V súvislosti s migračnou krízou sa pretriasa pojem „vlastenectvo“. Do akej miery je to autentické a do akej miery ide o falošný konštrukt vyvolaný momentálnou emóciou? Narástol medzi českými ľuďmi za posledný rok zmysel pre vlastenectvo? Na čom by sme mali naše vlastenectvá stavať? A na čo, prípadne na koho, môžeme byť ako národ najviac pyšní?
Niekedy si skúšam predstaviť, ako by na našich súčasných eurohujerov a weltmanov, ktorí sa pri vyslovení slov vlasť, národ či vlastenectvo vyhádžu, reagovali veľké postavy nášho národného obrodenia. Čo by im hovoril a čo by o nich písal napríklad taký Jan Neruda, Bedřich Smetana, Josef Mánes alebo Karel Havlíček Borovský. Nemyslím, že naše vlastenectvo nejako narástlo. Nie je to potrebné. Nikdy nikam nezmizlo. To len súčasní zvláštni vodcovia viac odčítavajú z úst cudzích politikov než z prianí a túžob ľudí vlastného národa. Veď čo iné je, že sa Sobotkov podržtaška Prouza beží Merkelovej opýtať, čo si Angela želá, aby Sobotka povedal?
Osobnosťami, na ktoré môžeme byť ako Česi pyšní, je veľa. Nepreberne veľa. Ale robíme to? Som muzikant, a tak sa uchýlime k hudbe. Antonína Dvořáka v tom období pokladali za najväčšieho a najvýznamnejšieho svetového hudobného skladateľa. Koľko ľudí to vie? Práve jeho geniálnu Novosvetskú symfóniu si americkí astronauti pribalili na cestu na Mesiac, to znamená za hranice nášho sveta. To sú úžasné veci, pri ktorých vám beží mráz po chrbte, keď si uvedomíte ich veľkosť.
Nakoľko sa v prípade nemeckého prístupu k riešeniu migračnej krízy prejavuje určitý pocit viny za holokaust, druhú svetovú vojnu ako takú, a teda aj skutočnosť, že Nemecko bolo v roku 1945 porazeným štátom, ako sa občas objavuje? Ide zo strany Merkelovej o snahu zamedziť opakovaniu udalostí z 30. rokov alebo je to vo svojich dôsledkoch práve naopak?
Angela Merkelová a jej politika sú historický omyl. Nemecké historické zlyhania – nielen druhá, ale aj prvá svetová vojna – tiež určite hrajú svoju rolu a Merkelová na ne len nadväzuje. Rád by som ale upozornil na inú skutočnosť, ktorá skôr uniká pozornosti. A tou je rozdielny prístup k migrantskej invázii v starých a nových (východných) spolkových krajinách. Naše zločinné médiá to ukazujú tak, že ľudia na Západe sú vyspelejší, a na Východe žijú postkomunistickí barbari. Je to, samozrejme, inak. Ľudia z postkomunistických krajín, čo sa týka aj východného Nemecka, majú úplne inú, rozumej ďaleko väčšiu, skúsenosť s totalitou a totalitným vymývaním mozgov. Preto sme ďaleko viac imúnni proti všetkým tým „slniečkarským“ blábolom a totalitným manipuláciám. A práve táto historická skúsenosť nám velí brániť sa skôr, ako bude zase neskoro.
Súčasne sa stupňuje napätie v zmysle náhľadu na Rusko. V súvislosti s oslavami konca 2. svetovej vojny sa prejavuje smerom k prebiehajúcej jazde Putinových Nočných vlkov, zažili sme tiež vzrušenie z toho, že v Plzni mal byť do osláv konca vojny začlenený sovietsky tank. Čo k týmto excesom možno povedať? Do akej miery vás súčasná úroveň vzťahov s Ruskom núti prehodnocovať pohľad na spomienky na 2. svetovú vojnu?
Niektorí ľudia a najmä politici sú nepoučiteľní a zrejme im nestačila tá vlaňajšia trapáreň a hanba so zakazovaním vjazdu niekoľkých ruských motoriek, tak si tento rok dávajú repete. Mňa – ako slobodomyseľného človeka – pri tom fackuje hanba. Prehodnocovať pohľad na 2. svetovú vojnu podľa aktuálnych vzťahov s Ruskom, to prevádzkujú len dokonalí idioti. U ľudí, ktorí majú v hlave mozog, to funguje presne opačne. Ubiehajúci čas skôr obrusuje hrany rôznych animozít a nenávisti.
Ako sa staviate k návrhom, že pri väčších krízach (ako napríklad hrozba terorizmu, rôzne konflikty či ochladzovanie vzťahov medzi veľmocami s následným vplyvom propagandy) je nutné obetovať slobodu slova alebo aj ďalšie slobody za cenu udržania vlastnej existencie? Môžeme dospieť do stavu, keď štát zavedie opatrenia pripomínajúce socialisticke informačné inštitúty a reguláciu? Tieto hlasy sa teraz hojne objavujú a je im dopriate vypočuť si ich. Kde je podľa vás neprekročiteľná hranica takéhoto prístupu?
