Utečenci vyzerajú chvíľu výhražne, azda aj nebezpečne. Kým s nimi nezačnete hovoriť. To, čo som videl v gréckom tábore Elinikó, to bola veľká ľudská bieda. Videl som ju prvýkrát v živote. Otriaslo to so mnou. Pripadal som si v jednej chvíli ako kozmonaut na Marse. Ale je to v Európe. A títo utečenci od nej očakávajú čosi, na čo sme my už dávno zabudli.
V stredu som nešiel na pivo. Niežeby som nechcel, ale hovoril som si, že na cestu bude lepšie sa predsa len vyspať. Priateľ Emmanuel si v poslednom čase – po rokoch prežitých vo vinohradskej kaviarni Blatouch – obľúbil najmä holešovickú kaviareň Liberál. Hoci je vo Francúzsku počas týchto dní slovo „liberál“ doslova na indexe, jemu aj po rokoch v Prahe pripomína skôr odkaz filozofa Montesquieho.
„Musím sa zajtra premiestniť do Atén,“ napísal som mu v SMS. „Ako v Grécku?“ odpovedal. Za Grécko pripojil vzrušene dva otázniky. Yes. Ako keby boli na svete ešte nejaké iné Atény.
Aj na Facebooku, kam som umiestnil fotografiu z terasy hotela Royal Olympic, to pôsobilo vlastne dosť divne. Prečo do Grécka? Publicista Štefan Kotrba usúdil, že na snímke s Vlčou horou (Lykavittós), najvyšším miestom v Aténach, sa skrýva zrejme Svätá zem. Zrejme pod dojmom hojne komentovanej cesty jedného ľavicového publicistu. Až po snímke z tej istej terasy, kde je pre zmenu vidieť Akropolis, mu to docvaklo. „Pozdravuj žlťáskov na rybom trhu,” okomentoval.
Každý má svoje Atény: niekto lezie na najvyššiu horu, niekto kecá s Ázijcami. Záleží vždy na dôvodoch, ktoré vás na toto miesto privádzajú. Mňa tam priviedol jeden európsky míting, ktorý má napospol povahu medzinárodnej diskusie.
Kto to hovoril, že „demokracia je diskusia“? Comme d'habitude?
Gorby, demokracia a realita
Na letisku to prebehlo bez problémov, žiadne šikanovanie, len rutinné kontroly – v Prahe, Frankfurte aj v cieľových Aténach. Rodnú reč som okolo seba od Frankfurtu už nepočul, mohol som sa teda v pokoji pohrúžiť do európskeho vydania New York Times, kde v jednom z textov preberali pozíciu Michaila Gorbačova v Rusku dvadsaťpäť rokov od rozpadu Sovietskeho zväzu.
Osemdesiatpäťročný Gorbačov vyzerá na snímke vyrovnane, na svoj vek veľmi dobre, noviny však zdôrazňujú, že v Rusku sa stále ozývajú silnejšie hlasy ľudí, ktorí by ho za rozpad komunistickej ríše chceli súdiť – nielen morálne, ale aj ako zločinca pred tribunálom. „Spoločnosť ho nemá rada, je to antiputin,“ citujú noviny Alexeja Venediktova, editora rádia Echo Moskvy. „Putin is the constructor and he is the destructor,“ zhŕňa Venediktov.
Noviny citujú aj Gorbyho, ktorý hovorí o demokracii ako kniha. Podľa neho „demokraciu potrebujeme“, lebo je to základ pre „stabilitu v domácej i zahraničnej politike“. Gorbačov má ale v odpovediach veľa „if“. V tom sa paradoxne zhoduje s prezidentom Vladimirom Putinom, ktorý vidí demokraciu ako niečo „ďaleko do budúcnosti“. Ťažkosti s demokraciou, ktorú by každý chcel, ale nikto ju nikdy nevidel… Už to je tak dávno. Mali sme možno o všetkom nejaké iné predstavy. Mali by sme niekomu inému ale brať ten… Sen o demokracii a lepšej budúcnosti?
