“Slováci by mali dôkladne poznať svoju históriu, aby z nej načerpali nielen poučenie pre súčasnosť, ale vedeli z nej dobre a múdro projektovať aj svoju budúcnosť. Dejiny Slovenska a Slovákov nie sú o dátumoch, frázach a poučkách. Sú dejinami našich predkov, konkrétnych ľudí, ktorí Slovensko milovali, zveľaďovali a odovzdávali pre náš národ to najlepšie,” uvádza vo svojom vyhlásení Danko s tým, že aj odkaz Pittsburskej dohody je svedectvom slovenských patriotov, a preto je pravdivý a stále živý.
Ako Danko dodal, dnes vieme, že “túžba dvoch národov o slobodnom a rovnoprávnom štáte bola splnená len sčasti a porušenie Pittsburskej dohody zo strany českej politickej reprezentácie naštrbilo vzájomnú dôveru Slovákov a Čechov prakticky už na začiatku spoločnej štátnosti”.
Zástupcovia slovenských a českých krajanských spolkov sa 31. mája 1918 sa v americkom Pittsburghu dohodli na slovensko-českom partnerstve. Predseda Slovenskej ligy v Amerike Albert Mamatey bol hlavným strojcom písomného záväzku dvoch slovanských národov, ktoré sa po nevydarenom spolužití v rámci Rakúsko-Uhorska rozhodli ísť cestou spoločnej štátnosti.
Slovenskí a českí politici schválili program, ktorý mal spojiť Čechov a Slovákov v samostatnom štáte. Slovensko malo mať podľa dohody svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina mala byť úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec. Česko-slovenský štát mal byť republikou, a jeho konštitúcia mala byť demokratická.
Slováci a Česi v Amerike ponechali podrobné kroky o zriadení česko-slovenského štátu oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom na starom kontinente. Po roku 1919 sa táto dohoda stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu Slovenska, prezident ČSR Tomáš Garrique Masaryk spochybnil jej platnosť. Tvrdil, že Pittsburská dohoda nie je právne záväzná, pretože to bola len lokálna dohoda amerických Čechov a Slovákov.
