Jadrové zbrane USA v Turecku: Výbušná téma otvorená

    0
    Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan (Autor: SITA)

    V súvislosti s politickým vývojom v Turecku v posledných dňoch sa najčastejšie hovorí o tom, ako stíhačky typu F-16 prenasledovali lietadlo tureckého prezidenta Erdogana a desili obyvateľov Istanbulu tým, že prelietali nad mestom veľmi nízko.

    Toto všetko bolo možné len vďaka tomu, že ich piloti boli schopní udržiavať stíhačky v operatívnom stave za pomoci sprevádzajúceho lietadla s palivom, ktoré vzlietlo z leteckej základne Incirlik. Nakoniec sa legitímnej vláde podarilo uzavrieť letecký priestor nad spomínanou základňou a odrezať ju od zdroja elektriny, čo znamenalo aj koniec leteckej misie pučistov.

    Hneď na nasledujúci deň vnikli do základne ozbrojené sily lojálne legitímnej tureckej vláde a okamžite pristúpili k zatknutiu tureckého veliteľa v základni.

    Keď sa na celú situáciu človek pozrie spätne, počínanie tureckej vlády sa javí ako úplne legitímne – iná možnosť sa ani neponúkala. Následné špekulácie o tom, že takýto krok zo strany tureckej vlády bol namierený proti Spojeným štátom a ohrozí operácie proti Islamskému štátu, nie sú z dnešného pohľadu vôbec na mieste.

    Atómové bomby v Turecku

    Problém však tkvie v niečom úplne inom – do dnešného dňa skladujú Spojené štáty v Turecku práve v tejto leteckej základni hneď niekoľko atómových bômb typu B61. „Dáva zmysel skladovať americké atómové zbrane v leteckej základni pod vedením niekoho, kto zrejme práve pomáhal pri bombardovaní parlamentu vo svojej vlastnej krajine?“ pýta sa autor článku.

    „Bomby v základni v Incirliku sú ukryté v obrovských trezoroch v podzemných leteckých krytoch. Nedávno Spojené štáty a ostatné členské štáty NATO investovali 160 miliónov dolárov do vylepšenia svojich jadrových kapacít, konkrétne v Turecku išli tieto peniaze najmä do vystavania novej ochrannej zóny, v ktorej sú bomby ukryté. Samozrejme, že keby sa pučisti chceli zbraní zmocniť, museli by poznať bezpečnostný kód. Dostať sa k tým bombám by určite nebolo jednoduché, navyše sa domnievam, že by pučisti mali veľa iných vecí, o ktoré by sa museli postarať skôr,“ myslí si Lewis.

    Na druhej strane, všetky obranné opatrenia sú stále založené na domnienke, že bomby sa nachádzajú v stabilnej, a najmä spojeneckej krajine. „Teraz však vidíme to, ako veliteľa základne vyviedli von spútaného, čo oslabuje skôr spomínaný predpoklad,“ uviedol autor.

    To, čo je však podľa autora článku na celej veci skutočne zarážajúce, je fakt, že v Turecku nie sú k dispozícii žiadne lietadlá, ktoré by bomby umiestnené v základni Incirlik boli v prípade potreby schopné nosiť.

    „V iných štátoch, v ktorých sú umiestnené americké atómové zbrane, má hostiteľský štát vždy k dispozícii lietadlo, ktoré by mohlo v prípade potreby bomby zhadzovať. Avšak na rozdiel od Belgicka, Nemecka, Talianska či Holandska nie je Turecko oprávnené ,nosiť‘ jadrové zbrane. Inými slovami, Incirlik predstavuje len akési skladisko,“ píše expert.

    „Presne preto navrhujem, aby sme našli inú, vhodnejšie lokalitu pre uchovávanie amerických atómových bômb,“ zdôrazňuje.

    Bývalý šéf NATO v Európe udeľuje cenné rady

    O svoje cenné rady sa v článku pre Foreign Policy rozhodol podeliť aj bývalý veliteľ spojeneckých síl v Európe a súčasný kandidát na viceprezidenta v administratíve Hillary Clintonovej James Stavridis.

    „Počas tých štyroch rokov, keď som pôsobil vo funkcii veliteľa spojeneckých síl v Európe, som bol v Turecku častým hosťom a dokázal som si vytvoriť veľmi vrelé vzťahy s mnohými dôstojníkmi v tureckej armáde – niektorí z nich neskôr skončili v smutne preslávených tureckých väzniciach. Dobre poznám aj súčasného armádneho šéfa Hulusiho Akara, ktorý bol podľa môjho názoru vždy verný civilnej vláde. Z toho dôvodu mám dôvodné podozrenie, že pokus o puč sa odohral o poznanie nižšie v hierarchii tureckej armády,“ uvádza.