Len sa o demokracii hovorí a každý už o nej niečo počul. O stave demokracie možno svedčí aj to, že Atény, príslovečná kolíska demokracie, sú dnes väčšinou vnímané len ako turistická destinácia. Aj keď…
V deň, keď som do Atén priletel, mi taxikár Vasillis vysvetlil, že je tu trochu povyku. „Máme návštevu, priletel francúzsky premiér!“ Ten sa sem asi nepriletel opaľovať, že? Teplomer vystúpil prvýkrát po týždni na 35 °C, a keď som potom videl Manuela Vallsa, ako spotený pridržiava v obleku a kravate naoko veniec pri parlamente, bolo mi ho trochu ľúto. Grécky premiér Alexis Tsipras, ten sa s kravatou nepára, ten vie, prečo aj v Bruseli chodí v rozhalenke. Taxikár je zhovorčivý a nezabudne mi po ceste hneď niekoľkokrát ukázať, kde všade sú rozostavaní pozdĺž trasy policajti. „Je to cirkus,“ poznamená zachmúrene. Pred týždňom navštívil ostrov Athos prezident Putin, aby omrkol, ako sa tam majú ruskí mnísi (a nielen to).
Premiér Valls priletel do Atén ako jeden z veriteľov. Grécko sa potáca v kríze, a nie je to kríza demokracie, ale kríza finančná. Tohtoročný rast Grécka je negatívny, -0,7 %. A to je len očakávanie, rovnako ako nezamestnanosť, ktorá má klesnúť z vlaňajších 25,1 % na 22,8 %. Medzi mladými je však nezamestnanosť úplne strašidelná: 49,7 %.
Grécko navyše v posledných týždňoch čelí problémom s migračnou krízou. Agentúry hlásia, že v niekoľkých gréckych táboroch došlo k rozbrojom, zapaľovaniu ubikácií a násilnostiam vnútri rozdielnych komunít. Najkrikľavejší tábor Idomeni úrady zlikvidovali…
Svoj k svojmu, jazykovo i kultúrne
Na terase hotela, kde sa k svojmu mítingu na aktuálnu tému zišli špičky Európskej demokratickej strany (PDE-EDP), však nič nenapovedá, že by azda nebolo niečo v poriadku. Andrzej Potocký, ktorého poznám už nejaký čas, čká nad situáciou vo svojej krajine. Pýtam sa na poľskú premiérku Beatu Szydło a on len máva rukou. „Ona je iba bábka,” hovorí.
Rozhliadam sa, či uvidím niekoho zo Slovenska alebo Maďarska. Nikto neprišiel. Zato je tu dosť Juhoslovanov, čo zdôrazňujem, pretože vedľa Chorvátov sa tu náhle vynoril aj jeden Čiernohorec – Miodrag Vlahović, bývalý minister zahraničia a veľvyslanec vo Washingtone. V programe jeho krstné meno prepísali na Miograd. To zisťujem neskôr, keď si fotografuje pri stole ceduľku s mojím menom. „Dobrdan,“ hovorím, „za Josipa Broza bolo dobre, že?“ Tento trik mi vždy vychádza, najmä preto, že každý Juhoslovan vie, že prvá Titova žena bola Češka. „Moji príbuzní boli Marečkovci,“ hovorí Mio. Smeje sa aj Monika Begović, ktorá tu ohlasuje posilnenie reformistov v Chorvátsku. „Chorváti sa nestratia,“ opakujem a snažím sa tu slovné hračky previesť do angličtiny, pretože po česky tomu Monika prekvapivo nerozumie.
Skupiny sa napospol delia jazykovo a kultúrne. Deliace čiary ale nebránia napríklad tomu, aby spolu koketoval fešný zástupca Kanárskych ostrovov s razantnou Nemkou – v angličtine. Platí ale, že Francúzi sa bavia s Francúzmi, Taliani s Talianmi (aj so San Marínom), Chorváti s Čiernohorcami (Srbi tu nie sú) a zvyčajne Česi so Slovákmi a Poliakmi. Gréci sú tu v úlohe hostiteľa a hovoria so všetkými. Európa národov? Čo si o tom myslia Gréci?
