Pre mnohých ľudí je charakter významnou povahovou črtou a nie raz rozhodujúci pre vznik priateľstva. V živote to chodí zvyčajne tak, že každého raz dobehne minulosť, ktorá teraz dobieha aj súčasného vicišpána. Jasne vidíme, že prečo v minulosti stále kľučkoval, hral divadlo v pravicovej opozícii a dlhé roky sa pregrciaval v slovenskej politike.
Ako správny Maďar si obľúbil slovenský film O Jánošikovi, kde sa mu zrejme zapáčila úloha vicišpána vlastniaceho kaštieľ. Od svojho terajšieho koaličného partnera sa napočúval o istotách viac ako dosť a kaštieľ sa mu videl pre splnenie svojich istôt ako vec veľmi príjemná, preto nelenil a celý svoj charakter vložil do kaštieľa. Dlhé roky jeho pregrciavania v politike ho naučili, že najlepšie sa rodinné majetky zveľaďujú za štátne a tak po vzore iných pregrciavačov urobil to isté. Poľahky si vybavil štátne peniažky, ktoré človek bez politického krytia nikdy nevybaví. Ale ako vieme, v našej politike sa pregrciavajú podobné charaktery, ako pán vicišpán, pre ktorého nebol problém sa s nimi spojiť a byť im lojálny. S takými to ľuďmi sa potom ľahko dajú urobiť bezcharakterné dohody, lebo vlastné kšefty sú pre nich viac, ako záujem národa. Príkladov týchto bezcharakterných lumpov bolo a je u nás v politike viac ako dosť. Lumpov, ktorí zapredajú svoj vlastný národ, ktorý sa trápi v biede a bezpráviu, kým pár vyvolených nevie, čo od rozkoše. Možno, že pre vicišpána zo Šamorína platí to, že keď môžu iní, tak prečo nie aj on.
Ale, čo my ostatní?
Stanislav Martinčko (O2H)
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na martincko.blog.sme.sk.
