Zdá sa to byť dokonané. A otázkou už nie je či, ale kedy? Aké musia vzniknúť okolnosti a najmä, aké to bude mať dôsledky pre jednotlivé krajiny v Európe? Prirodzene, ani jeden zo súčasných európskych lídrov nechce, aby práve jemu zostal ten Čierny Peter označenia, že on bol príčinou rozpadu Európskej únie v jej súčasnej podobe. Politici, ktorí si síce v časti svojej hlavy uvedomujú pozitíva toho veľkého celku vo voľnom pohybe tovaru a ľudí, volajú po reformách, ktoré majú zachrániť tie výhody, ale práve tí istí ešte s väčším úsilím chcú udržať národné kompetencie aj v oblastiach, v ktorých sa jasne prejavilo, že v globalizovanom svete môžu byť úspešné iba riešenia ponad záujmy jednotlivých krajín. Ukázalo sa však, že politici tejto generácie z ulity národného rozmeru vyliezť nedokázali a nedokážu. Projekt Schumanovej a Adenauerovej idey veľkej politicky zjednotenej Európy úspešný nebude.
Vznikli deliace čiary
Nepochybne pri svojom zrode jeho autori videli najmä mierové spolužitie na starom kontinente, k čomu zmierenie medzi Francúzskom a Nemeckom dávalo veľké predpoklady. R. Schuman vo svojom Vyhlásení o novom usporiadaní Európy 9. mája 1950 zdôraznil nutnosť udržania demokracie, humanizmu a všeobecnej solidarity, ale jeho predstava bola najmä v tom, že sa Európa musí stať spoločenstvom, ktoré bude určovať svoj vývoj v budúcnosti. Ekonomickú líniu myšlienky naplnilo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, ktoré vzniklo zmluvou z Paríža 18. apríla 1951 a členmi sa stali Francúzsko, Nemecká spolková republika, Taliansko, Belgicko, Luxembursko a Holandsko, štatút pridruženého členstva mali Veľká Británia a Švajčiarsko. Súčasnosť ukazuje, že v obdobiach ďalšieho rozširovania základného spoločenstva geneticky chybným rozhodnutím bolo, že sa dávala priorita politickej línii a pri prijímaní Grécka, Španielska, Portugalska sa potlačila ich ekonomická úroveň. Po rozpade bipolárneho sveta sa pri vstupe krajín bývalého sovietskeho bloku nezohľadnil aspekt vplyvu štyridsaťročnej totality na myslenie ľudí a schopnosť správne vnímať hodnotovú bázu ľudského spolužitia. Ekonomika, ale aj schopnosť správne rozlišovať hodnoty, dali prirodzene deliacu čiaru v súčasnom širokom 28-člennom úniovom zoskupení. Deliaca čiara je medzi bohatým severom a chudobnejším juhom a aj medzi západnou Európou a krajinami zo strednej a východnej Európy, ktoré sú poznamenané komunistickou totalitou.
Európa sa musí zamyslieť sama nad sebou
Americký zahranično-politický a bezpečnostný analytik G. Friedman v súvislosti s aktuálnym vývojom na starom kontinente zdôraznil, že iracionálny bol už základný koncept. „Európska únia môže existovať len vtedy, pokiaľ má spoločnú politiku. Nedá sa však mať spoločnú politiku pre Európu, ktorá je rozdelená na južné štáty s viac ako 20-percentnou nezamestnanosťou a Nemecko, ktoré má nezamestnanosť päť percent. Na východ posadnutý Rusmi a zvyšok, ktorý sa o Rusko nestará. Európa sa nedokáže zhodnúť ani na tom, čo bude robiť s utečencami. Projekt Európskej únie bol príliš komplikovaný a v tejto chvíli nemá situáciu nikto pod kontrolou,“ uviedol G. Friedman v rozhovore pre portál natoaktual.cz. Podľa neho tá rozporuplnosť spočíva v tom, že jednotlivé krajiny majú vlastného predsedu vlády, ktorého záujmom nie je robiť šťastnou Úniu, ale zachovať si pozíciu politického lídra vo vlastnej krajine.
