„Pritom si nemyslím, že slovenské deti majú nižší inteligenčný kvocient, prípadne sú zaostalejšie ako deti v okolitých krajinách,“ povedala. Zároveň upozornila, že Česká republika znížila počet detí v špeciálnych školách z 9,8 percenta v roku 2001 na 3,5 v roku 2008, vo Fínsku, Taliansku, Veľkej Británii sa tieto počty pohybujú okolo jedného percenta. „Problém je zrejme v samotnom umiestňovaní do týchto škôl, nie v inteligencii slovenských detí,“ myslí si Remišová.
Prvým problémom je podľa poslankyne diagnostika týchto detí. „Na rozdiel od ostatných krajín, na Slovensku sa používa len jeden druh nástroja, ktorý navyše nezohľadňuje prostredie, v akom dieťa vyrastalo. Zanedbané dieťa nemusí byť automaticky zdravotne postihnuté dieťa. Keď v roku 2013 napísali učiteľky z Dobšinej dlhý list o problémoch vo svojej škole, najmä so vzdelávaním rómskych detí, verejnosť si zrazu uvedomila, akým problémom čelia deti aj učitelia pri výchove detí zo sociálne vylúčených komunít,“ pripomenula Remišová.
Samozrejme, že tieto deti, nech by boli akokoľvek nadané a talentované, dopadnú podľa nej v diagnostických testoch katastrofálne, pretože roky boli zanedbávané, nikdy napríklad nedržali v ruke ceruzku alebo nikto ich neučil rozoznávať farby. Preto skončia v špeciálnej škole, ktorá im zavrie dvere k maturite a posunie ich do bludného kruhu závislosti na sociálnom systéme.
Verejná ochrankyňa práv na výbore tiež uviedla, že napriek tomu, že balík diferencovaných diagnostických nástrojov bol prichystaný, nikdy nebol uvedený do praxe. „Špeciálne školy majú takisto vyšší normatív na žiaka, čo je iste zaslúžené, keďže práca s deťmi so špecifickými potrebami je náročná. No je otázne, čo by sme radšej nemali podporiť špecializovaný personál alebo asistentov, aby pomohli deťom so špecifickými potrebami a z vylúčených komunít vzdelávať sa v riadnom školskom systéme,“ uviedla Remišová.
Spoločné vzdelávanie detí rôznych schopností, zručností, etník či postihnutí podľa nej rovnomernejšie rozvíja deti a lepšie ich pripravuje na praktický život. Upozornila, že je však potrebné, aby školský systém zohľadňoval reálne finančné aj personálne náklady na inkluzívne vzdelávanie.
Predpokladom na spoločné vzdelávanie je však podľa Remišovej univerzálny prístup k predškolskému vzdelávaniu, čo dlhodobo presadzuje hnutie OĽANO-NOVA. „Posledný rok predškolského vzdelávania by mal byť povinný. Je ťažké dobehnúť za jeden rok to, čo sa v rodine detí z vylúčených komunít zanedbalo, avšak pre ich úspešný vstup do školského systému je tento prípravný rok kľúčový,“ myslí si poslankyňa.
Aj keď do týchto detí na začiatku budeme podľa nej možno musieť investovať viac v podobe podporných služieb, spoločnosti sa to niekoľkonásobne v budúcnosti vráti. „Je pohodlné odsunúť zanedbané deti do špeciálnych škôl, no v konečnom dôsledku vytvárame armádu nezamestnateľných ľudí bez základných zručností, ktorí budú dlhodobo závislí na sociálnom systéme,” dodala.
