Pre utečencov, ktorí sa chcú dostať do Európy, nie je prekážkou ani určitá pravdepodobnosť, že sa im nepodarí dosiahnuť vysnívaný cieľ. „Je jasné, že európski politici, ktorí si mysleli, že príbehy a obrázky topiacich sa ľudí budú pre niekoho dostatočne odstrašujúce, sa mýlili,“ píše Fraser a dodáva, že v súčasnosti sa v Líbyi nachádzajú zhruba tri milióny migrantov, ktorí čakajú na svoju cestu do Európy.
V priebehu migračnej krízy sa už odohrali dve veľké záchranné akcie. Tou prvou bola Mare Nostrum, ktorú viedlo talianske námorníctvo a ktorej sa podarilo zachrániť približne 100-tisíc ľudských životov. Taliani to však neskôr stopli, pretože išlo o drahý a politicky veľmi nepopulárny projekt. Pre niektorých bol však tento projekt natoľko úspešný, že ho považovali za „ťažný faktor“, ktorý láka utečencov do Európy.
Druhá operácia, nazvaná Operácia Triton, sa sústredila na užší priestor len okolo talianskych hraníc a výsledkom bolo, že vzrástlo nebezpečenstvo utopenia, čo však utečencom nebránilo vydať sa na cestu.
Preto sa treba poobzerať po „impulzných faktoroch“, ktoré utečencov nútia cestu podniknúť. Niektoré z nich predstavujú xenofóbia a úplné bezvládie, ktoré panuje v rozvrátených afrických krajinách. „Migranti, či už sú zo Somálskeho polostrova, alebo zo západnej Afriky, sú stále v područí pašerákov ľudí, ktorí si ich vyberú vo chvíli, keď opustia svoju vlasť,“ tvrdí Fraser s tým, že existuje len jediná destinácia, ktorou je Líbya.
Lenže tamojší chaos len prikrmuje xenofóbiu a nepriaznivú situáciu nielen pre prichádzajúcich ľudí, utečenci sú vraždení, zotročovaní, okrádaní a nemôžu ísť späť, len cez more. „A vládou riadené detenčné centrá pre migrantov sa považujú za jedny z tých najhorších miest.“
Podľa organizácie Human Rights Watch boli stovky ľudí vystavené bitiu, elektrickým šokom, vešaniu na stromoch a rôznym ďalším porušeniam ľudských práv a k mnohým týmto incidentom dochádzalo práve vo vládnych preplnených detenčných centrách, ktoré sú často pod správou samotných pašerákov a ozbrojených milícií.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU.
„Dostávali sme len jedno jedlo denne. Bolo to príšerné, bili nás, neboli tam žiadne sprchy. Mizli tam ľudia. Aj keby som sa chcel vrátiť domov, nedalo sa,“ povedal dvadsaťročný Ansumana Badjie z Gambie, ktorého jediným zločinom bolo zrejme to, že je černoch.
Jemu sa nakoniec podarilo z utečeneckého zariadenia utiecť. Údajne potom strávil niekoľko dní schovaný v diere na pláži. Nato však odplávala loď. „Preboha! Tá loď! Ale nemal som na výber. Nikto pri zmysloch by nevliezol do gumového člna s ďalšími 110 ľuďmi. Ale s pištoľou za chrbtom? Inú možnosť som nemal.“
Badjieho príbeh nie je jediný, mnohých ďalších donútili pod hrozbou smrti, aby nastúpili na loď a preplavili sa cez more.
„Zomrieš alebo prežiješ. Zastrelili by ma na mieste. Nemám žiadnych rodičov, brat sa vlani utopil. A Líbya? Líbya bola peklo na zemi. Tak prečo nie,“ opísal svoj príbeh trinásťročný Zach z Pobrežia Slonoviny.
Minulý týždeň sa uskutočnila veľká exkurzia afrických diplomatov po líbyjskom utečeneckom tábore. A prekvapením bolo, že väčšina z utečencov, ktorí sa v nich zdržiavali, sa chcela radšej vrátiť domov, než aby ďalej zostávala v daných podmienkach. Prišli však o pasy a doklady, a tak aj o možnosť ísť späť. Jediný variant je nastúpiť na loď a pokúsiť sa preplávať do Európy.
„Šanca, že sa utopíte, je vyššia ako 50 na 50. Takže pokiaľ toto je to najlepšie riešenie, to racionálne riešenie, aký zlý život museli viesť vo vlastných krajinách? Aká zlá je Líbya pre čiernych Afričanov?“