Na ďalší aspekt, ktorý súvisí s NATO a vzťahu Spojených štátov a európskych krajín k tejto vojenskej aliancii, upozornil G. Friedman v rozhovore s moderátorkou RTVS L. Vírostkovou počas bratislavskej bezpečnostnej konferencie GLOBSEC. V súvislosti s možným zvolením D. Trumpa za prezidenta USA a jeho kritickým postojom k súčasnému stavu Severoatlantickej aliancie sa ho moderátorka spýtala, či teda jeho zvolenie nie je globálnou bezpečnostnou hrozbou, ako na to poukazujú viaceré inštitúcie. „Niektoré jeho tvrdenia o NATO by mali Európania jednoducho konečne pochopiť a prestať ignorovať. Európa má o 200 miliónov viac obyvateľov ako USA a vyššie HDP. Nie je jediný dôvod, prečo by Európa nemala mať v rámci NATO rovnaké vojenské kapacity ako Američania. V päťdesiatych, šesťdesiatych rokoch sa ten rozdiel dal chápať, ale dnes nie. Nejde teda o Trumpa. Ide o to, že európski lídri si myslia, že záväzok Američanov voči NATO bude pokračovať rovnako ako v minulosti, a tým garantovať obranu Európy. Ale ako raz povedal Henry Kissinger, bezpečnosť Európy nie je dôležitejšia pre USA než pre Európu. Trump sa teda dotkol citlivého miesta. Z pohľadu Američanov sa to javí tak, že Európania podporujú americké vojenské akcie, v plnej miere sa ich nezúčastnia, ale potom ich kritizujú. Takže Európania by nemali naozaj venovať veľa času Trumpovi. Radšej by sa mali zamyslieť sami nad sebou,“ bola odpoveď amerického experta.
Riešenia bez právomoci byť nemôžu
Vzťahy medzi krajinami na starom kontinente sú rozkývané najviac od druhej svetovej vojny. G. Friedman vyslovil doslova varujúce slová, že vníma súčasnú Európu vo vzťahoch „rovnako, ako to bolo v roku 1938, rovnako ako v roku 1913, a nie je to novinka, taká Európa je“. Podľa neho by Američania videli v NATO skôr aktívnejšie Nemecko ako Čiernu Horu, lebo to nie je o mieste pri stole, ale o vojenských schopnostiach. „Máme dohodu, že každá krajina NATO vydá ročne na obranu najmenej dve percentá svojho HDP. Vtip je v tom, že neexistuje mechanizmus, ktorý by k tomu štáty prinútil. Európania sú závislí od NATO, inými slovami čakajú, že Spojené štáty urobia, čo je treba. Ale časy, keď Európa bola chudobným, zúfalým a zničeným priestorom, ktorý si nemohol dovoliť platiť za svoju bezpečnosť, je už preč,“ pripomenul k danej problematike americký expert.
V tejto súvislosti treba pripomenúť aj rok 2007. Vtedy sa európskym lídrom podarilo dohodnúť na zmluve (dostala potom názov podľa hlavného mesta Portugalska Lisabonu, kde ju 13. decembra lídri podpísali) po dvojročnom patovom stave v integrácii Európy, ktorý bol spôsobený francúzskym a holandským NIE v referendách k navrhnutej európskej ústave. „Nikdy som s takou bolestivou jasnosťou nevnímal existenciu dvoch Európ: na jednej strane väčšinu, ktorá verí a chce ísť dopredu, a druhú stranu, ktorá presadzuje obmedzenie úlohy Európskej únie ako svoj národný politický záujem,” konštatoval pred deviatimi rokmi vtedajší taliansky premiér R. Prodi. A ak niektorí politici v súčasnosti kritizujú Úniu (mysliac tým Brusel) za nezvládnutie súčasnej utečeneckej krízy, mali by sa vrátiť k neochote jednotlivých krajín vzdať sa pred takmer desaťročím kompetencií. Viem si predstaviť, že keby pred tými rokmi sa objavili návrhy na obmedzenie pohybu, na vyššie výdavky pre armádu a jej posilnenie, na viac financií do utečeneckých táborov, tak tí, čo teraz vykrikujú, že Únia nič neurobila, by vyčítali, prečo sa európske peniaze míňajú niekde v Turecku. Teraz nám už neprekáža ani šesť miliárd pre túto krajinu. Všetky predchádzajúce roky obnažili základný moment vo vzťahu politikov jednotlivých krajín k Únii (žiaľ, ukázalo sa, že prím začali hrať najmä tí v rámci Vyšehradskej štvorky). Je to očakávanie, že Európska komisia vyrieši nejaký problém, ale nikto nechce dať tej komisii právomoci.
