Aká je pravda o našich médiách? Prehovoril nestor slovenskej žurnalistiky

Prospelo Slovenskej televízii a Slovenskému rozhlasu spojenie do spoločnej organizácie? Odporučili alebo neodporučili by ste to aj Českej republike a prečo?

Spojenie rozhlasu a televízie ako médií verejnej služby nie je novinka a funguje vo viacerých krajinách. Necítim sa byť až taký kompetentný odpovedať na vašu otázku. Môžem len vysloviť názor ako „konzument“ rozhlasových a televíznych relácií. Nespozoroval som negatívne smerovanie tejto novovzniknutej inštitúcie. Navyše sa domnievam, že pri návrhu spojiť Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu mohli okrem ekonomických – a presnejšie finančných – dôvodov hrať svoju úlohu aj synergické zámery. V súčasnosti si napríklad rozhlas aj televízia navzájom odkazujú svojich divákov či poslucháčov na relácie toho druhého.

V našich (českých) médiách môžeme dosť často vnímať komentáre a debaty, ktoré sú pomerne jednostranné. Prevláda tu určitá „politická korektnosť“,  o niektorých problémoch sa nehovorí alebo sa bagatelizujú a robí sa „klasický mainstream“. Spravodajstvo by predsa malo byť vyvážené a objektívne a priestor by mal byť daný obom stranám…

V otázke ste uviedli slovné spojenia ako „politická korektnosť“ a „klasický mainstream“, ale vo vašom podaní ich vnímam ako určité negatívum alebo nedostatok žurnalistickej praxe. Podľa môjho názoru práve „politická korektnosť“ a „klasický mainstream“ sú dve veci, ktoré by mali byť zásadným obsahom objektívnych médií. Prijali by sme radšej „politickú nekorektnosť“ alebo „neklasický mainstream“? Nechcem poučovať, ale názory vytvárajúce médiá, periodiká, teda noviny, ale aj časopisy, sú charakteristické tým, že prinášajú aktuálne, seriózne a precízne spravodajstvo, pravdivé a objektívne hodnotenie. Preto sa nazýva mainstreamové, teda „patriace k hlavnému prúdu“, tvoriace mienku väčšiny ľudí.

Podstatné je, aby novinár dokázal rozlíšiť, čo je progresívne a čo spiatočnícke, čo je komerčné a zištné a čo nezištné, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé, čo je mravné a čo nemravné, čo je hodnotné a čo bez hodnoty. Pri hodnotení ide o pravdivosť, presnosť, objektívnosť a vyváženosť. Pri vytváraní mienky nestačí len názor. Názory musia byť podložené a presvedčivé, teda presvedčivo prezentované. Vyváženosť znamená, aby sa dalo slovo všetkým zainteresovaným stranám v udalosti alebo v popisovanom príbehu. Samozrejme, jednostrannosť a nedanie možnosti všetkým sa vyjadriť, je nesprávne, neetické a neprofesionálne. V tom treba s vami súhlasiť.

Krajské a mestské spravodajstvo a noviny sú v Českej republike v mnohých prípadoch hlásnou trúbou politickej strany, ktorá sedí na radnici či v kraji. Ak je napríklad župan či primátor minimálne raz na každej novinovej strane, to už predsa nie je o nejakej novinárčine?

Áno, situácia vo sfére regionálnych a lokálnych médií je v Slovenskej republike obdobná ako v Česku. V mnohých prípadoch sú tieto médiá – čo sa týka všeobecných periodík vo väčšine prípadov – ani nie tak vo vlastníctve ako pod vplyvom politických strán, ktoré majú svojich predstaviteľov, respektíve dominanciu v samosprávnych orgánoch. Sú dokonca redakcie, kde je šéfredaktorom starosta či zástupca starostu obce. Je pravda, že nie každé mesto má systémové miesto redaktora pre svoje noviny. Navyše v malých obciach ide o občasníky vychádzajúce trikrát – štyrikrát do roka.

A preto sa to kumuluje s inou funkciou v samospráve. Na prvý pohľad sa to nemusí javiť ako problém, ale v každom prípade to môže navodzovať určitú závislosť a obsahovú nevyváženosť, respektíve popis reality. Dôvod, prečo sa meno alebo fotografie župana, primátora či starostu objavujú neprimerane často na stránkach niektorých periodík, nie je možné zovšeobecňovať. Závisí to od typu osobnosti predstaviteľa kraja, mesta, obce, ale aj od servilnosti či podriadenosti redakcie. Poznám ale nemálo novín, kde má redakcia plnú dôveru primátora alebo starostu, ktorý sa „nemieša“ do obsahu periodika. V období kampaní, najmä volebných, sa ale stáva, že regionálne alebo lokálne periodikum, alebo elektronické médium sa stáva niečiou hlásnou trúbou…

Populárne je najmä v regionálnych médiách príslovie „zaplaťte si reklamu a budeme k vám ústretoví“ – teda korektní, bude sa publikovať len to pozitívne. To sa však môže stať precedensom, keď noviny alebo regionálne televízie môžu byť len „hlásnou trúbou“ strany alebo politika…

Odpoveď súvisí s predchádzajúcou otázkou. Je to „mierne pritiahnuté za vlasy“, pretože táto forma sa síce praktizuje a môže sa zdať „výhodnou“ pre obe strany – médium má peniaze a zadávateľ pozitívny obraz. Hrozí však nebezpečenstvo tendenčných, respektíve „objednaných“ príspevkov. Na Slovensku sa práve pre zamedzenie týchto prípadov a objektivizáciu obsahov regionálnych televízií rodí riešenie tohto problému. Je to snaha vytvoriť Asociáciu regionálnych televízií, takzvaný RegiónTV net, ktorá by združovala regionálne televízie v Slovenskej republike.

