Dá sa niečím vysvetliť útok vo francúzskom Nice, kde najmenej 84 ľudí zomrelo po tom, čo vodič nákladiaka vošiel do davu? Boli zanedbané nejaké bezpečnostné riziká v deň, keď stovky ľudí slávili štátny sviatok Deň dobytia Bastily?
Neviem, nebol som tam a nepoznám ani miesto, na ktorom sa to stalo. Keď sa ale stretnú desaťtisíce ľudí na námestí preto, aby sledovali ohňostroj pri príležitosti štátneho sviatku dobytia Bastily, tak potom, ako to chcete ochrániť? Že ich obženiete plotom, dáte tam vstupné rámy, budete kontrolovať, kto ide dovnútra a kto von? Síce v tom mieste mohla byť ceduľa zákaz vjazdu, ale taký nákladiak to ľahko prerazí a v tom, aby vošiel medzi ľudí, potom nikomu nezabránite. Je to klasický mäkký cieľ, ktorý je zo svojej povahy neochrániteľný. Ak vám niekto povie, že letiská, stanice, nákupné stredisko vám niekto ochráni stopercentne, tak potom nehovorí pravdu. To jednoducho nejde! Ak ten objekt bude slúžiť svojmu cieľu – to znamená, že na ňom budú lietať lietadlá, budú tam jazdiť vlaky, ľudia budú nakupovať, tak potom to nemôže byť stopercentne bezpečné. A keď bude, tak potom nebude spĺňať svoj cieľ. To je ale jednoducho realita.
Pozrite sa, čo sa stalo na telavivskom Ben Gurionovom letisku, o ktorom sme si mysleli, že je najbezpečnejšie na svete, a ten izraelský novinár David Suleiman sa tam pohyboval tri dni, nakoniec začal do lietadiel dávať makety bômb, až vtedy na neho prišli. Viete, čo taký človek môže napáchať za popoludnie, nieto za tri dni. Takže si musíme povedať, že žijeme vo svete, kde sa ľudia z Islamského štátu a z al-Káidy rozhodli, že budú bojovať proti nám, budú nás zabíjať, budú krutí a vyberajú si presne tieto ciele – to nie je IRA, ktorá primárne útočila – i keď nie vždy – na britských policajtov, bojovala proti britskému politickému establishmentu a útočila na britských vojakov. Títo ľudia útočia primárne na obyčajných obyvateľov. A tí sa pohybujú v uliciach, v nákupných strediskách aj inde.
Útočníkom bol podľa policajného zdroja agentúry AFP tridsaťjedenročný Francúz tuniského pôvodu, ktorý zrejme konal bez komplica. Polícia ho síce zastrelila, ale mala ho v hľadáčiku už skôr, nie však v súvislosti s terorizmom, avšak v minulosti ho vraj vyšetrovala pre násilnú činnosť a držanie zbraní. Vari sa taký človek nedal ustrážiť?
Ja tento konkrétny prípad nepoznám, ale všeobecne k tomu môžeme povedať, že počet ľudí, ktorí nám potenciálne môžu ublížiť alebo si to o nich len myslíme, je podstatne väčší, než je počet bezpečnostného aparátu, ktorý nás má chrániť. To je realita. Nehľadiac na to, že ten bezpečnostný aparát nemá za úlohu iba strážiť terorizmus, má za úlohu i strážiť organizovaný zločin, drogy, všeobecnú kriminalitu, tajné služby cudzích mocí a pod. Takže nerobíme len jeden negatívny jav v spoločnosti. Po druhé v demokratickej krajine nemôžete niekoho zavrieť len preto – a ja si myslím, že je to dobre – že si vy myslíte, že je to zlý človek. Vy potrebujete dôkaz! Ak nebudete mať dôkaz, tak potom vám ho každý sudca pustí. Máte obmedzený personál a máte podozrivú osobu, ktorú sledujete tri mesiace, môžete ju sledovať aj denne 24 hodín – ale okrem sledovania tiež takú osobu musíte odpočúvať, vyhodnocovať jej rozhovory, sledujete sociálne siete a podobne, ale to všetko chce čas a ľudí. Medzitým vám začnú vyskakovať iní ľudia, ktorí sú potenciálne nebezpeční, a vám nič iné nezostane, než kalkulovať a rozhodnúť, že sa tento človek už sledovať nebude. Môže sa vám však stať, že túto kalkuláciu rozhodnete chybne. Ja by som ale bez znalosti tohto prípadu tajnú službu alebo políciu nevinil. Ani Kim Čong-un v Severnej Kórei vám nezabezpečí, že všetky nepriateľské živly jeho úžasného režimu budú pod kontrolou. Som ďaleko vzdialený od toho, vyčítať takto od stola bezpečnostnej komunite nejaké zlyhanie, hoci sa to môže ponúkať.
