Dnes (26. 5., pozn. redakcie) krstíte svoj nový román Petra. Dá sa povedať, že ste už na politickom dôchodku?
V tejto chvíli je pre mňa dôležité, aby som robil veci, na ktoré som nemal čas, keď som bol ministrom. Politika pre mňa v mojom živote nikdy nebola prioritou číslo jeden. Vždy to boli buď akademické veci, alebo aj písanie. Samozrejme, nevylučujem, že niekedy v budúcnosti by som sa do verejného priestoru v nejakej funkcii vrátil. Koniec koncov do istej miery diskutujem s priateľmi aj tu v Bratislave o tom, ako by sa mala vyvíjať slovenská politika, takže nie som veľmi vzdialený ani od diskusií politického charakteru.
Kedy ste písali román Petra? Po nociach počas svojho ministrovania?
(Smiech.) Je to tento týždeň veľmi častá otázka, ale bolo to tak, že som ho napísal ešte predtým, ako som sa dostal do politiky. V skutočnosti som ho začal písať v roku 2000. Počas dvoch liet som napísal to, čo je dnes jedna tretina knihy, a neskôr som ju dokončil. Dokončil som ju pred dvoma rokmi a tešil som sa, že ju vydám. Nuž politické turbulencie ma vyniesli do takej funkcie, že na knihu dva roky nebol čas.
Máte ambíciu, aby sa vaša knižka zaradila do povinnej literatúry?
(Smiech.) Dobrá otázka. Asi by to vzbudilo veľké diskusie, podobne ako to bolo nedávno, keď proti jednej knihe protestovalo združenie katolíckych škôl. Myslím knižku Sekerou a nožom (Peter Pišťánek a Dušan Taragel, pozn. redakcie).
Čo hovoríte na túto literárnu minikauzu?
Asi by sa malo hovoriť o kvalitách jednotlivých kníh a nie o tom, či sa tam vyskytujú nejaké neslušné výrazy.
Bol podľa vás Peter Pišťánek kvalitný slovenský autor?
K tomu sa teraz nechcem vyjadrovať, pretože by som sa rýchlo mohol dostať do nejakých prestreliek. Je pravda, že slovenských autorov veľmi nečítam, ale vždy sa s takýmito textami snažím zoznámiť aspoň povrchne. Svojím spôsobom je aj moja kniha trošku takou odpoveďou či reakciou na to, ako som nebol spokojný s tým, keď čítam modernú slovenskú literatúru, a chcel som to urobiť inak. Aj moja kniha obsahuje neslušné výrazy a aj, povedal by som, šťavnatejšie scény. Ak by sa niekedy, napríklad o desať rokov, hovorilo o tom, či sa má dostať na zoznam povinnej literatúry, tak by sa asi tiež debatovalo, pre aké vekové skupiny je určená.
Ekonomicko-politický triler Petra Juraja Draxlera. Zdroj: pk
Inšpirovali ste sa počas písania knihy reálnymi osobami či reálnymi politikmi?
Áno, dosť, aj keď je pravda, že to bolo hlavne z prelomu 90. rokov a treba povedať, že to boli postavy, ktoré neboli v top politike.
Expolitik Jozef Banáš napísal politický triler Zóna nadšenia, Michal Havran, ktorý zase kandidoval do europarlamentu, bol spoluautorom románu Kandidát, zasadeného do prostredia prezidentských volieb. Teraz s politickým trilerom prichádzate zase vy. Je slovenská politika takým bohatým inšpiračným zdrojom pre románový triler?
Politika je jednak bohatým zdrojom inšpirácie aj pre dobrodružné príbehy a na druhej strane, čo si budeme hovoriť, ľudí politika jednoducho zaujíma. Často ju berú ako niečo démonické, čo nie je vždy úplne šťastné, a na druhej strane je z toho dobrý materiál napríklad pre triler.
Spomínate si počas svojho pôsobenia v politike na nejaké vypäté, napínavé či možno až trilerové momenty?
Spomínam si na pomerne vypäté momenty a drsnejšie situácie ešte z 90. rokov, keď som v top politike síce nebol, ale pohyboval som sa okolo kruhov vyššieho biznisu. Vždy, keď si na tie roky spomeniem, tak mi príde na um, ako som v jeden večer sedel vedľa Jána Duckého, ktorý povedal: „Chlapi, až ma všetko riadne naštve, tak o tom napíšem knihu, nech ma aj zastrelia.“ Nestihol ju ani napísať, pretože o mesiac som si zapol televíziu a videl som, že ho aj naozaj zastrelili. Deväťdesiate roky boli v tomto smere naozaj o niečo vypätejšie. Dnešná politika je už trošku pokojnejšia.