    Vyslúžený armádny generál sa potom vyjadril k leteckej základni Incirlik. „V tejto základni má Severoatlantická aliancia údajne skladovať taktické atómové zbrane. To je informácia, ktorú Spojené štáty nepotvrdzujú, ale ani ju nevyvracajú. Pokiaľ je to však skutočne pravda, predstavuje to pre Washington skutočný problém. Znamenalo by to, že potreba vzájomnej spolupráce s Ankarou je o to viac nevyhnutná,“ píše Stavridis.

    Jedna z hlavných zmien, ktorá nastane po neúspešnom pokuse o puč v Turecku, bude podľa autora spočívať v tom, že turecká armáda už nebude takým spoľahlivým partnerom pri zahraničných misiách.

    „Turecko doposiaľ posielalo svoje vojská, letectvo a lode do každej misie NATO: do Afganistanu, na Balkán, do Sýrie, Líbye, a dokonca aj proti pirátom. Teraz to, bohužiaľ, vyzerá tak, že bude v nasledujúcich rokoch turecká armáda zahltená rôznymi previerkami a vyšetrovaniami a ako inštitúcia bude skôr iba prežívať. To sa, samozrejme, podpíše na jej práci za tureckými hranicami,“ uviedol vojenský expert.

    Teraz treba podniknúť štyri zásadné kroky

    Stavridis načrtol plán pozostávajúci zo štyroch bodov, ktorého by sa Spojené štáty mali v súvislosti s Tureckom držať.

    V prvom rade sa vraj Američania musia pevne postaviť za Erdoganovu vládu. „Aj napriek niektorým nespochybniteľným autoritárskym prvkom súčasnej tureckej vlády ide stále o demokraticky zvolenú vládu, ktorá si vo svetle pučistických snáh zaslúži našu plnú podporu,“ uviedol.

    „To, pochopiteľne, neznamená, že by Spojené štáty mali zatvárať oči pred porušovaním ľudských práv v krajine a nerešpektovaním slobody médií. V tomto smere by sme, naopak, našich tureckých partnerov mali podporiť. Na druhej strane je tu riziko, že poprevratovú situáciu využijú vládne zložky na ďalšie čistky v armáde a justícii, preto musíme byť ostražití,“ usudzuje.

    Ďalej treba podľa Stavridisa bezodkladne odoslať do Ankary vysokopostavených vojenských dôstojníkov, aby sa zišli so svojimi tureckými kolegami, oboznámili sa so situáciou v krajine a zablahoželali vedeniu k potlačeniu puču. „To isté platí aj pre naše civilné vedenie – od ministra zahraničia nižšie. Aj oni by mali navštíviť turecké vedenie a ubezpečiť Erdogana v tom, že stojíme na ich strane. Čo sa prípadného vydania Fethullaha Gülena týka, myslím si, že na to je ešte priskoro. V každom prípade by sme mali postupovať podľa medzinárodného práva a zvážiť tureckú žiadosť,“ napísal.

    Ďalším krokom by malo byť zintenzívnenie spolupráce v informačnej oblasti a v boji proti kurdským radikálnym skupinám. „S tureckou armádou sme blízko spolupracovali už v minulosti. Spojené štáty musia do Ankary vyslať signál, že v boji proti terorizmu na tureckých hraniciach stojíme na ich strane,“ poznamenal.

    Posledným bodom programu by malo byť využitie „mechanizmov Severoatlantickej aliancie na podporu tureckých pozícií“. „Turecko má veľmi často dojem, že ich obavy sú pre zvyšných členov Aliancie irelevantné. Vzhľadom na najnovší vývoj v tejto strategicky veľmi významnej krajine budeme Turecku musieť dať najavo, že jeho záujmy sú pre nás dôležité. To by mohlo napríklad znamenať navýšenie zdrojov pre základňu v tureckom Izmire,“ napísal.

    „Turecko nie je len národ, ale aj celá civilizácia, ktorá si je dobre vedomá svojej dôležitosti a historicity v regióne. Či už ide o Islamský štát v Sýrii, Izrael, ropu vo východnom Stredomorí, alebo Egypt – Turecko má neuveriteľný potenciál ovplyvniť vývoj vo všetkých týchto oblastiach. Preto Washington potrebuje mať v Ankare blízkeho partnera, s ktorým si bude rozumieť a vzájomne vypomáhať,“ uzavrel niekdajší šéf NATO v Európe.

    - Reklama -