Napriek nepochybne rôzne nuansovaným názorom medzi jednotlivými členskými krajinami, konečný text komuniké tohtoročného samitu znel jedným hlasom. Jeho odkaz bol celkom jasný: NATO je ako predstaviteľ západných hodnôt na strane pravdy a medzinárodného práva. Rusko je hlavný vinník súčasnej krízy vzťahov a narušiteľ medzinárodného práva. NATO zaujíma odstrašujúci a obranný postoj, ale v jeho rámci je pripravené viesť s Ruskom dialóg a obnoviť dôveru.
Malé dejiny NATO
Ako je známe, NATO je organizácia, ktorá vznikla v roku 1949, v čase studenej vojny, ako nástroj kolektívnej obrany, ktorý regionalizoval nadradené medzinárodné normy OSN (t. j. Chartu OSN) a inštitucionalizoval americkú hegemóniu v západnej Európe ako dôsledok druhej svetovej vojny. Bod päť zmluvy stanovuje základné princípy kolektívnej obrany (nie bezpečnosti). Mušketiersky záväzok „všetci za jedného“ podlieha v skutočnosti pomerne voľnej interpretácii potreby asistencie podľa situácie a uváženia každej členskej krajiny. Detail, na ktorý sa v krajinách strednej a východnej Európy (s ich nesamozrejmou štátnosťou a videním bezpečnosti ako ochrany zo strany mocnejších) rado zabúda.
Protivníkom NATO v Európe bol Sovietsky zväz a až po roku 1955 Varšavská zmluva, ktorá vznikla ako odpoveď na prijatie západného Nemecka do NATO. Reálie vtedajšej politiky boli iné: Európa ako celok sa spamätávala z ničivej druhej svetovej vojny, mimo nej dochádzalo k procesu dekolonizácie (fakticky rozpadu koloniálnych ríš európskych veľmocí) a nukleárne zbrane premenili doterajšie videnie a chápanie vojny ako vzájomne zaručeného zničenia. Jasným hegemónom sa v západnej časti kontinentu stali Spojené štáty. Na východe to bol ZSSR.
Okrem toho tu bol kontext silného ideologického súťaženia – súboja medzi liberálnym kapitalizmom a socializmom, ktorý zo studenej vojny predstavoval konflikt ideologický a de facto konflikt o budúcnosť sveta.
Západná Európa sa počas tohto obdobia pokúšala o to, vytvoriť nové základy medzinárodných vzťahov na kontinente (či v jeho západnej časti). Piliere európskej integrácie boli od 50. rokov 20. storočia zhruba dva – prevencia ďalšej veľmocenskej vojny o nadvládu v Európe a vytvorenie sociálneho trhového modelu, ktorý by vďaka prosperite a sociálnym istotám dal Európanom mier a zmier.
Prísľuby roku 1989 a ich krach
V roku 1989/90 tak európsky kontinent stál pred zložitou otázkou, ako novo prestavať celkovú zahraničnopolitickú a bezpečnostnú architektúru v súvislosti s koncom studenej vojny, rozpustením Varšavskej zmluvy a následne rozpadom ZSSR. Zjednotenie európskeho kontinentu bolo spojené s mnohými prísľubmi, ale realizované boli spôsoby, ktoré z dnešného pohľadu ukazujú na vznik nových priekop či „múrov“.
Koniec studenej vojny bol nepochybne z hľadiska silovej politiky víťazstvom USA, aj keď ešte americký prezident Bush starší sa snažil opakovať, že studená vojna mala len víťazov, nie porazených. Čo je postoj, ktorý dlhodobo razí práve Moskva. Slabé Rusko, ktoré prechádzalo zložitou etapou transformácie, bolo zrejme zdrojom neskoršieho clintonovského triumfalizmu. USA plne využili situáciu pre rozšírenie svojho vplyvu o krajiny, ktoré patrili do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu.