Nedávno som si znovu prečítal Orwellov slávny román 1984. A úplne ma šokovalo, ako sa táto Orwellova antiutópia dokonalého totalitného štátu podobá našej súčasnosti, našej údajne demokratickej súčasnosti. Keď zabijeme slobodu, zabijeme aj našu bezpečnosť. Migračná invázia je dôsledok, nie príčina. Európska únia neustále rieši (a ešte k tomu blbo a neskoro) len dôsledky, nie príčinu. A príčinou je rozvrátenie krajín, z ktorých ľudia utekajú. Rozvrátenie, na ktorom máme svoj diel viny.
Ale späť k vašej otázke. Tá hranica už bola dávno prekročená. Už zase žijeme v totalite. Len si to mnohí ešte neuvedomujú, lebo história sa točí v špirále, takže dnešná totalita má iné parametre a inú podobu ako tá bývalá socialistická.
Ako veľmi si česká verejnosť váži dedičstvo hrdinov 2. svetovej vojny? A to ako „britských letcov“, tak „svobodovcov“, tak domáceho odboja a ďalších zložiek, ktoré prispeli k pozitívnemu zápisu našich hrdinov? Zaznamenali ste v niektorom z týchto smerov za posledný rok aktivitu, ktorá by stála za spomenutie?
Neviem, nechcem robiť unáhlené súdy. Zvyčajne sa to však u nás koná tak, že najskôr necháme väčšinu bývalých hrdinov zomrieť a až potom im priznáme zásluhy a občas aj niečo málo peňazí na prilepšenie. To všetko za pobaveného prizerania bývalých totalitných mocipánov, ktorí si veselo a v pokoji užívajú svoje nadštandardné dôchodky.
Na Slovensku sa parlamentnou stranou stalo zoskupenie Mariana Kotlebu, adorujúce za takzvaný slovenský štát, ktorý podľa mienky mnohých historikov bol de facto spojencom nacistického Nemecka, a bagatelizuje Slovenské národné povstanie. Ako sa vám počúvajú podobné výklady histórie? Iste nechceme jatriť staré rany, ale čo odkázať pánovi Kotlebovi? Opustili nás v roku 1939 Slováci v čase, keď nám, Čechom, bolo najhoršie?
Som veľmi citlivý na akékoľvek výroky, ktoré bagatelizujú, ospravedlňujú či dokonca adorujú samotné historické deje, ktoré viedli k najstrašnejšej tragédii ľudstva, ktorou bezpochyby svojím rozsahom a počtom mŕtvych bola 2. svetová vojna a špeciálne holokaust. Pán Kotleba je teda v tomto smere úplne mimo. To ale neznamená, že tým pádom neexistuje nič, a teraz hovorím o súčasnosti, v čom by naopak nemal pravdu. Do reminiscencie, kto koho kedy opustil, sa nechcem púšťať. Som celkom spokojný s tým, že vzťahy Čechov a Slovákov sú dnes vynikajúce a že tlejúci konflikt sa hneď v zárodku podarilo vyriešiť civilizovaným a elegantným spôsobom. Ja pán, ty pán. Odhliadnuc na krvavý rozpad Juhoslávie je oproti tomu viac než varujúci.
V čom je podľa vás odkaz 2. svetovej vojny stále živý? Na čo je potrebné nezabudnúť a naopak, na čo by bolo lepšie už nespomínať? Kam v tomto ohľade zaradiť napríklad Benešove dekréty?
Nehovoril by som o odkaze 2. svetovej vojny, skôr o jej výsledku. Práve jej výsledok a všetko, čo tomuto výsledku predchádzalo, sú príčiny ďalších dejov. Samozrejme, vrátane Benešových dekrétov, respektíve odsunu Nemcov. Iste, podobné riešenia by dnes boli ťažko akceptovateľné, lenže naši predkovia neriešili našu súčasnosť, ale tú svoju. Čo z toho všetkého vyplýva? Ten, kto dnes spochybňuje skutočnosti, ktoré boli dôsledkom 2. svetovej vojny, spochybňuje, zastiera, kamufluje či prepisuje samotný výsledok 2. svetovej vojny. A to je neprijateľné, ba priamo zločinné.
Diskusie o výklade dejín sa vedú aj smerom ku školskej výučbe. Kde vidieť deficity dostatočného uvedomenia si hrdinských činov našich ozbrojených síl v behu moderných dejín? V smere ku školským osnovám, pedagogickej praxi aj všeobecného príspevku školy k výchove dieťaťa a študenta?
Myslím, že zakopaný pes je v potrebe niektorých ľudí byť neustále zarytí v niekoho riti. Len čo sa vynorili z moskovskej, už lezú do bruselskej, washingtonskej či berlínskej. Potreba primknúť sa k cudzím Goliášom prináša ako vedľajší efekt spochybňovanie či nedoceňovanie našich vlastných zásluh, schopností či hrdinstva. Ďalším dôsledkom potom je, že sme majstri sveta v sebatrýznení.
