skôr to negatívne?

Nie je to dobrá vec, ale už sa stala a nedá sa s tým nič robiť. Lenže táto situácia, bohužiaľ, nastala v kolíske európskej parlamentnej demokracie a stalo sa tak legálnym hlasovaním, takže to celá Európa musí vziať na vedomie, a je potrebné sa z toho poučiť.

EÚ momentálne stojí pred napätou situáciou v Turecku, pretože sa časti tureckej armády v noci z piatka na sobotu nepodaril puč. Treba sa teraz báť Turecka?

Myslím si, že skôr nie. Je tu ale veľká otázka, akým smerom sa bude vývoj v Turecku uberať, či to bude smerom k skutočnej, teda akejsi demokracii, ktorá je demokraciou iného typu než tá európska, alebo či to bude autokracia. Dnes ešte nevieme, akou cestou sa pán prezident Erdogan nakoniec vydá a pre čo sa rozhodne. Ale opäť je tu dôvod na to, prečo má Európska únia zostať skutočnú úniou a prečo sa má snažiť o to, aby sa čo najviac udržala pokope.


Malo by sa Turecku zabrániť v tom, aby malo možnosť vstúpiť do EÚ?

Zatiaľ sa na to v žiadnom prípade nekvalifikovalo, takže nejde o žiadne zabránenie. Pre prijatie do EÚ existuje celá škála požiadaviek. Napríklad to, že kto vstúpi do EÚ, nesmie zaviesť trest smrti – a to platí aj pre Turecko! Pokiaľ chce táto krajina zjednodušenú vízovú politiku, doteraz vystačilo splniť len tie kritériá, ktoré si dohodli. Avšak nemyslím si, že by im to povolili, keby sa postupovalo štandardne.


Už ste spomenuli trest smrti, ktorý je momentálne v prípade Turecka  v hre, pretože turecká vláda chce rokovať s opozíciou o jeho zavedení… Možno vôbec toto nejako komentovať?

Napísal som román Katyně, ktorý je vlastne veľkým výkrikom proti trestu smrti. Vždy, keď vzniká táto potreba, tak upozorňujem na to, že napríklad Gustáv Husák mohol byť odsúdený na doživotie a potom sa stať prezidentom republiky, zatiaľ čo ostatní boli popravení, takže už sa tými prezidentmi nemohli stať. Aj z toho je zrejmé, že je trest smrti trochu riskantnou záležitosťou a nikdy sa nedá vyhnúť omylu.

Keď už ste spomínali Gustáva Husáka, tak sa nedá nespýtať, či sa domnievate, že bol dobrým prezidentom. Dnešní komunisti ho totiž hodnotia ako toho najlepšieho…

Myslím si, že to bol strašný prezident a že všetky nádeje, ktoré vzbudzoval svojím postupom v roku 1968, nakoniec zmaril. Ja sám som spolu s ním v marci 1968 vystupoval na pražskom výstavisku, kde sme spolu mali rovnaké proreformné prejavy, ale on nakoniec túto líniu a svoje presvedčenie zradil na celej čiare. Preto si myslím, že to bol na základe normalizácie jeden z najhorších prezidentov.

Vie sa o vás, že ste boli jednou z najvýraznejších osobností tzv. Pražskej jari. V roku 1969 ste ale boli z KSČ aj zo Zväzu slovenských spisovateľov vylúčený, potom ste sa ocitli na indexe a vaše diela boli cenzurované. Ako vnímate rok 1968 s odstupom času? Mnohí ľudia majú vraj pocit, že to bola posledná šanca pre vtedajšie Československo…

Neviem, či to bola posledná šanca. V dejinách totiž neplatí, čo by bolo keby. Dejiny sa proste udiali a stali. Faktom ale je, že sa len jediný raz za existencie komunistických strán stalo, že nejaká komunistická strana v nefalšovanom prieskume verejnej mienky získala podporu deväťdesiatich percent obyvateľstva – ako u nás v júni 1968. Pretože obyvateľstvo vzalo tú vec, Pražskú jar, za svoju ako najrozumnejšiu možnosť k akémusi oslobodeniu od vtedajšieho stalinistického obdobia. No a to nevyšlo.

Komunisti sú v dnešnej spoločností zatracovaní. Čo si myslíte o komunistickej strane?

Ja som bol povojnový komunista. Do komunistickej strany, do KSČ, som vstupoval v roku 1946 vo svojich osemnástich rokoch ako jeden zo státisícov, ktorí zažili svetovú hospodársku krízu a Mníchov, čo mnohí chápali ako totálne zlyhanie kapitalizmu a totálne zlyhanie západných demokracií. No a my sme sa vtedy domnievali, že iný systém a iného ochrancu krajina potrebuje ako soľ, avšak nakoniec sme zistili, že to bola cesta od čerta k diablovi, od Hitlera k Stalinovi… O niekoľko rokov sa síce začal pokus o obrodu, ktorý sa ale skončil v spomínanom roku 1968. A to celé potom pokračovalo až do roku 1989.

Nedá mi to, a predsa len by som sa ešte vrátila k migračnej kríze. Ako vnímate migrantov v Európe, moslimov v Európe? Je to pre nás všetkých hrozba?

Nie. Len je potrebné to celé uviesť na pravú mieru, teda zabezpečiť vonkajšiu hranicu Schengenu a zaviesť prísnu evidenciu prichádzajúcich. Mne sa zdá, že živelný bol predovšetkým hromadný útek všetkých do Nemecka. Angela Merkelová sa dopustila drobnej, aj keď neprijateľnej chyby, teda že všetkých de facto pozvala do Nemecka. A to sa nemalo stať. Kto je ohrozený na živote, tak má na azyl v Európe, samozrejme, právo, a kto nie je, tak tu nemá čo robiť, ak ho výslovne nepotrebujeme.

Nakoniec by som sa vrátila k tomu, prečo tu spolu sedíme – totiž k faktu, že krstíte knižku pre deti Jolana a kúzelník, ktorá mala tak trochu pohnutý a neradostný osud, pretože vyšla pred viac ako tridsiatimi piatimi rokmi len v Nemecku a u nás len ako samizdat. Vy osobne dokonca máte so slobodou slova pomerne bohaté skúsenosti, pretože ste sa v 70. rokoch ocitli na indexe a vaše diela cenzurovali. Myslíte si, že dnes sa už majú spisovatelia dobre a že im žiadne zákazy nehrozia?

Mám sa dobre v tom, že si píšem, čo chcem. Inak si spisovatelia musia zvyknúť na to, že ani v minulosti ich predchodcovia nemali žiadne zväzy, a navyše pracovali s maximálnym rizikom. Takže je na každom z nich, ako sa so situáciou na trhu vyrovná. Za totality ale má, samozrejme, literatúra veľkú šancu, pretože hovorí ľuďom niečo iné než režim. A keď už je tu sloboda a tá hovorí deviatimi rôznymi hlasmi, ktoré si odporujú, tak potom ten desiaty hlas už má, samozrejme, len minimálny účinok – teda pokiaľ nie je umelecký.

Mali ste vy sám v sebe niekedy nejakú autocenzúru?

Nie, tú som nemal nikdy! Mal som ju síce tak trochu v sebe do roku 1962, 1963, ale odvtedy už nikdy! Preto som tiež bol dvadsať rokov zakázaným autorom.

- Reklama -