Už v čase prezidenta Jeľcina bolo dostatočne známe, že Rusko má proti rozširovaniu NATO na východ veľké výhrady. Pravda, Washington sa snažil lavírovať, a teda rozširovať NATO a pritom udržiavať dobrú náladu v Moskve. Tu sú korene projektov, ako bolo Partnerstvo pre mier a Rada Rusko – NATO. Z dnešného hľadiska tieto snahy zlyhali. Predovšetkým preto, že išlo len o osladenie pre Moskvu trpkej pilulky, ale fakticky nechávali Moskvu pred bránami. Rozširovanie NATO, napriek ubezpečeniam spojencov, malo, žiaľ, protiruský rámec v krajinách stredovýchodnej Európy, ktoré v zahraničnej a bezpečnostnej politike notoricky hľadajú ochranu najsilnejšieho. Rusko na druhej strane túto psychológiu menších susedov nepochopilo.
Zároveň s tým prišlo Kosovo, bombardovanie Belehradu – to prozápadný prezident Jeľcin nazval v Istanbule ako „agresiu NATO“ – rastúca západná kritika kvality demokracie v Rusku (čo je pre krajinu s veľmocenským myslením v podstate urážka), americký odchod od dohody PRO (ktorú Rusko chápalo ako základ bezpečnostnej architektúry sveta) a predovšetkým Irak s „demokratickou“ intervenciou, ktorú neschválila Bezpečnostná rada OSN, líbyjské zlyhania (s nepriamym pričinením Ruska), Arabská jar a nakoniec, samozrejme, Ukrajina a Krym. Na všetky tieto a ďalšie problémy malo Rusko podstatne iný názor, ktorý nebol v konečnom výsledku nijako konkrétnejšie materializovaný či zohľadnený.
Veľmoci pravidlá spoluvytvárajú a týmto spôsobom hľadajú stav mocenskej rovnováhy, ktorá je pre Rusko výnimočne dôležitá. Preto Rusko hovorí aj o rovnoprávnom partnerstve a viac či menej sa odmieta prispôsobovať už zavedeným pravidlám hry a jeho integrácia do NATO (o ktorú Putin prejavil v roku 2000 a 2001 opakovane záujem a ktorá mala, mimochodom, podporu u časti elity v USA) nemohla mať rovnaký zmysel ako vstup krajín ako Poľsko alebo Česká republika. NATO a jeho silová konštelácia vnútri by sa výrazne zmenila, čo vláda prezidenta Busha mladšieho rozhodne nechcela. Nechala si takú historickú príležitosť utiecť v rámci politiky udržania vlastnej hegemónie.
Dve koncepcie Európy a ruský obrat k Číne
Európsky kontinent sa dnes ocitá medzi dvoma videniami Európy. Prvým je euroatlantická koncepcia s jedným centrom v Bruseli, ktorá definuje európanstvo prostredníctvom atlantickej hodnoty, normy obsiahnutej v acquis communautaire, a tiež členstva v NATO s jedným hegemónom. Tá druhá stavia na mnohopolárnu diverzitu viacerých centier (Brusel, Moskva, Ankara), nemá strategické ťažisko za oceánom a uznáva pluralitu rôznych politických hodnôt.
Obe poňatia sa stretli na Ukrajine v priestore sivej zóny ako konflikt medzi Európskou úniou, ktorú jej euroatlantizmus premenil v „civilné krídlo NATO“, a Ruskom s jeho novou koncepciou eurázijskej integrácie ako druhého krídla kontinentálneho chápania Európy a jej ďalšieho centra. Toto poňatie nemá v Európskej únii spojenca. Naopak, v poslednom čase posilňuje atlantický pojem Európy (pozri TTIP, NATO ako obranný pilier EÚ) a Rusko je „strategicky“ posúvané smerom k Číne.
Ak doteraz o ruskom obrate k Číne panoval skepticizmus, tak práve na konci júna 2016 priviezol Putin z návštevy v Pekingu skutočne hmatateľné výsledky. Putinova posledná návšteva poukázala na to, že pomaly, ale isto dochádza ku konvergencii ruského a čínskeho integračného projektu v podobe potenciálne grandiózneho eurázijského zjednocujúceho partnerstva. A tiež, že Čína spolu s Ruskom majú obavy z amerického systému PRO, ktorý je teraz umiestňovaný vo východnej Európe (v rámci NATO) a tiež v severovýchodnej Ázii ako prvok obrany USA (nie všetkých členov NATO). To je odkaz, ktorý si zaslúži pozornosť.