Je to totiž dôležité, keď občan potrebuje objektívnu a pravdivú regionálnu alebo lokálnu informáciu, kto mu ju má sprostredkovať? Myslím si, že systém duálneho vysielania sa týka i „malých“ elektronických médií, respektíve televízií. Ak máme zo zákona celoplošné médiá verejnej služby, čo je Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS), myslím si, že aj na regionálnej úrovni by mal občan dostať „svoju“ informáciu „verejnej služby“. Pretože existujú aj regionálne médiá komerčného charakteru, ktoré nie sú zo zákona viazané vysielať relevantné regionálne informácie – tam je to nebezpečenstvo, ktoré ste pomenovali v otázke, dosť reálne. V oboch prípadoch totiž majú vplyv na kvalitu vysielania financie a možnosť získať peniaze za reklamu a potom vysielať je veľmi lákavá, a niekde dokonca nevyhnutná.

Dnes nie je veľa investigatívnych novinárov. Je to tým, že skrátka za peniaze, ktoré dostanú za článok, sa im jednoducho neoplatí ísť s kožou na trh?

Investigatívna žurnalistika je korením obsahu médií – to sa týka médií všeobecne, printových i elektronických, verejnoprávnych i komerčných. Máte pravdu, že investigatívnych príspevkov v médiách ubúda. Nemyslím si, že by to bolo nedostatkom novinárov alebo absenciou tém. Problém vidím v určitom ústupe od investigatívnosti k infotainmentu, respektíve k bulvárnosti. Pýtate sa, či sú investigatívni novinári príliš „drahí“. Áno, sú drahí, pretože investigatívny novinár nespracuje tému zo dňa na deň, niekedy potrebuje týždeň, ba aj viac, aby dospel k zodpovednému príspevku a záveru.

A vydavatelia si spočítajú, čo a koľko iného by novinár za taký dlhý čas, keď pátra, obchádza ľudí, archívy, hľadá riešenie, a nakoniec prinesie jeden príspevok, mohol urobiť. Navyše je tam vždy riziko spätnej väzby v podobe nechcených ohlasov, súdnych sporov a podobne. Radšej sa teda od investigatívnych tém upúšťa a volí sa jednoduchšia, ľahšia, a povedzme si pravdu, pre vydavateľa lacnejšia forma. Niekedy sa investigatívne relácie v médiách zrušili alebo transformovali do „pohodlnejších“ formátov…

V Českej republike sa najskôr nadávalo, že všetky veľké médiá majú v rukách cudzinci, respektíve zahraničný kapitál. Teraz sa situácia obrátila a majiteľmi médií sa stali českí oligarchovia – Bakala, Babiš, Křetínský… Je to podľa vás trend? Aká je situácia v tomto smere na Slovensku?

Ak mám možnosť sledovať mediálny trh, aj na slovenskom existujú dve silné domáce skupiny, J & T a Penta, ktoré okrem iného vstúpili aj do mediálnej oblasti. Naproti tomu vlastníkmi a vydavateľmi médií sú aj zahraniční majitelia.

V Čechách vyštudujú žurnalistiku stovky ľudí. Mnohí z nich odchádzajú po škole na posty v reklame či ako hovorcovia. Ako je to na Slovensku? Predpokladám, že situácia bude podobná… Táto „nadprodukcia“ predsa môže zrážať platy ostatným, už zamestnaným novinárom, vyvolať stav, keď redakcie majú len mladých, avšak neskúsených novinárov. Ako to vidíte vy?

Máte pravdu, podobná situácia je aj v Slovenskej republike. Pomáha tomu predovšetkým pomerne veľký počet mediálnych škôl. Verejných i súkromných. Máme ich osem a okrem toho štúdium žurnalistiky ponúkajú aj rôzne iné vysoké školy. Mediálny trh je pritom ohraničený. Nepokladám za nevhodné, keď absolventi vysokých mediálnych škôl nastupujú na posty hovorcov, tlačových tajomníkov, do komunikačných oddelení v rôznych inštitúciách, pretože to zvyšuje kultúru komunikácie. Áno, vstup absolventov do reklamy nepovažujem za nesprávny. Naopak, veď reklama je významná súčasť marketingovej komunikácie a tá je vo vysokých školách jedným zo základných študijných programov.

Je ale pravda, že veľa absolventov odchádza do verejnej správy a do samosprávnych orgánov. Keby sme to chceli posúdiť ako menšie zlo, potom je tu možné pozitívne vnímať skultúrnenie komunikácie a prejavov pracovníkov na takzvaných úradníckych postoch. Skôr mi prekáža skutočnosť, že médiá, a predovšetkým tie komerčné, prejavujú pomerne nízky záujem o absolventov mediálnych škôl a „vychovávajú“ si redaktorov na základe vlastného výberu požiadaviek, ktoré prinášajú médiám popularitu, a pritom nie je podmienkou vysoká škola. Domnievam sa, že to nie je správny trend, pretože kultúra prejavu a znalosť reálií, najmä nevyhnutného pracovného prostriedku novinára – jazyka – nemôžu nahradiť žiadny dobrý hlas, žiadna pekná tvár alebo spôsob vyjadrovania.