Dennodenne sa policajtka Tania Kambouri zúčastňuje v jednom z nemeckých miest policajných výjazdov. Doslova pred očami tak má problémy moslimských prisťahovalcov, ktorí do mesta Bochume prišli z rôznych častí sveta, a spoznáva zblízka aj sociálne problémy Rómov z východnej Európy. V knižke „Policajtka volá o pomoc/Problém s integráciou nemožno vyriešiť na ulici“ (Deutschland im Blaulicht – Notruf einer Polizistin) preto opisuje svoj protest proti narastajúcemu počtu migrantov, ktorý sa podľa nej nedá zvládnuť, opisuje svoje skúsenosti, prehlbujúcu sa neúctu, narastajúce násilie a ťažkosti pri kontakte predovšetkým s mužskými migrantmi.
„Chceme predsa byť vždy politicky korektní a najmä sa nenechať vyprovokovať… Mne je každopádne otvorený pohľad milší ako pokrytectvo,“ tvrdí Kambouri, podľa ktorej policajti v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko každých päťdesiat minút čelia nejakému útoku, avšak v nemeckých médiách sa väčšinou píše iba o nejakom bližšie nedefinovanom policajnom násilí.
Sama Kambouri je pritom často vystavená tvrdým útokom – pri službe sa jej vyhrážajú, nadávajú jej do ku*iev, hovoria jej: „Vypadni, ty mrcha!“ Často takto vraj konajú moslimovia – muži, ktorí k nej ako k žene, hoci má na sebe policajnú uniformu, nemajú úctu a mnohokrát na nej páchajú aj fyzické násilie. Policajtka tvrdí, že situácia sa pritom s pribúdajúcim počtom migrantov stále zhoršuje. Prisťahovalci si vraj nectia základné nemecké hodnoty a ani zákony, namiesto toho vytvárajú paralelné moslimskej komunity. Vôľa k integrácii sa tak vytráca.
Prepichnuté pneumatiky, strelné zbrane…
„Nielenže bezohľadnosť a agresivita jednoducho narastajú – tvrdím dokonca, že realitou našich ulíc sa stále viac stáva archaické právo silnejšieho. V Bochume existujú oblasti, kam my ako polícia pri mnohých výjazdoch – obzvlášť v určitom čase – už nechodíme… Mnohí z mojich kolegov už zažili prebodnuté pneumatiky aj horšie útoky – výnimkou nebolo ani použitie strelných zbraní,“ popisuje policajtka, ktorá na seba upozornila už v roku 2013 v liste rozhorčenej čitateľky časopisu Nemecká polícia (Deutsche Polizei), ktorý vydávajú policajné odbory GDP. Ako členka hliadkovacieho útvaru v ňom popisovala, ako s kolegami bojuje s rastúcim násilím a stále klesajúcim rešpektom najmä zo strany mladých moslimov.
Na niekoľkých miestach svojho rozprávania Kambouri pripomína, že to, čo píše o Buchumi, platí, samozrejme, rovnakým spôsobom aj pre mnohé iné nemecké veľkomestá. „Správy kolegov to pravidelne potvrdzujú,“ zdôrazňuje s tým, že „klientela“ nemeckej polície je stále mladšia a mladšia. Na druhú stranu však v jednej z kapitol pripomína, že väčšinu tu žijúcich migrantov tvoria tvrdo pracujúci ľudia, ktorí sa vzorne integrovali, rešpektujú krajinu a jej zákony. Samozrejme, takáto úspešná integrácia väčšinou zostáva nenápadná.
Panenstvo a správanie sa ako ku zvieratám
Samostatnou kapitolou knihy sú potom moslimovia – muži, pre ktorých je žena niečo podradné. „K ženám sa nepristupuje ako k slobodným rovnocenným ľuďom. Musia počúvať, inak ich čaká trest. Sú redukované na svoje panenstvo a zaobchádza sa s nimi takmer ako so zvieratami,“ tvrdí nemecká policajtka.
„Nech ide o ortodoxných či liberálnych, praktizujúcich či laických moslimských migrantov – úlohu ženy možno označiť za jeden z ich najväčších integračných problémov. Aj keď sa do popredia posúva islam, v skutočnosti ide o moc a zachovanie patriarchátu. Lebo nie je to koniec koncov Boh, ale muži, kto predpisuje, ako sa ženy musia obliekať a správať – a sú to muži, ktorí nesprávne správanie najrozmanitejším spôsobom trestajú,“ rozpráva Kambouri, ktorá sa narodila v Nemecku gréckym rodičom.
„Mala dvadsať rokov, počínala si moderne, neuzatvárala sa do seba ani svojho prostredia a v Nemecku sa skvele integrovala. Čakalo ju však násilie, ktorého pôvodcom bola jej vlastná rodina,“ opisuje policajtka s tým, že dievča, ku ktorému prišla po telefonáte na tunajšiu políciu, sa chcelo iba osamostatniť, chcelo študovať a odsťahovať sa z domu. „Keď sme dorazili na miesto, mala na napuchnutej tvári krvácajúce zranenie a plakala. Kým ju ošetrovali v sanitke, prerozprávala mi svoj príbeh. Otec a brat na ňu spoločne zaútočili päsťami,“ opisuje Kambouri a v inej kapitole k tomu dodáva, že mnohí moslimskí rodičia majú ešte v tretej prisťahovaleckej generácii so slobodnými rozhodnutiami svojich potomkov veľké problémy. „Keď vidíme mladých moslimských mužov, mám občas skôr pocit, že príklon k minulosti opäť zosilňuje.“
Slobodnú myseľ nikdy nepoznali
„Prečo na to ženy vôbec pristupujú? Prečo nekladú vôbec žiadny odpor? V jednotlivých prípadoch to vyzerá komplikovane, ale v podstate možno zakaždým identifikovať, že sa odovzdávajú svojmu osudu, pretože sa obávajú ‚sociálnej smrti'. Strach, že by ich rodina opustila alebo ich dokonca začne prenasledovať, strach z pomsty a strach, že zvyšok života prežijú osamote, je silnejší ako potreba sebaurčenia a slobody. A nesmieme zabúdať ani na to, že odmalička sú pre túto rolu vychovávané. Sebaurčenie väčšina z nich vôbec nepozná, a preto ho nemôžu využiť a nechýba im,“ dodáva k tomu všetkému Kambouri.