Prognózy spred roka sa napĺňajú
Zrkadlo vzťahu slovenských politikov a časti verejnosti k Únii nastavil vo vlaňajšom októbrovom vystúpení v našom parlamente prezident A. Kiska: „S výnimkou slávnostných príležitostí nevieme u nás v každodennej politickej diskusii povedať o Európskej únii pomaly jediné priaznivé slovo. Slovo Brusel je pomaly v domácej politickej diskusii už iba nadávkou a bruselskej byrokracii sa pripisujú aj rozhodnutia, ktoré v skutočnosti robia predstavitelia vlád členských štátov, vrátane tých našich.“
Zhodou okolností, keď hovoril A. Kiska pred našimi poslancami, tak v europarlamente zdôrazňovali nutnosť vyššej integrácie krajín v rámci Európskej únie lídri dvoch najväčších štátov Nemecka a Francúzska, kancelárka A. Merkelová a prezident F. Hollande. „Nepotrebujeme menej Európy, ale viac Európy. Európa sa musí posilniť, inak budeme sledovať jej koniec,“ vyhlásil francúzsky prezident. Ešte viac o samotnom vnímaní Slovenska naznačil postoj A. Merkelovej vo vystúpení pred europoslancami frakcie ľudovcov. “Robí ma to trochu smutnou, že presne tí, ktorí sa môžu považovať za šťastných, že sa mohli dožiť konca studenej vojny, si teraz myslia, že môžu zostať úplne mimo určitého globálneho vývoja,” uviedla. R. Fica menovite nespomenula, narážala však na jeho striktné odmietanie utečencov a žalobu proti kvótam o prerozdelení migrantov. “Odmietnutie utečencov, ako principiálna vec, je nebezpečné pre Európu. Ak niekto hovorí: nebudem prijímať moslimov, tak potom musím povedať, že toto nie je na vyjednávanie,“ zdôraznila nemecká kancelárka. Francúzsky politológ J. Rupnik na margo postojov krajín Vyšehradskej štvorky a slovenského premiéra konštatoval: „A pokiaľ politici – a myslím si, že pán Fico tam smeruje – naznačia, že Únia = neistota, potom sa, samozrejme, posilní trend, ktorý vidíme vo viacerých krajinách a ktorý zosilňuje a hovorí: Pokiaľ je možnosť buď hranica, alebo strata kontroly, tak hovoria, ´zavedieme znova hranice´. A pokiaľ by EÚ znamenala nielen výhody, teda voľný pohyb, transfer rôznej finančnej podpory a iných výhod, ale zrazu to bude znamenať aj neistotu, potom nie je vylúčené, že aj v strednej a vo východnej Európe sa posilní protieurópsky smer.“ Prognózy spred roka sa napĺňajú.
Európu rozkladajú parciálne záujmy
Pred rokom bolo najmä Taliansko prvotným cieľom utečencov plaviacim sa zo severu Afriky na európsky kontinent. Denník La Repubblica na margo situácie vtedy napísal: „Prichádzajú z pekla vojen a dennodenne riskujú smrť na trajektoch zúfalstva. Najbeznádejnejšia časť sveta nás vidí ako krajinu slobody a práce. Ako civilizáciu práv a práva, demokracie a ľudskej dôstojnosti. Nie sme však takí. Výsledkom je rozštiepenie: medzi bezpečnosťou a zodpovednosťou, medzi politikou a morálkou, medzi zákonom a ľudskosťou, medzi Európou a jej časťami.“ Jednota v riešení sa však nenachádza ani po ďalších ôsmich mesiacoch, čoraz viac je vnímaná rozdrobenosť postojov, ktorá však Úniu výrazne oslabuje. Publicista A. Bán najnovšie vyjadruje úzkosť z diania v Európe v najbližšom období. „Jeden Putin, akokoľvek ekonomicky slabší, má schopnosť Európu rozložiť, a aj to robí. No nie je všetko iba výsledok práce ruských trollov či agentov. Európu rozkladajú parciálne, čiastkové záujmy populistických miestodržiteľov. Taliani kašlú na strach Pobaltia či Poľska z Ruska. Nemci kašlú na naše a ukrajinské obavy z nového plynovodu (pre nich výhodného) z Ruska. Orbán je, prirodzene, premiérom Maďarov, nie Európanov. A všetko tomu podriaďuje. Podobne Fico,“ píše na portáli časopisu týždeň A. Bán.
