Hybridná vojna nie je vojna a navyše tu bola už oveľa skôr, než sa o nej začalo hovoriť

    0

    „Dva roky od chvíle, keď Rusko anektovalo Krym, sa výraz ,ruská hybridná vojna‘ stal evergreenom západných politických, mediálnych a akademických lexikónov,“ píše Bershidsky s tým, že tento výraz zahŕňa agresiu a negatíva spojené s Ruskom.

    Lenže pôvod hybridnej vojny siaha do roku 2006, keď ním bola opísaná vojnová stratégia libanonského Hizballáhu, ktorá vznikla zo spojenia partizánskeho boja a teroristických útokov. V roku 2013 sa jej význam rozšíril, a tak sa vzťahuje aj na moderné technológie, médiá, ekonomiku a diplomaciu.

    Ale to podľa Bershidského nie je vôbec nič nové, keďže vojna sa vždy viedla mnohými spôsobmi a všetci veľkí vojvodcovia využívali aj nevojenské prostriedky na to, aby v konfliktoch zvíťazili. Nejde teda o žiadne ruské „diabolsky vynaliezavé“ špecifikum. Napriek tomu sa však z ruskej „hybridnej vojny“ stal po invázii na Ukrajinu všeobecne prijímaný koncept.

    Hybridnú vojnu začali skúmať aj akademici, ktorí sa snažili ju čo najpresnejšie opísať. Napríklad podľa doktoranda Dartmouth College Alexandera Lanoszku znamená hybridná vojna konkrétnu stratégiu, ktorá „zámerne využíva rôzne nástroje národnej moci na dosiahnutie zahranično-politických cieľov s ohľadom na predpokladané ciele a možnosti protivníka“.

    „Niektorí považujú túto definíciu za takú širokú, že je možno až zbytočná,“ píše Bershidsky a pripomína, že aj keď vieme, čo hybridná vojna znamená, tak nám nič nehovorí o skutočných ruských cieľoch a záujmoch. Mylne sa totiž domnievame, že Rusko má nejaký „veľký plán“. Ten sa v skutočnosti mení podľa okolností.

    Celý text si môžete v angličtine prečítať TU.

    Podľa Bershidského však nejaký ruský plán rozhodne existuje a Vladimir Putin robí veľa vecí, z ktorých ho mnohí podozrievajú. Západné médiá ho však prezentujú v oveľa strašlivejšej podobe, a tak len podporujú rovnakú paranoju, ktorú prisudzujú Rusku.

    Bershidsky však dodáva, že hybridná vojna je voči Rusku mylne použitý termín už len z toho dôvodu, že samo Rusko neustále tvrdí, že sa bráni agresii Západu. Mnohí jeho predstavitelia dokonca tvrdili, že Západ vedie proti Rusku hybridnú vojnu. „V mysli Putinovho bezpečnostného aparátu to tak bolo ešte pred rozpadom Sovietskeho zväzu: podrývanie ekonomiky, zhubná propaganda, podporovanie rebelov, intenzívne špionážne a kybernetické útoky za použitia údajne skrytých možností západného počítačového vybavenia, postupné obkľučovanie hraníc.“ A na verejnosti sa o hybridnej vojne hovorí už od roku 2012.

    Samotné použitie výrazu vojna však v tomto prípade viedlo k tomu, že Rusko podľa Samuela Charapa z Medzinárodného inštitútu strategických štúdií (IISS) bralo ukrajinskú revolúciu z rokov 2013 a 2014 ako vojnový akt namierený proti nemu. „Aj keď propagandisti Kremľa veria, že bojujú, keď idú von a natočia reportáž o ,znásilnení‘ ruského dievčaťa v Berlíne, nejde v skutočnosti o vojnu, aj keď to možno vyprovokuje nejakých zmätených po rusky hovoriacich Berlínčanov, aby vyšli do ulíc,“ píše Beshidsky.

    Pri kybernetických útokoch nikto neumiera, rovnako ako pri lživých článkoch. Žiadny z týchto postupov nevyvolá vojenskú reakciu, aj keď sú nepríjemné. Ani špionáž nie je vojna, inak by vzťahy medzi USA a Nemeckom vyzerali veľmi odlišne.

    „Silné inštitúcie, slobodná tlač, technologická odbornosť a dobrá vláda, ktorá udrží občanov šťastných, sú dostačujúce pre boj s akýmkoľvek prvkom tejto takzvanej ,hybridnej vojny‘,“ dodal komentátor a poznamenal, že by sme radšej mali nechať hybridnú vojnu Rusku s jeho „mentalitou obliehania“, lebo nám to len prospeje.

    - Reklama -