Neúcta a pohŕdanie ženami nadobúda v Nemecku podľa nej podobu nasprostastých poznámok, oplzlého obťažovania, provokácií a urážok, sčasti aj najhrubšieho zrna. „Naser si, su*a!“ urážky ako táto sú u policajtky na dennom poriadku. Často vyslovené lámanou nemčinou a sprevádzané agresívnou rečou tela alebo mimikou vyjadrujúcou opovrhnutie. „Ani: ‚Vypadni, ti mrcha,' nie je ničím mimoriadnym – a stále častejšie sa podobné výpady vnímajú ako relatívne neškodné. Označovať nemoslimské ženy ako mrchy alebo šľapky sa presadzuje už u najmladších moslimov, ktorí ešte ani poriadne nechápu, čo hovoria. Presvedčenie o tom, že iba ich vlastné ženy sú cnostné, pretože vstupujú do manželstva ako panny a neskáču z jednej postele do druhej, vám potvrdí každý výrastok, ktorý ešte ani nedosiahol pubertálny vek. Ten, kto vyrastá s takým obrazom ženy pred očami, popustí zrejme skôr či neskôr uzdu nielen svojim slovám, ale aj príslušným činom,“ vysvetľuje najpravdepodobnejšie pohnútky masových útokov skupín mužov na ženy v Kolíne nad Rýnom, v Stuttgarte a v Hamburgu, ktoré sa odohrali na prelome roka počas silvestrovských nocí a ktoré majú stovky obetí.
„Keď som jedného zo spútaných mužov volala k právu, začal ma napoly po anglicky, napoly po nemecky provokovať. Čo vraj že od neho chcem, čo vraj má vôbec su*a ako ja čo hovoriť,“ opisuje policajná komisárka jeden z bežných konfliktov s Alžírčanmi v azyle.
Sinti a Rómovia – všade a nikde
Kambouri pritom s ľútosťou konštatuje, že to, ako sa správajú migranti, najmä moslimovia, je vodou na mlyn drážďanskej Pegide a ďalším extrémistickým hnutiam na pravej časti politického spektra, ktoré šíria resentimenty proti všetkým možným cudzincom.
Dielko nemeckej policajtky má niekoľko kapitol a podkapitol. Zvlášť podkapitoly sú ale viac ako veľavravné: „Vybavíme to sami – islamské paralelné súdnictvo a Božie prikázania“, „Východoeurópania – sčasti len ťažko integrovateľní“, „Vieš čo mi môžeš, dedo – stále mladší a agresívnejší“, „Sinti a Rómovia – všade a nikde“.
Rómska rodina kryje aj páchateľa najzávažnejšej trestnej činnosti
„Nemožno, samozrejme, tvrdiť, že každá početná rómska rodina pácha trestnú činnosť. Avšak takmer všetci páchatelia trestnej činnosti z tejto skupiny obyvateľstva pochádzajú z veľkých rodín a budujú svoju moc na rodinných štruktúrach. Vyzerá to, že tieto rody prejavujú mimoriadny sklon k trestnej činnosti práve preto, že nadradený význam pre nich má jednoznačne rodinná súdržnosť. Rodina kryje dokonca aj páchateľa najzávažnejšej trestnej činnosti,“ opisuje na margo rómskeho etnika Kambouri. K tomu pridáva ešte jeden dôležitý poznatok – že je nepochybné, že tu existujú určité podobnosti s arabskými rodinnými klanmi, avšak obe etniká v nemeckej spoločnosti proti sebe nezriedka vystupujú najmä ako konkurenti.
Aj v rómskych, niekedy neskutočne rozvetvených rodinách, má ale vždy hlavné slovo muž, často je zastupovaný dokonca aj chlapcom. „Ešte počas rozhovoru prišiel asi osemročný chlapec, ktorý mal na sebe oblek, a skoro na mňa zakričal, v čom je problém,“ opisuje Kambouri príhodu z nemocnice, kde rómska rodina na návšteve u pacienta nechcela akceptovať, že chorý musí mať pokoj na lôžku a oni musia zachovať v nemocnici pokoj, lebo hlukom a krikom trpia aj iní pacienti. „Ak sa dieťa v jeho veku takto správa k polícii, viete si iste predstaviť, ako si bude počínať ako mladistvý alebo dospelý,“ poznamenáva na to policajtka, ktorá si ale vraj všimla aj to, že vo vypätých situáciách, v ktorých figurujú policajti, všetci Rómovia vždy kričia, ako by ich brali na nože, a nezriedka dochádza aj k početným verbálnym útokom, ktoré sa niekedy končievajú bitkou.