Najskôr hlbšia integrácia, potom už diktát
Áno, slovenský premiér sa vo vzťahu k Únii tiež prudko zmenil. „Slovensko nemá inú alternatívu, ako ostať v Európskej únii, ako ostať v eurozóne a v Schengene. A najmä nemá inú alternatívu, ako byť v jadre, ktoré sa môže v rámci diskusie o hlbšej integrácii vytvoriť.“ Uvedené slová si mali možnosť vypočuť študenti Paneurópskej vysokej školy v Bratislave v pondelok 15. apríla 2013, teda pred viac ako tromi rokmi. Odzneli z úst R. Fica v rámci prednášky o perspektívach Slovenska v rámci Európskej únie. Premiér vtedy zároveň zdôraznil, že ak má Európa prežiť a chce dosiahnuť svoje ciele, musí prejsť ešte hlbšou integráciou a v tejto súvislosti sa môžu otvárať otázky straty suverenity. “Takéto diskusie sú legitímne, ale ide o pozitívnu stratu suverenity, buďme ústretoví,” povedal R. Fico, pričom pripomenul, že aj vstup do EÚ, do Schengenu, boli tiež zásahom do suverenity.
Čas sa posunul o 29 mesiacov, list v kalendári ukazoval stredu 23. septembra 2015 a ten istý premiér po rokovaní vlády oznámil, že Slovensko podá žalobu proti právne záväznému aktu, ktorý vyplynul z hlasovania kvalifikovanou väčšinou. „Radšej vstúpim do infringementu (procedúry porušenia pravidiel), ako by sme mali rešpektovať tento diktát,“ zdôraznil R. Fico. Podľa neho „nemôžeme si dovoliť, aby Európa fungovala na princípe väčšiny proti menšine a veľké krajiny potom budú rozhodovať, čo sa bude diať v malých krajinách. To je koniec Európy“. V domácom prostredí však princíp fungovania väčšiny proti menšine nepovažoval za rozpor s demokraciou. Pred tromi rokmi nemal líder Smeru-SD žiadny problém so znížením rozsahu suverenity jednotlivých krajín. Ba dokonca ešte skôr, v apríli 2008, označil schválenie Lisabonskej zmluvy, v ktorej aj ustanovenie o možnosti prijať rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou, ako významný krok k ďalšej integrácii Slovenska do Únie a poslancov, ktorí za ňu nehlasovali, označil za „protinárodných a protieurópskych“. Od vlaňajšieho roka sa R. Fico zaradil medzi tých európskych politikov, ktorí svojím konaním neprispievali k tomu, aby Európa bola silným blokom.
Typický syndróm nastavenej ruky
A hoci si nové vládne zoskupenie dalo do programového vyhlásenia jednoznačné konštatovanie, že „národno-štátnym záujmom krajiny je jednoznačná kontinuita v proeurópskej a proatlantickej orientácii Slovenskej republiky“ a „vláda bude vychádzať z predvídateľnej, dôveryhodnej a transparentnej zahraničnej politiky a členstva v Európskej únii a NATO“, tak počas víkendu druhý najvyšší ústavný činiteľ, predseda parlamentu, A. Danko v relácii TA 3 V politike, v časti o postoji Slovenska k Únii, povedal: „Chceme ďalej samostatné fungujúce Slovensko. Ja nechcem byť predseda národnej rady, ktorá bude akurát prepisovať zákony z Bruselu a salutovať každému, kto sem z Bruselu príde. Ja chcem … aby nám neboli porušované elementárne veci, aby sme neboli korporáciami zneužívaní a umelo sem natláčané nejaké iné teórie… Nie je namieste hovoriť o integrácii … federalizácia Európskej únie nie je cesta.“ Podľa predsedu SNS je treba urobiť vážny audit vzťahov Slovenska k Európskej únii a „teraz sa nastaviť na to, aby sme dokázali čerpať výhody z Únie z hľadiska eurofondov“. Syndróm nastavenej ruky, taký typický pre ostatné roky pre slovenské politické elity. Vy ostatní solidárne dávajte, ale my salutovať Bruselu nebudeme.