Všeobecne sa na varšavskom samite potvrdila dvojaká línia NATO: na jednu stranu Rusko definovať ako hrozbu a na druhú s ním viesť „konštruktívny dialóg“ v otázkach, ktoré si NATO nadefinovalo ako dôležité. Otázniky sú nad tým, do akej miery je NATO v takomto dialógu ochotné počúvať a brať do úvahy aj ruskú stranu a jej odlišné videnie vecí. Zatiaľ boli ruské názory aj záujmy videné ako v podstate nelegitímne. Prvé známky kvality dialógu uvidíme po utorkovom (12. júla) rokovaní v Bruseli v rámci Rady NATO – Rusko. Avšak prvé reakcie ruského ministerstva zahraničia na samit neboli príliš prívetivé. Dvojaká línia je, samozrejme, výsledok hľadania konsenzu medzi členskými štátmi, z ktorých napríklad Nemecko nepatrí k radikálne antirusky ladeným krajinám. Jeho európske ambície mu diktujú uvážlivejší postoj.
Fantóm Ruska späť na scéne
Text výsledného komuniké samitu nenecháva nikoho na pochybách, že hlasom „rusofóbnej“ skupiny sa dostalo dostatočného vypočutia. Len zbežná textová štatistika prezradí viac: slovo Rusko sa v texte objavilo celkom 58-krát, zatiaľ čo slová terorizmus a teroristický 26-krát… Komuniké v podstate označilo Rusko za zdroj regionálnej nestability, krajinu robiacu agresívnu politiku a provokatívne kroky, ktorá ukázala ochotu dosiahnuť politické ciele hrozbou a použitím sily. Dokument potom tiež tvrdí, že NATO svoje záväzky voči Rusku ctí, zatiaľ čo Rusko nie.
Ukrajina dostala všetku – rétorickú – podporu a prísľub ďalšej spolupráce. Rusko bolo vyzvané vrátiť Krym a plniť dohodu Minsk 2. NATO je tak chápané ako liek na chorobu, ktorú ale do značnej miery samo spôsobilo. Čo je, bohužiaľ, v súčasnosti politický trend, ktorý ukazuje, že súčasné elity (tí, ktorí rozhodujú, ten, kto im strategicky radí, tí, ktorí pripravujú analýzy atď.) stratili schopnosť politickej inovatívnosti a flexibility aj kritickej reflexie. Nová paradigma vzťahov a nové poňatie Európy sa rozhodne nehľadá a zdá sa, že obnovenie dôvery vidí NATO skôr ako proces, keď Rusko bude musieť súťažiť o dôveru NATO, čo fungovať nebude.
Nielen text komuniké a prijaté opatrenia (napr. avizované posilnenie vojenského kontingentu v Pobaltí, posilnenie obrany proti hybridným hrozbám a útokom a ďalšie) ukazovali na snahu o to, dať NATO novú kredibilitu v obrannom postoji voči Rusku. Zdá sa, že sa v centrále NATO skutočne rozhodli uveriť v to, že Putin plánuje inváziu do Pobaltia, a konajú podľa toho s cieľom posilniť imidž a autoritu NATO ako silného a rozhodného protivníka.
Samit sa snažil demonštrovať, že NATO je pripravené na konfrontáciu, na ktorú sa má, samozrejme, Putin chystať, a uistiť vystrašené Pobaltie, že nebude ponechané napospas. Teda mal samit tiež kompenzačné a terapeutické účinky pre „druhoradých“ členov Aliancie – ich hlas a volanie o pomoc vo Washingtone predsa len počuli. Celé roky bolo ich volanie pravdou, ktorú západní spojenci nechceli vidieť. Otázkou ale je, či sa skôr roky vyvolávaný fantóm nakoniec nestal realitou. A práve s fantómami prevrátenými v realitu sa bojuje najhoršie.
Nie som bezpečnostný odborník. Zodpovedne neviem, či je stav, keď na hraniciach Pobaltia proti sebe budú stáť jednotky NATO, pripravené do boja s Ruskom, a cez hranicu potom jednotky Ruska, pripravené bojovať s NATO, skutočne bezpečnosťou, za ktorú sa pobaltské krajiny a Poľsko tak zasadzujú. Zdá sa ale, že práve krajiny s tou najhoršou historickou skúsenosťou sú dnes najochotnejšie byť príslovečnými myškami šľapajúcimi v kruhu bezpečnostnej dilemy veľmocí. Hádam na „tradičnú“ rolu kanónenfutru nedôjde.
autor: Veronika Sušová-Salminen
