Puč bol označený ako amatérsky. Súhlasíte s takýmto hodnotením?
Do značnej miery áno. Jednak ho vykonala malá časť armády, pričom rad armádnych špičiek sa nezúčastnil, čo je obrovský rozdiel oproti minulým prevratom, keď turecká generalita povstala ako jeden muž a povedala islamistom nie. Vnucuje sa tu preto tá teória, ktorú som považoval v prvých hodinách za divokú konšpiráciu. Nehovorím, že to Erdogan zorganizoval, ale zdá sa, že ten puč sa naozaj pripravoval, ale je možné, že do príprav prenikli agenti provokatéri, ktorí jeho organizátorov podnietili k tomu, aby puč spustili skôr, než bol pripravený.
Treba zmieniť, že v auguste v tureckej armáde prebiehajú previerky, po ktorých sa veľmi prepúšťa do civilu. Je možné, že pučisti začali tušiť, že majú poslednú šancu. Tá čistka by ale pravdepodobne prišla tak či onak. To, že bol puč potlačený, režimu, samozrejme, dovoľuje zasiahnuť proti akejkoľvek opozícii a robiť čistky v oveľa väčšom rozsahu.
Armádne špičky sa teda puču nezúčastnili?
Niektoré áno, ale zďaleka nie všetky. Garantujem vám, že keby sa zobrala celá turecká generalita a šla proti Erdoganovi, tak Erdogan už dnes neexistuje. Žiadna turecká politická reprezentácia nebola schopná sa udržať proti armádnemu povstaniu. Posledný úspešný puč v roku 1997 prebehol tak, že armáda zverejnila iba akési vyhlásenie.
Rola armády v tureckom politickom systéme bola dlho obrovská, avšak po tom, ako v roku 2002 vyhrala voľby AKP, sa vplyv armády začal zmenšovať. Podarilo sa mu, aby sa mu armáda podriadila, niekoho vyhodil, niekto bol skorumpovaný, niekto bol zastrašený. Ako hovorí klasik, existuje pozitívna a negatívna motivácia. Nakoniec tam zostalo iba nejaké malé jadro síl s väzbami na tradície režimu Kemala Atatürka. Toto bol pravdepodobne taký posledný, zúfalý pokus, ktorý nevyšiel a ktorý dal Erdoganovi do rúk mocnú zbraň.
Hovorí sa, že za oslabenie pozície armády môže aj EÚ, ktorá Turecko vyzývala na reformy, ktoré by práve znížili vplyv armády v Turecku. Je to pravda?
Jednoznačne. Je to obrovská vina Západu. Je to trochu taká variácia Arabskej jari, keď si Západ úplne naivne myslel, že keď padnú sekulárni diktátori, tak namiesto nich nastúpi liberálna demokracia. Rovnako si Západ absurdne myslel, že ak v Turecku stratí armáda politickú moc, tak tam vznikne liberálna demokracia. To je absolútne nezmyselné. Jediný výsledok tej tzv. demokracie v Turecku je, že tam presvedčivo voľby vyhrávajú islamisti. Erdogan má stále podporu väčšiny Turkov, pričom proti prevratu sa postavili opozičné strany aj médiá, ktoré Erdogana veľmi nemusia. To je významný rozdiel oproti minulosti, keď vojenské prevraty prebehli často s veľkou verejnou podporou. Teraz však islamizácia Turecka prebieha so súhlasom významnej časti populácie. Keby dnes Erdogan zmizol zo sveta, tak ho pravdepodobne nahradí niekto iný, kto bude robiť plus-mínus tú istú politiku.
Z mešít v Turecku sa počas puču ozývalo „Alláhu akbar“. Imámi vyzývali na obranu Erdogana…
Presne tak.
Takže sa dá povedať, že ide o vnútrocivilizačný stret v Turecku?
Do istej miery áno, pretože armáda a na ňu napojené štruktúry fungovali v Turecku sekulárne, konzervatívne a nacionalisticky. Šlo o elementárne hodnoty tureckého režimu, ktorý čerpal z dedičstva zakladateľa Tureckej republiky Kemala Atatürka. On zomrel v roku 1938, ale jeho dedičstvo trvalo až do konca 20. storočia. Turecko sa udržovalo ako sekulárny štát, pričom vo viacerých prípadoch, keď vyhrala politická reprezentácia, ktorá sa pokúsila krajinu islamizovať, armáda veľmi nekompromisne zasiahla. Spoločnosť sa však zmenila a prestalo to fungovať. Islamské hodnoty znova začali získavať popularitu, AKP presvedčivo vyhráva voľby a môže krajinu „demokraticky islamizovať“. Pripomeňme, že aj Adolf Hitler vyhral voľby demokraticky, aj keď veľa ľudí si túto drobnosť nechce priznať.