Pri seminári o stave gréckej ekonomiky poznamená Dimitris Malliaropulos, šéf ekonomických analýz Banky Grécka, že hlavný pocit, ktorý v krajine prevláda, je poníženie.
Cesta do dimenzie, odkiaľ sa nelieta
Európska vízia sa všeobecne zdá byť pochmúrna. A tak jeme grécky šalát, musaku… Večer sa chystá slávnostná večera v múzeu Akropolis. Ale teraz sa zhovára o Brexite, federalizme a tvrdom jadre – a, samozrejme, o migračnej kríze. Obvyklé reči. José-Felix Merladet, baskický Európan a zástupca generálnej sekretárky Marielle de Sarnez, mi počas pauzy oznamuje, že sa chystá aj návšteva utečeneckého tábora. „Ohlás pre istotu svoje meno,“ žmurká na mňa. „Pôjdeme tam s policajnou hliadkou!“
Neviem, komu to napadlo, ale zdá sa mi to ako skvelý nápad. Dúfam len, že to nebude čoskoro náhrada za turizmus. Nie všetci môžu, niektorí už v sobotu odlietajú, bude nás nakoniec osem. Mikrobus na nás čaká v hoteli presne o desiatej.
Okolo Atén sú tábory dva, po celom Grécku nejakých štrnásť – pätnásť. Dimosthenos Danellas z gréckej Únie centristov, ktorý návštevu dohovoril, nechce večer predtým vyslovovať slovo „láger“, striktne používal „kemp“. Jasné, kto by tu chcel robiť nejaké ahistorické porovnania…
Bola to ale každopádne cesta do inej dimenzie. Polhodinka na bývalé letisko a trochu zmäteného krúženia okolo. Idú s nami uniformovaní aj muži bez uniforiem, na osem ľudí dosť veľká delegácia. Čoby, keby. „Pozrite,“ vykríkne v jednej chvíli Gabi Schmidt z bavorských Freie Wahler. Okolo nás sa zrazu vynárajú stany všetkých možných farieb, pobehujú tu deti, je to skutočne tábor, má aj ostnatý drôt. Letisko je nejako prepojené so štadiónom, kde sa ale nehrá. „To je škandál,“ hovorí Gabi a ako odhodlaná Nemka sa vrhá dopredu.
Ostatní zostávajú stáť. Žiadna delegácia, žiadny červený koberec. Ideme za Gabi zvoľna po schodoch a dostávame sa do objektu. Akási slečna s papiermi sa na nás obracia – je to miestna sprievodkyňa? Počujem málo, je ďaleko odo mňa, sledujem ten pohyb – pretože okolo nej to naraz zhustne, odniekiaľ sa vynárajú samí muži: vyzerá to nebezpečne. Ale nie, nie je to nebezpečné, policajti sa ani nepohnú. Bariéra mizne pomaly. Vyťahujem tablet a skúšam nejaké fotky, nikto mi ho netrhá z ruky, nikto nič nezakazuje.
Dvakrát tri sestry a trochu nádeje i viery
A zatiaľ čo Gabi púta najväčšiu pozornosť mužov, o mňa sa zaujímajú dievčatá. Možno preto, že sa mi páčia ich šatky a pýtam sa, či si ich môžem vyfotografovať? Žiadna nie je proti. Pardon. Iba jedna – tá najkoketnejšia – Rosia, tá nechce. Nie, prepáčte, nie som schopný si všetky mená zapamätať; som vzápätí zahrnutý spŕškou otázok. Skúšam fotografovať hlavne jednu trojicu, ako je každá iná, prezývajú si ich: tri sestry (nie rodné, ale vo viere – ich tváre v tej čiernobielej verzii hovoria samy). „V čom nám môžete pomôcť?“ pýta sa tá, ktorá vyzerá trochu ako rádová sestra. Kladie dobré otázky.