A kto tu zrejme zlyhal či zlyháva?
Ak niečo zlyháva, tak to je francúzska reakcia! Francúzsky prezident François Hollande, počnúc Charliem Hebdom, hovorí stále to isté – budeme viac bojovať v Sýrii, budeme viac bojovať proti Islamskému štátu, viac bojovať v Afrike, ale namiesto toho by si mal položiť otázku, do akej miery je táto proklamácia úspešná v praxi a do akej miery to zvýšilo či zhoršilo bezpečnosť Francúzska. Podľa mňa to je minimálne polovičný krok, ak teda nejde zlým smerom, pretože ďalšie kolo násilia a ďalšie akcie povedú len k tomu, že určitá skupina moslimov – „a ja nie som pre to, aby bol Islamský štát zničený“ – bude radikalizovať ďalších ľudí, ktorí si budú hovoriť, že Západ je v kontinuálnej vojne s islamom. Problém je, že Islamský štát chce poraziť krajiny Blízkeho východu – a ak sa v tom bude organizovať Západ, tak potom hlavný nositeľ porážky IS musí byť Turecko, Saudská Arábia, Jordánsko a ďalšie krajiny Blízkeho východu. Ako však vidíme, tak sa im tiež do toho nijako veľmi nechce, pretože geopolitika Blízkeho východu je trochu iná; najväčší nepriateľ Turecka nie je ISIS, ale celkovo je to pre nich problém Kurdov. Najväčší nepriateľ Saudskej Arábie nie je ISIS, možno ani Bašár Asad, ale Irán. Tieto veci by sme tu ale mohli preberať dlho, pritom tieto veci determinujú tú skutočnú politiku, ktorú tieto krajiny robia, na rozdiel od toho, čo proklamujú, že urobia.
Myslíte si, že v tomto smere naša európska spoločnosť urobila niečo zle, že napríklad dosť dobre nespolupracuje s moslimskou komunitou, ktorá je zvlášť vo Francúzsku veľmi rozšírená a žije tam už tretia generácia moslimov?
Francúzsko bolo dlho ušetrené teroristických útokov od islamistov z jedného prostého dôvodu. Nezúčastnilo sa ťaženia Georgea Busha mladšieho do Iraku, a dokonca to vehementne kritizovalo. Prvé útoky prišli po tom, čo sa Francúzsko začalo vojensky angažovať v Afrike a začalo sa angažovať proti IS. Ja som už dávno hovoril – a teraz to priznal aj Barack Obama – že najväčšou chybou bolo rozbitie Líbye. Skutočnými vinníkmi krízy v Líbyi sú ale popri USA aj prezident Sarkozy a celkom iste teraz odstupujúci britský premiér David Cameron. Oni absolútne nezmyselne rozmlátili Líbyu a urobili tu štát, ktorý má už tri vlády, pričom ani jedna nie je schopná garantovať, že z Líbye nebude nepriateľský štát a že sa v ňom nebudú organizovať islamisti a že k nám z toho dôvodu nebudú prúdiť ďalší vysídlenci. Ide o to, že ten chaos sa tiahne do pásu ďalších štátov afrických krajín. Nezmyselná francúzska politika vo vzťahu k Asadovi – už Turci tu pochopili, že ide o niečo iné. Oni pritom boli do roku 2011 s Asadom priateľmi, ale teraz sa otáčajú, pretože chápu, že je tu situácia zložitejšia a že doterajšia politika k ničomu neprispeje. Fatálnym problémom je tiež Irak, kde americká invázia prispela k rozbitiu krajiny, a k minimálne pol miliónu mŕtvych ľudí. Tamojším problémom ale pritom posilnili Irán, čo zase viedlo k nevôli ostatných sunnitských štátov Blízkeho východu. Hlavným problémom Blízkeho východu je, kto bude dominovať islamským a arabským krajinám, či to bude Saudská Arábia alebo Irak. To je jednoducho hlavný problém, ktorý dominuje Blízkemu východu.
