Prvými Austrálčanmi boli v 18. storočí anglickí väzni. Za začiatok Austrálie ako štátu možno považovať jedenásť trestaneckých táborov, ktoré postavili na tomto vzdialenom kontinente anglickí väzni. Doslova reprezentujú vznik nového národa – Austrálčanov. UNESCO ich vyhlásilo za svetové kultúrne dedičstvo.
Ako Európan sa za to veľmi hanbím, ak toto proklamujeme za svetovú kultúru. Potom nie je ďaleko ani k tomu, že raz tak urobí UNESCO aj s koncentračnými tábormi nacistov. Na mieste by ale bolo, keby v prvom prípade boli vyhlásené za pamätníky hanby Britov a v druhom prípade za pamätníky hanby Nemcov.
S krvou, potom a slzami svojich väzňov vybudovali Briti svoju kolóniu v Austrálii. Ich krutosť nepoznala hranice – zajatí väzni sa nesmeli ani po skončení svojho trestu a po jeho otrockom odpracovaní už nikdy viac vrátiť k svojím rodinám do ďalekej Európy. To dnes už len málokto vie. Aj to patrí k „slávnej“ histórii Angličanov a Veľkej Británie.
Britské lordstvá – “najúžasnejší a najfajnovejší džentlmeni” – nemali nikdy problém množiť svoje bohatstvá a šíriť svoju “slávu” prelievaním krvi iných národov a lúpežným koristníctvom cudzích území.
Prvý z týchto trestaneckých táborov bol založený v roku 1787 na mieste dnešného Port Jacksonu v New South Wales. Bolo do neho deportovaných okolo 800 väzňov. Medzi nimi aj jedna 70 ročná žena, osamelo žijúca, ktorá bola chudobná ako kostolná myš a bola viac hladná ako sýta a keď v malej dedine pri Londýne jedného dňa ukradla dva kilo syra, tak bola odsúdená na tri roky. Najmladším z väzňov bol 9 ročný chlapec, ktorý ukradol niekoľko kusov šiat a dostal za to dva roky.
Na mieste dnešného Sydney väzni začiatkom 19. storočia postavili obávané zlopovesné baraky, s cynicky honosným názvom Hyde Park. Boli v nich aj priestory na spanie – len štyri, každý pre 200 väzňov – pričom tam bolo umiestnených až dvakrát toľko väzňov – v neľudských pomeroch.
V roku 1839 bol na príkaz Londýna vybudovaný Cockatoo Island ako väzenie pre odsúdených za opakovaný trestný čin. Tam boli extréme tvrdé podmienky. Väzni pracovali denne až 16 hodín pod zemou s kladivami a dlátami. A väzni rýchlo umierali na vyčerpanie a choroby
V roku 1803 obsadili Angličania aj veľký ostrov, ktorý sa vtedy volal Van Diemen´s Land, dnešnú Tazmániu, kde žilo niekoľko desaťtisíc Aborigénov a podobne ako na ich materskom kontinente, Austrálii, väšina z nich zomrela v dôsledku nákazlivých chorôb, ktoré k nim priniesli Briti a na ktoré ich imunitný systém nemal žiadnu odpoveď.
Postupne začali prichádzať na austrálsky kontinent, ktorý si privlastnilo celý Britské královstvo, aj vysťahovalci z Anglicka. Londýn im pridelil pozemky a pôdu a väzni museli pre nich pracovať.
Posledný transport väzňov – okolo 2000 z Británie do Austrálie – sa konal v roku 1853.
To je v krátkosti história osídlenia Austrálie bielymi britskými kolonistami a história uzurpátorského ukradnutia celého kontinentu pôvodnému obyvateľstvu – Aborigénom.
Bolo to niečo podobné, ako to spravila biela rasa – v tomto prípade Španieli – v 15. storočí Indiánom v Amerike.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