Deväťdesiate roky na Slovensku sú charakteristické práve aj rozmachom mafie. Dostali ste sa v tom čase do blízkosti takýchto živlov?
Nie tak, že by som sa rozprával s ľuďmi, ktorí by boli z kruhov napríklad organizovaného zločinu. Je ale pravda, že aj politika mala vtedy trošku bližšie k niečomu, čo by sa dalo vyslovene označiť práve ako organizovaný zločin. Každý vedel, že možno človek, ktorý od vás na nejakej recepcii stojí desať či pätnásť metrov, má veľmi konkrétne napojenie na ľudí, ktorí robia aj veľmi drsné veci.
Pár vypätých momentov sa objavilo aj počas vášho pôsobenia v politike. Napríklad pokus o vaše odvolanie z postu ministra školstva… Ako spomínate na tento moment?
Na to nespomínam nejako veľmi emotívne, pretože keď som vstúpil do politiky, tak celé politické dianie som bral tak trochu s odstupom. Roky som predsa len strávil ako spoločenský vedec a pre mňa to bola skôr taká zaujímavá technická výzva. V prvom rade išlo hlavne o to, či ten rezort dokážeme manažovať tak, aby začal prinášať výsledky. V druhom rade práve v predvolebnom období bolo treba myslieť aj na komunikáciu a podobné veci. Môžem vás ale uistiť, že tak, ako to vnímali ľudia, že som to bral dosť chladnokrvne, tak to aj bolo.
Počas vášho šéfovania rezortu školstva sa objavilo viacero káuz, ktoré vyústili až v nespokojnosť niektorých poslancov, a tí sa vás snažili odvolať. Keď sa na svoje šéfovanie pozeráte s odstupom niekoľkých mesiacov, urobili by ste nejaké rozhodnutia inak? Chybili ste v niektorých situáciách?
Mal som ťažkú pozíciu v tom, že som nastúpil pomerne krátko pred voľbami, čo je vždy neľahké obdobie. Na druhej strane sa zbehlo množstvo vecí, s ktorými muselo ministerstvo zápoliť. Vedel som, že to nebude ľahké, napriek tomu som to zobral. Mal som veľkú dilemu, čomu sa venovať. Venovať sa tomu, ako dobre riadiť ministerstvo, alebo venovať veľký čas tomu, ako si robiť PR a vystupovať naozaj politicky? Na to, aby ste robili plnohodnotne obidve veci, nebol čas. Zvolil som si to, že podľa svojho vedomia a svedomia som predovšetkým riadil ministerstvo, a teda som tak veľa času nemohol venovať tomu, aby som mal nejaké veľké PR aktivity. Som s tým doteraz spokojný a musím vám povedať, že keď chodím po ulici, tak ma ľudia vrátane učiteľov zastavujú v dobrom a hovoria, že im je veľmi ľúto, že som tam nezostal dlhšie. Mám veľmi dobré vzťahy s ľuďmi, s ktorými som sa stretával pracovne, a, ako vidíte, aj na tejto recepcii máme niekoľko špičkových slovenských vedcov.
Koniec vášho ministerského obdobia sa niesol v znamení učiteľského štrajku a protestov. Keď sa na toto turbulentné obdobie pozeráte s odstupom času, myslíte si, že ste sa k učiteľom zachovali dostatočne empaticky alebo ste mali viac vyjednávať?
To, čo ma najviac sklamalo, a jediný okamih, ktorý som bral naozaj emotívne z môjho celého pôsobenia, bolo vtedy, keď sa veľmi nepochopiteľne z hľadiska záujmov učiteľov zachovali školské organizácie a odbory. Takmer rok som komunikoval so školskými organizáciami a odbormi tak, že som im zdôrazňoval, že pred voľbami musíme spoločne predstúpiť pred kamery s jasnou deklaráciou, kde povieme: „Od politikov požadujeme toto…“ Vrátane toho, aké chceme, aby boli učiteľské platy, koľko chceme, aby išlo do školstva, atď… To sklamanie je v tom, že učiteľské organizácie sa rozhodli ísť vlastnou cestou a v poslednej chvíli si povedali, že prídu s úplne nereálnymi požiadavkami, ktoré tak vnímali aj v osobných rozhovoroch. Teraz hovorím o požiadavkách, aby boli vysokoškolské platy v rozpätí od 1 400 do 3-tisíc eur. Toto by zle vnímala aj verejnosť a oni odmietli predstúpiť s tým, aby sme mali sedem či osem bodov, ktoré by veľmi jasne a veľmi špecificky povedali, čo pre slovenské školstvo treba urobiť.
