Češka vydatá v Egypte: Keď sa zahalíte, moslim si vás váži. Vôbec to nie je také hrozné, ako sa tu hovorí

Na islam nekonvertovala a podľa jej slov hneď na začiatku vzťahu vtedy budúcemu manželovi povedala: „Ak to tebe nevyhovuje, je mi ľúto…“ Po troch mesiacoch si z domu do Egypta priviezla svojho psa, sučku argentínskej dogy. „Na svadbu som išla s tým, že ak to nebude v poriadku, tak mám spiatočnú letenku. Tri mesiace boli super, potom som na týždeň odletela domov, vzala som psa, nikoho som sa nepýtala a letela späť. Na letisku mi ju Egypťania doviezli, prišiel mi normálne s kuframi na bežiacom páse… Počas piatich minút bolo letisko prázdne, ako sa tam boja psov. On nikdy v živote psa nepohladil, až teraz, ja som mu povedala, pokiaľ pes so mnou nemôže, tak za ním neprídem, takže to schválil, ale nakoniec to dopadlo dobre,“ hovorí spokojne o svojich miláčikoch Sandra.

„Od iných egyptských mužov ma ten môj chránil, skončilo sa to napríklad aj vyrazením zubov u útočníka,“ povedala hrdo. „Na mňa reagovali stále ako na Európanku. Zahalené ženy si moslim váži, ale brali ma ako Európanku. Samozrejme, tí ostatní muži sú dosť neodbytní. Jeho rodina ma prijala, dá sa povedať, normálne, najskôr sa síce pozerali, že nemám šatku, ale nemám s ňou najmenší konflikt, jednoducho ma prijala bez hádok a podobne. Keď je ramadán, ja ho neslávim, zase on, keď mám Vianoce, tak to slávime, ale to je tam iba piesok, slniečko… Vôbec vám to nepríde,“ povedala ďalej Sanda Schnurrerová-al-Arabi.

Problémy mala pri zháňaní práce. „Nebavilo ma stále sedieť doma, tak som si začala hľadať prácu. Bohužiaľ, to nevychádzalo. V každej práci by ma zobrali, ale nechceli. Tam to funguje tak, aby som bola úprimná, že – áno, oni vás vezmú, ale musíte mať s nimi sexuálny styk. Potom to bude fungovať. Kým teda budete mať roztiahnuté nohy, tak to fungovať bude. Hneď ako ich zatvoríte, tak máte padáka. A toto som nechcela. Pracovala som krátko u Cairo Expres, čo je autobusová doprava pre turistov, ale krátko, pretože tam boli samí Egypťania a nechceli mi platiť. Hľadala som si prácu po hoteloch, môj problém bol, že som nevedela po rusky, pretože je tam veľa po rusky hovoriacich turistov.“ „Ako je to s kúpaním? Vraj tí radikálnejší to považujú za nečisté…“ znel dotaz od mladého dievčatka. Sandra na to odpovedala: „Kúpu sa normálne, ale väčšina z nich nevie plávať,“ prítomní sa zasmiali, „zásadne sa kúpu oblečení. V džínsoch, tričku.“

„Keď som tam bola rok, tak som sa vrátila len raz, a to na týždeň. Teraz tu nejaký čas budem, pretože mi, bohužiaľ, zomrel otec. Prišla som pred dvoma mesiacmi.“

 

„Bola som v rôznych mestách, napríklad v Port Said, v Alexandrii a Luxore, samozrejme, s ním,“ informovala ďalej prítomných. „Hovorím trochu po arabsky, jeho som trochu naučila po česky, inak spolu hovoríme po anglicky. Manželovi priatelia ma rešpektujú, ale ja k nim nerada chodím, pretože to je všetko v arabčine a nie všetkému rozumiem,“ pokračovala vo výklade Sandra.