Čo by sa malo úplne najskôr urobiť, aby sa zabránilo teroristickým útokom?
Je to náročná úloha, ktorá má dve dimenzie – zahraničná politika, to znamená maximálne úsilie na stabilizáciu Líbye, maximálne úsilie na stabilizáciu Sýrie, maximálne úsilie na stabilizáciu Iraku, maximálne úsilie na stabilizáciu Jemenu, Alžírska, Tuniska a ďalších krajín. Je tiež potrebné pracovať s moslimskými komunitami – vo Francúzsku je ich sedem miliónov, Británia, Nemecko, Belgicko a podobne by mali pracovať s tým, prečo potomkovia tých, ktorým krajiny dali nový a lepší život, nádej na nový a lepší život, prečo niektorí tí potomkovia túto zem potom nenávidia, prečo sa francúzski Alžírčania necítia byť ani Alžírčanmi, ale ani Francúzmi, prečo sú sociálne deprimovaní, prečo nemajú prácu a podobne. To sú obrovské problémy. To, že sme si ich nahromadili a urobili sme z nich veľké getá týchto ľudí, tak s tým už asi nič neurobíme. Ale v rámci migračnej krízy by sme to nemali multiplikovať. Nemali by sme slepo kritizovať. Je to strašne ťažká úloha a nie je to len na jedno volebné obdobie jedného politika. Ukážte mi dnes niekoho, kto sa bude skutočne venovať tomuto dlhodobému problému, bez ktorého vyriešenia ale nebudeme viac v bezpečí. Ak porazíme vojensky Islamský štát na území Sýrie a Iraku, tak potom sa presunie inam. Trebárs do Líbye alebo do Jemenu.
Už ste to síce načali, ale predsa len sa chcem znovu opýtať na francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda. Mal by podľa vás znovu vystúpiť s nejakým zásadným prejavom? Ide o to, že podľa mnohých stále hovorí to isté dokola. Treba tu nejakú silnejšiu ruku, nejaký silnejší zásah?
Reakcie typu, že my vás tu už naozaj ochránime, tak tie nikam nevedú. Podľa mňa je teraz potrebné ku všetkému pristupovať s chladnou hlavou. Ale máte pravdu – Hollande hovorí stále to isté, a je potrebné si položiť otázku, či sa za ten čas od útoku na časopis Charlie Hebdo bezpečnostná situácia vo Francúzsku vôbec nejako zlepšila. Ja sa domnievam, že nie, a tie útoky sú toho dôkazom. Ale to nevyrieši len Francúzsko. Musíme mať riešenie na podstatne širšej úrovni a treba tu hlavne vážne debatovať aj s Ruskom. Islamský terorizmus, ISIS je totiž spoločný nepriateľ tak pre Rusko, ako i Západ. Musíme sa prestať stále strašiť, že ruské pozemné vojsko vpadne do Pobaltia, cez Kaliningrad do Poľska, veď to sú nezmysly! Mali by sme sa sústrediť na to, čo nás skutočne ohrozuje. Že sú Rusi asertívni, že sú Rusi komplikovaní, že sú zložití, že majú svoje záujmy, tak to je jednoducho fakt. Ale v tejto chvíli to naozaj nevyzerá, že nás chcú vojensky napadnúť. Čo by tým získali? Veď na to nemajú potenciál.