Inými slovami, bolo by dobré, keby sa puč podaril?
Jednoznačne áno. V momente, keď sa objavili prvé správy o prevrate, tak ja som mal obrovskú radosť. Ja osobne som už Turecko pred rokmi odpísal a niekoľko rokov hovorím, že Turecko je de facto nepriateľ Západu. Myslel som si pritom, že Erdoganovi sa podarilo „gleichschaltovať“ (usmerňovať – pozn. red.) tureckú armádu natoľko, že už nebude schopná do tureckej politiky zasiahnuť. Keď sa objavili v piatok správy, že sa začal prevrat, tak som to dlho sledoval. Vyzeralo to zo začiatku veľmi dobre, ale, bohužiaľ, tie sobotňajšie správy už boli iné. Dúfal som však, že je ešte možnosť nejako Turecko zachrániť.
Nikdy, keď v Turecku armáda do politického systému zasiahla, tam neexistovalo nejaké dlhé obdobie vojenskej diktatúry. Prevraty prebehli tak, že armáda zasiahla, odstránila islamistov, krátko fungovala nejaká prechodná vojensko-odborná vláda a potom prebehli voľby. Predpokladal som, že ak by teraz vojaci uspeli, tak to bude podobné. Chvíľu by vládli vojaci, prijala by sa nová ústava a možno ešte v tomto roku by prebehli demokratické voľby. Bohužiaľ, nevyšlo to.
V Turecku prebiehajú obrovské čistky, objavili sa už náznaky, že by krajina mohla byť vylúčená z NATO. Čo si o tom myslíte?
Veľmi ma to pobavilo, pretože v severoatlantickej zmluve neexistuje žiadna klauzula, ktorá by umožňovala vylúčenie člena. To nie je možné. Z NATO sa dá iba čiastočne odísť, čo v minulosti spravili Francúzi, keď odišli zo spoločného velenia, ale pritom zostali v politickej časti paktu.
Takže najskôr ma naozaj výrok Johna Kerryho pobavil, ale potom som si povedal, že ak je možné niekoho z NATO vyhodiť, tak ako je potom možné, že sa to dávno v prípade Turecka neurobilo. Pretože ak je členom NATO krajina ovládaná islamistami, to považujem naozaj za absurdnú, neskutočnú situáciu. Je to akoby za studenej vojny bola členom NATO krajina, v ktorej by vládli komunisti. To by asi nešlo.
Erdogan sa ešte pred pokusom o puč ospravedlnil Rusku za zostrelenie lietadla. Je pravda, že môžeme očakávať zbližovanie sa Turecka a Ruska?
Objavila sa teória, podľa ktorej Erdogan Európe naznačuje, že ak sa naňho Európa vykašle, tak on má alternatívu a môže sa začať zbližovať s Putinom. Dali by sa nájsť spoločné body. Často sa hovorí, že Erdogan aj Putin sú autoritatívni vládcovia, ktorí by si v niektorých ohľadoch mohli rozumieť. Ja to však nepovažujem za dlhodobo realistický variant, pretože medzi Putinom a Erdoganom je zásadný rozdiel v tom, že Putin, napriek všetkým výčitkám, ktoré voči nemu môžeme mať, je pragmatický, racionálny a sekulárny vládca. Erdogan je však islamista. Oni môžu medzi sebou uzavrieť nejaký krátkodobý kompromis, ale neviem si predstaviť, že by dlhodobo existovalo nejaké spojenectvo Ruska s islamistami. Rusko a Turecko sú pritom dediční nepriatelia, ktorých záujmy sa vždy v oblasti Čierneho mora a Kaukazu budú stretávať. To je geopolitická konštanta. Turecko sa dlhodobo snaží získať vplyv nad turkickými národmi, ktoré sú na Kaukaze a v Strednej Ázii, čo je ale zóna záujmu Ruska. Je pritom ťažko predstaviteľné, že sa Rusi na to budú len tak dívať. Maximálne preto môže medzi týmito dvoma krajinami existovať iba krátkodobé, pragmatické manželstvo z donútenia podobné, ako je medzi Ruskom a Čínou. To nie je spojenectvo.