 

„Deti patria mne do desiatich rokov a jemu potom od desiatich rokov, ale to sú len papiere, všetko sa dá dohovoriť,“ hovorila o prípadnej situácii, keď sa rodina rozrastie. „Keď má moslim deti, sú to automaticky moslimovia. Okamžite. Mne by to neprekážalo, ale museli by žiť tu. Je to síce, ako to vidím v televízii, ťažšie, ale nemám z toho obavy. Pre nich by to bolo dobré tam. Možnože by som mala trochu obavy zo školstva, ako by sa tu k nim deti správali. Egypt nie je taký krutý, ako si veľa ľudí myslí. Tam je ale stav školstva katastrofálny. Chlapci a dievčatá sú, samozrejme, rozdelení.“

 

„Nemáte obavy, že manžel bude chcieť deti?“ znela ďalšia otázka. „To záleží na dohode, urobili by sme novú zmluvu. Zatiaľ sme sa vždy dohodli. V Hurghade je americká súkromná škola a tam je to dobré, ale musia na to mať peniaze. Ak ich dáte do štátnej školy, je to katastrofa. Ešte vo ôsmej triede sa učia násobilku! Poznám situáciu od českých dievčat, ktoré majú s Egypťanmi deti, a bola som sa pozrieť v školách… To isté je zdravotníctvo. Štátne zdravotníctvo je na umretie. Súkromné je, samozrejme, na úrovni.“

„Stretávala som sa s niekoľkými ľuďmi od nás. Česká komunita v Hurghade nefunguje. Mala som jednu kamarátku, ktorá nosila šatku, nebola vydatá, ale zasnúbená. Tú som púšťala do bytu, a skoro každý deň, a po pol roku som zistila, že nemám skoro nič na seba, a to bola Češka a kradla mi regulárne veci…“ posťažovala si Sandra za smiechu prítomných, ktorí hlasno reagovali: „No práve, že bola Češka!“

 

Prvé tri mesiace vraj bola bez víz, ale „… teraz už ich mám. Keby som chcela egyptské občianstvo, musím plynule hovoriť a musím päť rokov žiť v Egypte.“ A ako je to s jedlom? Typický je podľa Sandry al-Arabi napríklad falafel, „… cícer, z ktorého sa napríklad robí pasta, inak ryža, kura, jahňacie, hovädzie, samozrejme, žiadne bravčové. Občas sa tam tiež vyskytuje humus, to som ale ešte nejedla a ani nechcem, to je také všetko možné zmiešané. Hovorím – čo sa doma našlo.“

„Môžete porovnať to obdobie za Moslimského bratstva a teraz pod vedením generála Sísího?“ znel ďalší dotaz. „Teraz je situácia oveľa lepšia. Po zvolení nového prezidenta Sísího je to o sto percent lepšie. Každopádne Moslimské bratstvo je tam stále, ale ide sa po nich. Dá sa povedať, že je konečne Egypt od nich zachránený. Veľa ľudí sa sem napríklad bojí lietať, ale ja nemám žiadne zlé skúsenosti. Napríklad sa stalo, že keď som bola v Hurghade, kilometer a pol odo mňa vybuchla bomba a bolo za tým Moslimské bratstvo.

 

Potom keď boli postrieľaní na pláži tí Egypťania, myslím, že to boli Líbyjčania, ktorí popravili 21 Egypťanov… Bola som doma, sledovala som televíziu a zrazu bol živý vstup prezidenta Sísího, že bude odveta, a onedlho z ničoho nič štyridsať stíhačiek nad nami, až sa triasli plastové okná. A potom raz, keď som bola na balkóne, nešla elektrika a údajne nejakí muslimáci pretrhli ranvej, aby tam nemohli lietadlá pristávať ani lietať. Policajta alebo vojaka tam vidíte na každom rohu, ale nie preto, aby nejako ľudí strašili, ale je to pre vašu bezpečnosť,“ ukončila besedu Sandra al-Arabi, rodená Schnurrerová.