Exminister školstva (vpravo) podpisuje knihu hercovi Jurajovi Kukurovi. Zdroj: pk
Nemyslíte si, že to bola zo strany týchto školských organizácií posledná kvapka v čakaní na lepšie podmienky?
Nie, určite nie. Veď čo sa udialo od volieb napriek tomu, že niektorí z aktivistov vyhlasovali, že oni, voľby-nevoľby, budú v protestoch pokračovať? Táto téma je dnes v podstate mŕtva. Niekde, formálne, aby sa nepovedalo, povedia, že sú nespokojní. Ale organizujú protesty, pochodujú niekde v hlúčikoch, aby vyjadrili svoj nesúhlas s tým, že sa platy nezdvihli tak, ako to požadovali – a ja tiež? Nie. Z tohto hľadiska to beriem ako aktivitu niektorých ľudí, ktorí podrazili aj mňa, pretože som veľmi čestne a otvorene hovoril, že nie som spokojný s učiteľskými platmi. Politicky sme nemali inú možnosť, len predstúpiť pred kamery a povedať, čo presne chceme dosiahnuť.
Čo hovoríte na to, že sa počas krátkeho obdobia dvoch rokov, v čase vášho pôsobenia v rezorte školstva ako ministra, nahromadili kauzy ako Edunet, Sládkovičovo či predražené sifóny?
Nedá sa povedať, že by sa nahromadili. V takom obrovskom rezorte bolo vždy niečo, čo nebolo nejako dobre pripravované, a nepopieram, že aj počas môjho pôsobenia na poste ministra sa verejnosť dozvedela o veciach, ktoré mohli byť trošku lepšie zvládnuté. Odmietam ale to, že by som za ne niesol osobnú zodpovednosť. Išlo často o projekty, ktoré boli pripravené ešte predtým, ako som nastúpil na post ministra. Ak chcete dosiahnuť nejakú zmenu v politickom živote, je nereálne si predstavovať, že keď minister nastúpi, vie obmeniť polovicu zamestnancov ministerstva a nastúpiť s absolútne čistým stolom. Vždy je tam nejaký proces, čas, ktorý potrebujete na to, aby ste stôl vyčistili.
Keď si svoje pôsobenie zrekapitulujete, môžete si povedať, že ste tento rezort „ukočírovali“ alebo vám opraty z rúk vykĺzli?
Z manažérskeho hľadiska som pomerne spokojný, že sa nám ministerstvo podarilo nastaviť tak, ako slušné ministerstvo má fungovať. V podstate za hodinu som sa musel rozhodnúť, či to miesto zoberiem.
Ako ste sa na ministerskej stoličke vlastne ocitli?
V prvom rade som nastúpil ako poradca vtedajšieho ministra Petra Pellegriniho. To znamená, že som mal sedieť za stolom a pripravovať technické riešenia, ktoré by potom realizoval niekto iný. Tým, že vtedy nastali určité politické turbulencie, tak nakoniec to bolo tak, že som dostal ponuku a musel som sa veľmi rýchlo rozhodnúť, či zoberiem aj priamo toto ministrovanie.
To znamená, že vtedy nie ste v tej pozícii, že si môžete niekoľko týždňov dopredu pripravovať dajme tomu veľké komunikačné aktivity, aby ste urobili aj nejakú šou. Politika je, bohužiaľ, do veľkej miery aj šou a ľudí často zaujme to, či prinášate dobrú šou alebo nie. Túto šou sme až tak neprinášali, pretože sme sa predovšetkým snažili, aby ministerstvo skutočne dobre fungovalo.
Hovorili ste, že politika pre vás nikdy nebola prioritou číslo jeden…
Politika ma zaujíma, pretože ovplyvňuje to, akým spôsobom ľudia žijú. Z toho hľadiska ma zaujíma, ale počas môjho ministrovania som nebral politické veci nejako osobne. Nie je to niečo, čo by ma vedelo emocionálne extra nabudiť. Viac ma emocionálne nabudí to, či som napísal dobrú kapitolu knihy.
Vo voľnom čase aj boxujete a aj jeden z krstných otcov vašej knihy je slovenský boxer Tomi Kid…
Okrem iného áno. Box je mediálne príťažlivý, ale rád si aj zabehám alebo idem do hôr.
S ktorým slovenským politikom by ste si v ringu zaboxovali?
So žiadnym. Myslím si, že je dobré, že takýmto spôsobom sa v politike účty nevybavujú. Ale na druhej strane by som bol rád, ak by niektorý zo športovejšie naladených politikov skúsil box a v takom prípade by som si s ním taký priateľský sparing dal veľmi rád.