Únia chce superštát ako Hitler
Ale aj z druhej strany Európy zazneli počas víkendu slová, ktoré prilievajú olej do ohňa čoraz viac siliaceho dezintegračného trendu. Ešte donedávna starosta Londýna B. Johnson, ktorý ako významný člen Konzervatívnej strany je výrazným zástancom odchodu V. Británie z Únie, na margo integračného procesu uviedol, že Únia sa, podobne ako nacistický vodca A. Hitler, pokúša vytvoriť európsky superštát. „Napoleon, Hitler, rozliční ľudia to skúšali a skončilo sa to tragicky. Únia robí to isté, i keď inými metódami,“ povedal. Poslanec opozičnej Labouristickej strany, ktorá je zástancom pokračovania členstva Spojeného kráľovstva v Európskej únii, H. Benn na to zareagoval, že „porovnávať Hitlera a nacistov, pre ktorých zomreli milióny ľudí, s európskymi demokraciami, ktoré sa snažia spolupracovať, obchodovať a posilňovať mier v Európe, je hlboko urážlivé“.
V súvislosti s blížiacim sa 23. júnom, kedy sa uskutoční britské referendum o zotrvaní či vystúpení krajiny z Európskej únie, si tamojšie médiá všímajú aj správanie sa Ruska a jeho politikov. Napríklad denník Independent napísal, že „len jeden svetový líder si želá Brexit, teda odchod Spojeného kráľovstva z Únie, a tým je Vladimír Putin“. Podľa denníka sú snahy Kremľa zjavné z najrôznejších zdrojov, od statusov ruskej ambasády v Londýne na sociálnej sieti Twitter po propagandu provládnej stanice Russia Today. Tá takmer výhradne informuje aj o úplne marginálnych skupinách a hnutiach, ktoré podporujú odchod, naopak, nedáva takmer žiadny priestor zástancom zotrvania krajiny v Únii. Independent konštatuje, že cieľom Ruska je najmä testovanie súdržnosti a akcieschopnosti Európskej únie v otázkach sankcií, ktorými Únia trestá Kremeľ za inváziu na Ukrajinu a podľa britského denníka ďalším cieľom ruských politických stratégov má byť tiež hlava kancelárky A. Merkelovej, ktorá je podľa Moskvy hlavnou zástankyňou protiruských sankcií.
Britské NIE ako východisko zo situácie
Sledujúc vyjadrenia slovenských politikov a viacerých analytikov aj u nás je A. Merkelová považovaná za hlavného vinníka súčasnej situácie v Európe. Odsudzujú ju za ústretové slová k utečencom, práve v jej postoji vidia základ toho masívneho toku. Úplne sa už zabudlo na to, že tie slová v auguste minulého roka vyslovila v situácii, keď bolo desaťtisíc utečencov na budapeštianskej stanici Keleti, keď sme v televízii videli obrázky, ako maďarskí policajti hádžu utečencom potravinové balíčky ako psom. V tej situácii A. Merkelová prejavila ústretovosť, išlo ale najmä o tých desaťtisíc utečencov z Budapešti. Fakt, že sa prúd utečencov ešte v ďalšom období zosilnil, sa však odvíjal nielen od jej ústretovosti, ale s odstupom času sa to dá už teraz konštatovať, že to bol nepochybne aj dôsledok rozhodnutia Ruska zapojiť sa do bojových aktivít v Sýrii a následne politiky Turecka, ktorého lídri chceli vyťažiť pre svoje domáce mocenské ciele (Erdogan chce prezidentský systém) čo najviac ústupkov od Bruselu.
V krajinách na starom kontinente je taká zvláštna situácia. Akoby si už všetci uvedomovali, že takto to ďalej fungovať nemôže, pozície bruselskej administratívy a politických lídrov jednotlivých krajín sú akoby v rozpore, ale nikto nechce dať impulz meniť ten doterajší výzor Európy na niečo nové. Je v tom totiž príliš veľa rizík. Cítiť znechutenosť z doterajšieho diania a všetci sú v akomsi očakávaní, aby sa niečo udialo, čo dá veci do pohybu. Začínam mať naozaj vážne obavy, že tie prorocké slová R. Fica z konca januára v rámci spoločnej tlačovej konferencie s českým premiérom B. Sobotkom, že „aby sme neboli všetci prekvapení v apríli alebo v máji“, sa do termínu britského referenda naozaj naplnia a na starom kontinente sa niečo vážne stane. Aby Briti povedali NIE. Nikto to síce nepovie, ale akoby politici v Európe čakali, že občania Veľkej Británie rozhodli, aby krajina vystúpila z Únie. Nikto totiž nechce tú povestnú poslednú kartu Čierneho Petra, teda vinníka za koniec doterajšieho tvaru Únie. Smutný stav Európy sedem desiatok rokov po vojne.