Hovorí skvele po anglicky a ostatní sa pridávajú. „Sme predsa tiež ľudia,“ rozprávajú, keď sa snažím vysvetľovať, prečo majú prioritu v Európe utečenci zo Sýrie. Dievčatá sú z Afganistanu, tá uprostred hovorí, že je z Kunduzu. „Man šágird hastam,“ roztržito habkám. Všetky som ich rozosmial. Smeje sa aj Rosija, ktorá ocení aj moje: „Chodá Hafez!“
Záujem začínajú mať aj menšie dievčatá. Tiež jedna trojica. Je to azda nejaké znamenie? Tie sa ale hlavne predvádzajú. Malý chlapec v tričku Ronaldo odo mňa chce tiež fotku. Len tak pre zábavu, predsa musí vedieť, že mu ju nemám kam poslať. O to asi ale nejde…
Väčšina utečencov pochádza z Afganistanu, majú ich tu byť nejaké štyri stovky, menšie skupinky tvoria Pakistanci. Jeden si ma odtiahne nabok a hovorí mi svoj príbeh: je na ceste už takmer dva roky. „Sedem mesiacov som bol v Turecku aj som sa po turecky trochu naučil… Chcel by som do Talianska, Francúzska alebo Nemecka… Prišiel som pešo a preplával na lodi, ale bojím sa nakoniec, že ma deportujú.“ Tvár má ošľahanú, má dvadsaťdva rokov a vysvetľuje mi, aké tu panujú hygienické podmienky… „Všade majú prednosť ženy, musíte stále čakať, jeden po jednom… a smrdí to tam strašne,“ zapcháva si ostentatívne nos. „Nie, nechcem utiecť, hneď by ma chytili a deportovali,“ smutne opakuje a jeho oči sú oči lapeného psa. „Ste veľmi mladý,“ chlácholíme ho, „dožijete sa toho skoro, nebojte“. Nie sú tu ale iba „produktívni muži“, vidím aj starca, detí je tu tiež dosť, niektoré veľmi malé. Otec malých dievčatiek tiež nie je proti, keď si ich fotím.
Na poschodia hore, vyzerá to ako tribúny na futbale, sme nešli. Gabi ako Nemka má naozaj prím. Všetci s ňou chcú vymeniť pár slov. Ona rozdáva vizitky? Dievčatá, čo som s nimi debatoval, samozrejme, vôbec netušili, že je nejaká Česká republika. „Je to vedľa Nemecka,“ opakujem a ony mi evidentne neveria. Prečo by mali? Posielam ich za Gabi.
Nerozumejú…
Hore na ochodzi náhle vidím dievča, ako so zaujatím a hádam aj trochu pobavene sleduje ten cvrkot. Vyzerá, ako keby bolo opreté o zábradlie veľkej zaoceánskej lode. Obrátil som naň tablet a naslepo som cvakol. „Ideme, už ideme, ideme,“ obieha všetky José-Felix. To dievča zrazu stojí predo mnou a stojí vedľa neho ešte jedno. Niečo si štebocú. Niečo mi chce povedať, nerozumieme jeden druhému. Sprevádza ma k autobusu. Neodvažujem sa zamávať…
Čo človek môže vlastne ponúknuť človeku? Nádej? Vieru? Pár slov, stlačenie ruky? Najviac ma ale ohromila tá kombinácia: hrdosť a pokora v jednom. Zrejme niekde tam, kde sa začína zúfalstvo, sa rodia aj obranné látky – ako vzdorovať, prežiť, neupadnúť do zúfalstva… A necítiť sa nakoniec ani ponížený. Ešte pár hodín sa prechádzam centrom. Suveníry? Nie.
„Kde sme to boli?“ pýtam sa, aby som si to naozaj zapamätal, pri spiatočnej ceste na letisko taxikára Vassilisa. „Elinikó,“ opakuje, „kedysi Onassis.“ Bývalé letisko.
P. S. Po nástupe do lietadla, keď už sme boli takmer usadení, sa v uličke objavila akási Nemka. Domáhala sa miesta pri okne. Rád by som ju pustil, ale sedela vedľa nej stará pani, ktorá jej evidentne nerozumela. „Nerozumie vám,“ povedal som jej v jej rodnom jazyku.
